Nepohodlie na Pohode
Priveľa ľudí, priveľa odpadkov, priveľa pódií, priveľa kilometrov. Atmosféra veľkolepého festivalu učupeného v spleti trenčianskych činžiakov je definitívne nostalgickou spomienkou. Deviaty ročník – druhý na letisku – potvrdil, že Bažant Pohoda sa nestal len najväčším festivalom na Slovensku, ale aj megalomanským projektom, rozsahom, rozlohou a počtom návštevníkov patriacim do rodiny veľkých letných európskych festivalov. Je zrejmé, že dnes by sa už Pohoda jednoducho na trenčiansky štadión nezmestila, ale priestor letiska nie je práve ideálnym riešením. Absolútne rovný otvorený priestor pôsobí nehostinne, zelené oázy poskytujúce tieň nahrádzajú vojenské siete (vďaka aspoň za ne), areál festivalu je rozťahaný, no ani napriek veľkým vzdialenostiam medzi pódiami nie sú jednotlivé scény zvukovo úplne izolované, niektoré menšie sú chvíľami i rušené. Možnosti letiskového priestoru sú však využité na maximum. Tohoročná ohurujúca hudobná ponuka bola potešením pre uši a utrpením pre nohy, skutočnou skúškou fyzickej kondície a výdrže. Ak máte široký hudobný záber, máte svojich obľúbencov v rôznorodých štýloch a rozhodli ste sa vybrať si čosi z každej festivalovej scény, uplietli ste si na seba bič – zo všetkých pocitov z tohoročnej Pohody tým najintenzívnejším bola pravdepodobne únava z desiatok nachodených kilometrov. A všade, kam vaše oko dohliadlo, tony odpadkov. Neviem, kam sa podeli tie sľubované vrecia na odpad pri každom stane, a tiež musím s ľútosťou konštatovať, že odhad organizátorov na množstvo odpadkov sa ani trocha nepriblížil realite. V piatok to ešte vyzeralo na lenivosť návštevníkov hľadať koše, v sobotu sa už davy valili po odpadkovom koberci a sudy na odpad sa zväčša strácali pod kypiacim obsahom. V jedálenských štvrtiach sa pri stoloch spontánne tvorili odpadkové pohoria. Taký anti-eko land-art. Preháňam naozaj len trocha. Jednoducho, príliš veľa ľudí, príliš veľa odpadkov, pódií a kilometrov. Festival sa rozrástol do neuveriteľných ôsmich scén, prezentovala sa na nich vyše stovka hudobných formácií, priestor dostali aj divadlo, film, diskusné fóra, break-dance battle, adrenalínové aktivity, workshopy a ďalšie sprievodné akcie. S troškou nadsázky môžeme medzi ne rátať hádam aj vystúpenie ministra obrany Lišku, ktorý v prvý deň festivalu oznámil koniec brannej povinnosti a ukončenie povolávania odvedencov s platnosťou od 1. augusta 2005. *** Piatok sa rozbiehal s plným nasadením už od obeda, parkovisko pred vchodom pre motorizovaných sa zapĺňalo, ľudí pribúdalo, hraničné pásky stanových mestečiek sa prekračovali a posúvali, odpadkové koše sa začali plniť. Cisterny s pitnou vodou boli našťastie takmer na každom kroku, lebo slnko pražilo celý deň a horúčava postupne zmáhala návštevníkov aj pristávacie plochy a cesty, ktorými každý z príchodzích mal v najbližších dvoch dňoch prejsť ešte desiatkykrát. Kropiace autá hasili nielen kilometre rozpáleného betónu, ale aj stále viac nažhavených návštevníkov festivalu. V piatok ich prišlo na tisíce, v sobotu počet stúpol na závratných 25 až 28 000. Ak ste sa rozhodli vybehnúť si cez deň do Trenčína na kúpalisko, do reštaurácie, pod sprchu či na toaletu (prečo väčšinu času nefungovali platené splachovacie toalety v areáli?), po návrate ste mali problém zaparkovať. Čím neskôr ste prišli, tým dlhšie ste putovali k vstupnej ráne, tí menej šťastní takmer pätnásť minút. Počasie bolo spočiatku Pohode naklonené, v sobotu ráno trocha popršalo, ale o desiatej už nebolo pochýb o celodennej horúčave. Poobede na chvíľu zastreli slnko čierne čmuhy a padlo aj zopár kvapiek, ten pravý mokrý festival si však návštevníci zažili až zo soboty na nedeľu. Počet návštevníkov po druhej hodine nočnej rapídne klesol. *** Slovenská hudobná scéna mala silné zastúpenie na všetkých pódiách. Na hlavnom pódiu (Bažant stage) medzi inými doslova osviežovali dav Milan Lasica a Bratislava hot serenaders, Chiki liki tu-a alebo Le Payaco, sobotný večer bravúrne ovládla legenda slovenskej popmusic Miro Žbirka a v nedeľné pobúrkové ráno uspokojil festivalových vytrvalcov Marián Varga. Dve z menších pódií (Aréna TB a SME aréna) patrili až na malé výnimky celé slovenskej tvorbe. V spleti viac aj menej známych kapiel príjemne prekvapili najmladší hrajúci účastníci s vekovým priemerom dvanásť rokov hovoriaci si Tucan, Dlhé diely priniesli poslucháčom pre festival netypickú komornú atmosféru a Jana Kirschner predstavila akustické aranžmány svojich nových anglicky naspievaných vecí, ktoré sľubujú veľmi príjemný a hudobne zrelý album. K hudobnej pohode prispeli aj Požoň Sentimental, rómske zoskupenie Phurikane giľa či minimalistickí Veni Ensemble a Terry Riley Ensemble. Nemálo slovenských interpretov sa prezentovalo na tanečno-hip-hopovom pódiu (Dots stage: zväčša drum´n´bassoví DJ-i, hip-hopové kapely A.M.O., Čistychov... ) a nu-jazzovo ladenej scéne (Nokia stage), na ktorej to odštartovali stále lepší Hrr na ne, pod názvom James Ashan sa predstavil projekt Dudáka z Hexu a muzikantov z Polemicu a zahralo si aj pár DJ-ov. *** Kofola stage sa takmer úplne zmenil na scénu world music. Okrem zavedených hviezd ako Kubánka Omara Portuondo, folková legenda Jaromír Nohavica alebo americký Klezmatics, ktorý do svojho vystúpenia zakomponoval i slovenskú ľudovú, sa na pódiu objavili aj raritky, etno pre fajnšmekrov, zvedavcov i náhodne okoloidúcich. Trebunie tutki kombinujúci goralskú hudbu s prvkami rôznorodých žánrov počnúc jazzom, cez rock až po reggae, moskovské zoskupenie Farlanders, dobre známe minimálne v európskom kontexte, rumunská cigánska kapela Taraf de Haidouks, na Slovensku v premiére hrajúca štvorica Huun Huur Tu zo sibírskej Republiky Tuva a ďalšie nemenej zaujímavé zoskupenia z Maďarska, Indie, Brazílie. Počasie neprajne zasiahlo do vystúpenia Idy Kelarovej so skupinou Apsora (CZ ) a domácej Mužskej speváckej skupiny Telgárt. Patrili medzi tých šesť hudobných produkcií, ktoré boli zrušené v sobotu o pol druhej ráno pre nepriazeň počasia. Posledná predpovedaná búrka s extrémne silným nárazovým vetrom nakoniec akoby zázrakom festivalové mestečko obišla. *** Orange stage bolo šikovne riešené pódium, a to nielen preto, že ste si v ideálnej vzdialenosti mohli pod slnečníkmi v pohodlných kresielkach uchytiť miestečko a s chladným čapovaným nápojom načúvať prebiehajúcim koncertom. Program bol naozaj pestrý, z každého rožku trošku: príjemná česká gitarovka Umakart, český hip-hop v podaní Bow Wave, hip-hopová legenda Roots Manuva z Veľkej Británie, česká bigbítová klasika Už jsme doma spolu s CK Vocal, slovenská Para, českí dekadenti Moimir Papalescu & The Nihilists a spomedzi mnohých ďalších treba rozhodne upozorniť na brilantných Sunshine. Tým sa dokonca podarilo rozohnať ťaživé mračná nad pódiom – a bol to priam šamanský výkon –, búrku však definitívne nezažehnali. Spevák Kay situáciu s úľavou okomentoval slovami: „Není nad to, hrát za slunce.“ Slniečko vydržalo až do svojho západu, búrky začali pred polnocou – vodná smršť privítala Prodigy, asi najočakávanejšiu kapelu tohtoročného festivalu, na ktorú sa najväčšmi tešil aj hlavný organizátor Michal Kaščák. Atmosfére vystúpenia svojho času elektronických experimentátorov a anarchistov hudobných žánrov však takéto počasie vyslovene svedčalo. Fanúšikov v kotli prietrž mračien vôbec neodradila, naopak, zhora valiaca sa voda ešte posilňovala nekontrolovateľné nadšenie a spolu s dunivou hudbou Prodigy privádzala svojich verných pod pódiom do tranzu. Trojica Maxim, Liam Howlete a Keith Flint predviedla slovenskému publiku šou, ktorej gros tvorili najväčšie hity kapely a na jej chvoste sa trepotalo zopár nových vecí. Hoci skupina naťahovala čas dlhými zvukovými vstupmi medzi jednotlivými skladbami, čo rozbíjalo vnútornú súdržnosť programu a usilovne brzdilo gradáciu a energiu, ktorú v sebe ich hudba jednoznačne má, programom sľúbený rozsah koncertu ostal nenaplnený. Možno k tomu prispeli aj opakujúce sa búrky, ktoré spôsobili, že Prodigy boli v tú noc poslednou kapelou vystupujúcou na veľkých open-air pódiách. Fungovať ostali len menšie scény, s krytým pódiom aj hľadiskom. Pred Prodigy však stihli na seba strhnúť pozornosť ešte chlapci z Chikinki, u nás málo známa noise gitarovka z Veľkej Británie. Piatok sa samozrejme pred sobotou nedal zahanbiť, a tak si mohli pohodári najprv divoko zarockovať s Kollerbandom (CZ), potom uvoľnene zatancovať s Asian Dub Foundation (GB), prísť do varu spolu s americkou hviezdou večera Garbage, ktorá chrlila jeden hit za druhým, a speváčka Shirley Manson očarúvala publikum nielen úžasným hlasom, ale aj štíhlymi nohami v ironicky poňatom retro-kostýme z 80. rokov a nakoniec si vychutnať netradičnú mnohoštýlovú latinotancovačku s americkou mnohočlennou formáciou Little Louie Vega & Elements of Life. Bolo jednoducho nemožné vypočuť si aspoň pätinu z toho, čo vás lákalo. Keď ste aj napriek tomu potrebovali hudobnú pauzu, mohli ste si zájsť na hovorené slovo. Svoj priestor malo v Aréne TB, kde sa odohrávali rôzne tematické diskusie Pod lampou, moderované – ako inak – Štefanom Hríbom a Jurajom Kušnierikom. Literárne diskusie (Literárny cirkus L.C.A., Artforum Time) a Liga za duševné zdravie mali domovské postavenie v Sme aréne, ktorú vo svojich útrobách ukrýval stan Teatra Tatra, ideálny priestor pre divadelné predstavenia, rozhovory a trocha inú hudbu. Okrem dvoch predstavení výborne inscenovanej, zábavnej i trocha mrazivej Bianky Braselli – Dámy s dvoma hlavami samotného Teatra Tatra, vystúpilo aj GUnaGU a Slovenské Mimo Divadlo. *** Tradíciou festivalu sa stali aj filmové projekcie, ktoré sa z miestneho kina pred štyrmi rokmi presunuli do kinematografu bratov Čadíkovcov. Toto open-air kino má rozhodne svoju poetiku a jeho obľúbenosť potvrdzuje aj putovná šnúra po slovenských mestách, ktorú festival Bažant Pohoda odštartoval. Na námestiach je však počuteľnosť a viditeľnosť rozhodne lepšia. Pokiaľ ste neočakávali stopercentnú kvalitu príjmu, ale predovšetkým atmosféru letného kina, prišli ste si na svoje. Festivalovú ponuku tvorili krátke filmy Viktora Kubala, krátkometrážne slovenské Nazdravíčko!, u nás zatiaľ málo známe nórsko-švédske Poviedky z kuchyne, americký debut Miloša Formana Taking Off, novučičký groteskný Skřítek Tomáša Vorla, očakávané Sin city / Mesto hriechu v exkluzívnej predpremiére, alebo staršie divácky úspešné české tutovky ako Svěrákova Jízda a Zelenkova Mňága – Happy End. Niektoré projekcie (napríklad najočakávanejšie Sin city) sa však pre dážď neuskutočnili. A tak napriek všetkým superlatívom, ktoré festival sprevádzajú a prehlušujú sťažnosti na nachodené kilometre, hygienu a prípadné zvukové miešanie pódií, nedá mi na záver a naposledy si nostalgicky nevzdychnúť pri pomyslení na predletiskovú Pohodu. Bolo prosto menej ľudí, menej odpadkov, menej pódií, menej nepočutých koncertov, menej nachodených kilometrov a viac pohody. Autorka je publicistka
