Nie je pravda, že len písanie mi prináša radosť

Sedíme v peštianskom bare V. Vchod /V. Bejáró/ vo Fajkovej ulici /Pipa utca/, v tesnom susedstve Tržnice /Vásárcsarnok/. Barman púšťa Dianu Krall, Live in Paris. Pijeme pivo značky Dreher.
Počet zobrazení: 1165
13-m.jpg

Sedíme v peštianskom bare V. Vchod /V. Bejáró/ vo Fajkovej ulici /Pipa utca/, v tesnom susedstve Tržnice /Vásárcsarnok/. Barman púšťa Dianu Krall, Live in Paris. Pijeme pivo značky Dreher. Zapínam, OK? - Už nahrávame? Môžem hovoriť? Môžete. Pokiaľ netrváte na tom, aby som vám kládol otázky, môžete pokojne hovoriť… - Ach, prepáčte! Aký som netrpezlivý. Takže prvá otázka? Kadekomu som už položil toľko otázok, že už fakt neviem, čo by som sa vás mal spýtať. Keby som sa pýtal na to, čo zaujíma mňa, po chvíli by ste sa možno zdvihli a odišli, pretože by ste so mnou nechceli strácať čas. Keby som sa pýtal na to, o čom si myslím, že by to mohlo zaujímať čitateľov, začal by som sa asi nudiť. A vôbec, kde beriem tú bezočivosť, že sa odvažujem predpokladať, čo by mohlo zaujímať čitateľov? - Práve ste položili otázku! Položil som ju sebe… - To vôbec nevadí. Môžem na ňu odpovedať ja. Budem táraním naťahovať čas. Medzitým vám možno prídu na um originálnejšie otázky. Čo by mohlo zaujímať čitateľov? Sotva na to môžem odpovedať, pretože píšem poéziu. A ten, kto sa venuje písaniu poéziu, písaním poézie viac či menej otvorene dáva najavo, že ho názor čitateľov nezaujíma. Básnik nikdy nebude bestsellerista, to je hádam jasné. A vlastne… Niektorí básnici sa zakaždým dosť dobre predávajú. Najmä ak sú mŕtvi. Prévert, Villon. Z maďarských Sándor Weöres, János Pilinszky, László Nagy… Ale je tu aj živý básnik, ktorý je aj mediálne maximálne populárny a… zásadne nenosí ponožky. György Faludy. Áno, myslím, že on sa dokáže obstojne zviditeľňovať a predávať. A to už má… ak sa nemýlim… hádam aj deväťdesiat rokov. Pred pár rokmi sa ženil. Jeho žena, neviem, či už prekročila tridsiatku. Zdá sa, že klebetím? (Smiech) Kdeže? Faludy netají svoje súkromie. Bulvárne plátky mesačne o ňom prinášajú články bohato ilustrované farebnými fotkami. (Upije si z piva.) Faludyho často vídať nielen na titulných stranách obrázkových magazínov, ale aj na obrazovkách verejnoprávnych i komerčných kanálov… Treba však uznať, že sa nemá za čo hanbiť, nemá čo prekrývať celým tým mediálnym hlukom. Je to kvalitný básnik. Ale nie práve vaša šálka kávy, však? - Veru nie. Zo súčasníkov mám radšej Kukorellyho. Nie najradšej, len radšej. Spomeniem aj ďalších, no jeho som spomenul ako prvého, pretože Endre Kukorelly je most medzi mediálne preferovanou literatúrou a literárnym pokusníctvom. Kukorellyho básne charakterizuje silný príklon k próze. Zaujíma ho príbeh, zložitosť, minuciózna starosť o nevšedný spôsob vyrozprávania udalosti. U neho sa vlastne zo spôsobu vyrozprávania stáva udalosť. Kukorelly vety zámerne „infantilizuje“, takpovediac ich „primitivizuje“, redukuje ich eleganciu. Informácia, ktorú chce sprostredkovať, je jasná, zrozumiteľná, čitateľná; a predsa si vyžaduje, aby sme ju z „kukorellyovskej“ syntaxe pozorne a pomaly vybaľovali. Najlepšie Kukorellyho básne zakaždým skrývajú príbeh. Napriek tomu neodolal a napísal aj román. Vraj deväť rokov na ňom pracoval. Týmto románom si získal v Maďarsku veľkú popularitu. Volá sa Údolie víl a už vyšlo tretie vydanie. Od prvého vydania sa líši len druhé, ktoré je prepracované. Kukorelly rok po vyjdení románu text opäť prepracoval. Luxus, ktorý si pravidelne dovoľuje. Je to pre neho typické. Možno to robia aj iní, ale uňho to vnímam najvypuklejšie. Nie je to zlý román; Kukorelly výrazne čitateľovi nevyšiel v ústrety; uplatnil tie isté postupy ako vo svojej poézii. Napriek tomu ide kniha na dračku. Raz darmo, Kukorelly sa vie predať, vie ako obratne plávať v inštitucionálnych vodách. Je to závideniahodné, no vonkoncom mu to nemožno zazlievať. (Usŕkne si z piva) Raz som Lajosovi Grendelovi povedal, že Kukorelly je básnik, ktorý žije z toho, že je prozaik. Nebola v tom nijaká zlomyseľnosť… Keď ste už spomenuli Lajosa Grendela… Aká je odozva na tvorbu maďarsky píšucich autorov, ktorí žijú na Slovensku? - Myslím si, že vcelku priaznivá. Samozrejme, najpopulárnejší a najčítanejší z maďarských autorov zo Slovenska je Lajos Grendel. Čítal som jeho najnovší román Kráľ Matej v New Honte. Veľmi inšpiratívna, svieža, miestami dosť pochmúrna vec. Dúfam, že to čoskoro vyjde aj v slovenčine. No a pokiaľ ide o ostatných maďarsky tvoriacich autorov zo Slovenska… Veľmi rád čítam básne Zoltána Németha. Aj básne a texty Gábora Farnbauera predstavovali pre mňa vzrušujúce čítanie, škoda, že Gábor prestal s písaním… Miestami dosť pozoruhodný je László Barak. Jeho najnovšia zbierka – Spiatočka do pekla – ako keby bola poéziou písanou pre mafiánov. Tie básne sú postavené na mafiánskej lexike, na témach, ktorými sa môžu znepokojovať len mafiáni a ich pomocníci. V súvislosti s Barakovými básničkami mi napadlo, či by práve toto, práve takýto prístup nemohol byť riešením pre poéziu budúcnosti – uspôsobovanie slovnej zásoby, tónu, kódu a tém potrebám tých, ktorí sú na výslní. Barak je samozrejme trpký, ironický, kritický, kdesi v skrytosti trochu možno aj moralizujúci. Rozhodne nechce svojou poéziou nadbiehať buldogom organizovaného zločinu… S maďarskou literatúrou na Slovensku súvisí aj tvorba Lászlóa Tótha, ktorý momentálne žije v Budapešti. Všimol som si však, že sa čulo zaujíma o literárne dianie na Slovensku a neúnavne prekladá práce slovenských autorov do maďarských literárnych periodík. Veľmi sa mi páčil jeho preklad skladby V stave žlče… Neviem, presne, ako sa volá ten slovenský básnik, ktorý to napísal… Ondráš? Ondriáš? Ondresz? Ján Ondruš. - Tak, tak. Ondruš. Z maďarských básnikov na Slovensku sú rozhodne veľmi cenný aj Zoltán Hizsnyai, Zoltán Csehy či – a to určite nie v poslednom, ale naopak, v prvom rade – Árpád Tőzsér. Ale aj prozaici sú veľmi silní. Okrem Grendela tu bol Alfonz Talamon, ale ten predčasne nešťastne zahynul v roku 1996. Prednedávnom som čítal román Norberta Györgya Klára. Veľmi dôležité dielo. Ani Slováci, ani Maďari si zatiaľ neuvedomujú, akú službu Slovensku, ale aj Maďarom György touto knihou urobil. A to oveľa elegantnejším spôsobom, ako taký Pál Závada svojim Jadviginým vankúšikom. Ďalšie meno zo Slovenska, na ktorého knižku sa chystám – József Gazdag. Všetko nasvedčuje tomu, že tu pôjde asi o výnimočný talent. A – okrem Kukorellyho – ktorí súčasní maďarskí básnici sú vám blízki? - Ach, Kukorelly. Hovoril som mu, že jeho román Údolie víl vôbec nie je zlý, len keby bol kratší. Viete, ja mám rád Kukorellyho kostrbaté vety, ale dávkované v primeranom množstve. Údolie víl má okolo 370 strán, pričom to, o čom je tam reč, sa dá povedať aj na päťdesiatich či sedemdesiatich stranách. Viem o tom, že sa prekladá do slovenčiny. Nejaká Jitka ho prekladá… Rožňová? - Tá, tá. To je pekné. To je, samozrejme, príjemné, že sa súčasná maďarská literatúra prekladá do slovenčiny, alebo aj do hocijakého jazyka. Len neviem, čo práve táto Kukorellyho kniha dá slovenskej čitateľskej verejnosti. V románe je reč o Kukorellyho rodine, o rodinných a historických peripetiách. Najmä tie historické peripetie súčasným Slovákom už asi veľa nepovedia. No a potom je tam strašne veľa reálií z budapeštianskeho prostredia. A práve pri týchto reáliách sa Kukorelly pridlho a priveľmi podrobne pristavuje. Už za hranicami Budapešťami nemusia tie detaily nikomu nič hovoriť. Summa summarum, Kukorelly je majster sebapropagácie, a nemožno mu to zazlievať, má na to plné právo, kto iný by to namiesto neho spravil? Kukorelly vie, že trpko-veselý, ironicko-hravý rodinný román je niečo, čo fičí a čo sa dá dobre predávať. Tento fakt skĺbil so svojím experimentálnym jazykom. Výsledkom je, že próza s experimentálnym jazykom sa stáva populárnou, predáva sa, a ľudia zisťujú, že čítať také čosi vôbec nie je nuda a hrôza, ale práve naopak… Rodinný román. Žáner, ktorému sa, pre mňa z nepochopiteľných dôvodov, v Maďarsku zrazu akosi veľmi darí. Taký Péter Esterházy si na tom založil spisovateľskú existenciu… - Je to tak. Esterházy začína byť veľmi obľúbený v Nemecku. Doposiaľ na všelijakých grantoch žili a tvorili v Nemecku také esá ako Kukorelly, Imre Kertész, Péter Nádas. Nechápem, čo môže z nemeckých prekladov Esterházyho pochopiť nemecké obecenstvo. Asi tam však niečo nevšedné bude. Esterházy je určite nevšedný autor s nevšedným jazykom, nevšedným nastavením a s nevšedným záberom. No a práve preto sa mi zdá zložitý. Je zložitý aj pre maďarskú čitateľskú obec, tak neviem, čo presne z neho vnímajú v zahraničí. Pozrite sa, mne sa jeho rané prózy páčia, napríklad Fancsikó a Pinta, ale aj v neskoršom období napísal pár dobrých, najmä kratších vecí, napríklad Jedna žena… Rozhodne sa mi však nechce čítať Harmoniu caelestis. Vráťme sa k poézii… - Dobre, vráťme sa. Asi odo mňa chcete počuť mená aj iných básnikov ako len Kukorellyho, však? (Smiech). Viete, keď hovorím o súčasnej maďarskej poézii, musím sa držať istých orientačných bodov. A tými bodmi sú pre mňa Miklós Erdély, Dezső Tandori, Imre Oravecz, László Nagy a aj Kukorelly. Erdély nebol literát a napriek neveľkému množstvu textov, ktoré zanechal, mal rozhodujúci význam pre podoby postmodernej maďarskej prózy i poézie. Bez Erdélyho textových počinov by nebolo azda ani Kukorellyho štýlu a Esterházyho štylistických akrobacií. Nechcem však v tejto chvíli Erdélyho preceňovať. Rozhodne však možno povedať, že to bola ústredná postava maďarského neo-avantgardného vírenia v krušných kádárovských rokoch osemdesiatych. Bol v kontakte s takými výtvarníkmi ako András Wahorn, László Lugossy či Sándor Győrffy, vlastne s tzv. szentendreskou školou. Čiže… Vráťme sa k poézii. Na súčasnú poéziu sa pozerám z istého „erdélyovského“ aspektu. Z perspektívy jeho umeleckého odkazu prijímam, alebo odmietam tvorbu súčasných literátov. No a potom, čo je vlastne derivát môjho „erdélyovského“ nastavenia, sledujem na básňach mladých to, do akej miery neodolali „kukorellyovskej“ maniere písania, ktorá je, mimochodom, veľmi obľúbená. Mnohí si napodobňovaním Kukorellyho svoju prácu uľahčujú a svoje technické lapsusy vydávajú za kultivovanú reflexiu. (Smiech.) Napriek mohutnému prívalu literátov a ich knižiek — niekedy sa mi zdá, že len v Maďarsku sa udržuje takýto nafúkaný kult literatúry, v okolitých krajinách ani veľmi nie, ale možno sa mýlim — sa v posledných rokoch objavilo v Maďarsku niekoľko pozoruhodných talentov. János Lackfi, Tamás Jónás, Krisztina Tóth, László Lázár Lövétei… Rád si ich prečítam, ale najradšej sa aj tak vraciam k mojím obľúbeným autorom, ktorých hlas je kdesi na periférii hlučného budapeštianskeho literárneho diania. Mám na mysli Mártona Koppánya a jeho minimalistické, redukcionistické počiny, a Rezsőa Keszthelyho, jeho neobyčajne zložitú, subtílnu, a pritom veľmi priamočiaru, neochvejnú (seba)reflexívnu lyriku. (Sŕkne si z piva) Nenatáral som toho už dosť? Moment, pozriem sa. Máme ešte miesto. Myslím si, že je načase, aby som začal klásť otázky. Najradšej by som vychrstol: Má poézia význam? Radšej sa však spýtam to isté, ale trošku zaobalenejšie: Nebojíte sa ako básnik budúcnosti? Myslíte si, že budúcnosť vás bude potrebovať? Bude budúcnosť potrebovať vôbec nejakých básnikov? - To sú pochmúrne otázky. Každý literát si ich skôr či neskôr položí. Pozrite sa, tieto otázky ma môžu trápiť a môžem si ich aj nevšímať. Nič mi nepomôže. Baví ma písanie básní a vo svetlejších okamihoch si myslím, že mi to naozaj ide, že to viem robiť. To sú vlastne najsvetlejšie okamihy môjho života. Všetko ostatné je tápanie, trápenie, apatia, bezradnosť, obavy. A predstavte si, že jediné, z čoho v živote máte radosť, nemá budúcnosť. Tak si poviete, nevadí, treba skúsiť aj dačo iné. A skúšate. A na mnohých poliach získate skúsenosť, že nič neviete robiť poriadne, že viete len písať, ale ani to nie je isté, či poriadne, je to však jedno, ak z toho máte radosť. No a to, čo vám ide a z čoho máte radosť – tak práve to nemá budúcnosť. Aký je to pocit? Párkrát som sa do neho už zahĺbil, no potom som si povedal: nech sa deje, čo sa má diať – zatiaľ stále môžem písať, zatiaľ sa o mňa stále zaujíma zopár ľudí, takých ľudí, o ktorých si myslím, že mi rozumejú, že mi rozumieť chcú… A vlastne, potrebujem viac? V dejinách ľudstva sa už všeličo toľkokrát nečakaným spôsobom zvrtlo, že aj teraz môže prísť niečo nečakané. Napríklad zlatý vek básnikov (Smiech). Dospel som na také dno pesimizmu, že mimovoľne som začal pripúšťať aj možnosť šťastných zvratov v živote. Takže nemá zmysel vidieť niečo v čiernych farbách. To, či nejaká udalosť bola alebo nebola čierna, zhodnoťme zakaždým radšej a posteriori. A ešte niečo: nie je pravda, že radosť mám len z písania. Aj futbal mi spôsobuje potešenie. (Barman vymieňa cédečko.) Nehnevajte sa, o toľkých maďarských spisovateľoch viem, že milujú futbal, že to začínam považovať za maďarskú špecialitu… - Viete čo? Nepovažujte. Nepotykáme si? Zhováral sa Peter Macsovszky Péter Iványi (1959) – maďarský básnik, esejista, prekladateľ. Prekladá z francúzštiny a taliančiny. Vystriedal niekoľko povolaní. Napísal štúdiu o talianskych predstaviteľoch „pittura metafisica“ - Giorgiovi de Chirico, Girogiovi Morandim a Giacomovi Ballovi. V súčasnosti sa živí technickými a ekonomickými prekladmi. Okrem toho vedie kurzy tvorivého písania. Žije v Budapešti. Vydal básnické zbierky: Élménytájak (Krajiny zážitkov, 1985); Metafizikus macskajaj (Metafyzické pľušťanie, 1987); Valahol kinyitottak egy ablakot (Niekde otvorili okno, 1988); Az asztal körül keringtem (Krúžil som okolo stola, 1990); Egy gyűrött irkalap (Pokrčená strana zo zošita, 1993); Az utca vékony vonala (Tenká čiara ulice, 1995); Leépülés (Úpadok, 1998); Fiókokat huzogatok a konyhában (Vyťahujem v kuchyni šuplíky, 1999); Talán még néhány tántorgó szó (Azda ešte niekoľko tackajúcich sa slov, 2002); Termék (Produkt, 2004); A vedőborító (Prebal, 2004)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984