Príspevok k dejinám raného kresťanstva

Kresťanstvo vzniklo v Palestíne. Jeho základ položil člen židovskej rodiny Ježiš. V tom čase bola Palestína obsadená rímskym vojskom. Vládol tu Rimanmi dosadený kráľovský (arabského pôvodu) rod Herodesovcov, ktorý slepo poslúchal rozkazy z Ríma.
Počet zobrazení: 2021
10_1-m.jpg

Kresťanstvo vzniklo v Palestíne. Jeho základ položil člen židovskej rodiny Ježiš. V tom čase bola Palestína obsadená rímskym vojskom. Vládol tu Rimanmi dosadený kráľovský (arabského pôvodu) rod Herodesovcov, ktorý slepo poslúchal rozkazy z Ríma. Prefektom v Judei bol Pilát Pontský. Bol to krutý a skorumpovaný človek, ktorý v živote Ježiša zohral dôležitú úlohu. Obyvateľstvo sa delilo na tri základné spoločenské vrstvy. Saduceji boli bohatí veľkostatkári, kolaborovali s Rímom. Farizeji, prezývaní „preruším“, t.j. pokrytci, boli voči Rímu pasívni a zelóti, drobní roľníci a remeselníci v časoch Ježišových vytvorili politické javisko pre neskoršie (r. 66 n. l.) povstanie proti Rímu. Od roku 63 pred n. l. Palestína bola ustavične zmietaná spormi a vojnami. Táto nepokojná doba bola preplnená nádejou a túžbou po „mesiášovi“, ktorý podľa proroctiev Starého zákona má prísť oslobodiť židovský ľud spod tyranského rímskeho útlaku. Ježišov život zaberá 35 rokov týchto nepokojov a je len samozrejmé, že termín „mesiáš“ sa začal automaticky aplikovať aj na Ježiša, ktorý podľa Starého zákona pochádzal z kráľovského rodu Dávida a Šalamúna. Najmä zelóti čakali hlasito „strateného kráľa“ a toto čakanie vytvorilo politické masové heslo aplikované na Ježiša: „Ježiš, ktorý je Mesiáš“, čo v gréčtine znelo „Ježiš, ktorý je Christos“. To sa v masových demonštráciách skracoval na „Ježiš-Christos“ – Ježiš Kristus. Funkcia sa zmenila na meno Hovoria o tom početné evanjeliá, z ktorých tvoriaca sa cirkev vybrala štyri a zaradila do knihy Nového zákona. Historici sa zhodujú v názore, že všetky evanjeliá (asi 30) pochádzajú z doby neskoršej, v akej žil Ježiš. Väčšina pochádza z doby medzi dvoma veľkými vzburami v Judei (66-135). Za najstaršie pokladajú Evanjelium podľa Marka. Ak chcel Marek, aby jeho spis prežil, nesmel Rimanov obviňovať z Ježišovej smrti, musel ospravedlňovať súčasný politický režim v Judei. Ježiša musel predstaviť ako nepolitického kazateľa a obviniť z Ježišovej smrti Židov. Túto metódu majú aj iní autori spisov Nového zákona. Bez tejto pracovnej metódy by spisy o Ježišovi neboli prežili. Aj medzi kanonizovanými spismi sú veľké nezrovnalosti. Spomeniem niektoré. Podľa Matúša bol Ježiš aristokrat pochádzajúci z kráľovskej rodiny, podľa Marka Ježiš pochádzal z chudobnej rodiny židovského tesára. Niet zhody ani o mieste trvalého bydliska Ježišovej rodiny, o mieste narodenia Ježiša, o návšteve „troch mudrcov“, či kráľov, či pastierov, o úteku do Egypta, o vraždení nemluvniat, o dni ukrižovania Ježiša. Aj posledné slová Ježišove na kríži neuvádzajú evanjeliá rovnako. Medzi základné nedostatky štyroch kanonizovaných evanjelií patrí to, že neobsahujú základné údaje o Ježišovom živote. Kresťan sa z nich nedozvie, či nápis na Ježišovom kríži INRI/Iesus Nesaretus Rex Iudeorum (Ježiš Nazaretský kráľ židovský) bol správny, či Ježiš skutočne pochádzal z kráľovského rodu. Zamlčujú aj iné údaje o Ježišovi, napríklad či bol Ježiš. Ak áno, kto bola jeho manželka? Mal potomstvo? Ak áno, kde žila jeho rodina? A iné otázky. Záhada Ježišovho ukrižovania Podľa rímskeho práva ukrižovaný nesmel byť pochovaný, ale jeho mŕtvola mala byť ponechaná na kríži prírode. Prečo Pilát vydal Jozefovi z Arimatie Ježišovo telo už večer? Je to nedorozumenie? Bol podplatený? Podľa stredovekej tradície bol Jozef z Arimatie veľmi bohatý a spriaznený s Ježišovou rodinou. Apokryfycké Evanjelium podľa Petra hovorí, že Jozef z Aritmatie bol aj príbuzným Piláta Pontského. To by vysvetľovalo niektoré nejasnosti pri Ježišovej smrti. Nie je tajomstvo, že Nový zákon je iba výberom zo starších kresťanských dokumentov pochádzajúcich zo 4. storočia n. l. Jestvuje však veľa ďalších písomných prác, ktoré podávajú dôležité správy z čias Ježišových. Mnohé sú kontroverzné a cirkev ich nazvala „apokryfy“, t. j. spisy pochybnej platnosti, ktoré neboli zahrnuté do Biblie. Niektoré boli zničené a z niektorých sa zachovali opisy alebo časti originálov. Kniha „Svätá krv a svätý Grál“ (autori Michael Baigent, Richard Leigh a Henri Lincol, z r. 1996, preložil Milan Rhurzo, vydalo Remedium v Bratislave v r. 2003) obsahuje zvitky nájdené v r. 1945 egyptským pastierom pri kopaní pri obci Nag Hammady. Zvitky dostali meno„zvitky Nag Hammady“. Mal Ježiš náhradníka? Tieto zvitky obsahujú početné písomnosti mnohých autorov. Evanjelium podľa Petra som už spomenul. Evanjelium o detstve Ježišovom predstavuje Ježiša ako dieťa vynikajúce múdrosťou, ale i ako nedisciplinovaného násilníka. Evanjelium podľa Márie obsahuje opis veľkej roztržky medzi Petrom a Máriou Magdalénou. Ďalšie spisy, ako Evanjelium podľa Tomáša, Evanjelium o pravde, Evanjelium o Egypťanoch prinášajú také údaje, ktoré tvorcovia Nového zákona označili za apokryfy. Napríklad Evanjelium podľa Filipa hovorí o ľúbostnom vzťahu Ježiša a Márie Magdalény, ktorý odsudzovali ostatní apoštoli. Najväčším prekvapením apokryfných zvitkov je tvrdenie, že Ježiš nezomrel na kríži a že mal náhradníka. Bol ním Šimon z Kerény, ktorý dobrovoľne podstúpil ukrižovanie miesto neho a Ježiš sa vraj díval z úkrytu, ako nesie kríž na svojich pleciach na miesto ukrižovania. Lionský biskup Irenaeus nazval toto tvrdenie „najohavnejším kacírstvom“. Aj spisy mnohých heretikov hovoria o histórii začiatkov kresťanstva. Alexandrijský učenec Basilides napísal 24 komentárov ku kanonizovaným evanjeliám. Tvrdí, že Ježišovo ukrižovanie, ako ho uvádzajú evanjeliá Nového zákona, bolo podvodom, že Ježiš nezomrel na kríži, že žil ďalej so svojou rodinou. Podobne píšu aj iní učenci z Alexandrie, ako Klement Alexandrijský, Marcion a i. Kresťanský cisár Ďalším dôležitým činiteľom v dejinách začiatkov kresťanstva bol rímsky cisár Konštantín Veľký (306 – 337), ktorý v r. 312 n. l. na Mulviovom moste na Tibere pri severnom okraji Ríma zvíťazil nad Maxentiom, uchádzačom o cisársky trón. Konštantín to pripísal kresťanskému Bohu podľa sna na oblohe s krížom a nápisom „In hoc signo vinces“ (v tomto znamení zvíťazíš). Spolu so svojím východným spolucisárom Licinianom vydali r. 313 Milánsky edikt, ktorý uzákonil kresťanstvo za rovnoprávne s pohanstvom. V roku 324 sa Konštantín stal vládcom celej ríše, ktorá sa otvorila kresťanstvu. Konštantín podporoval kresťanskú cirkev finančne, rímskemu biskupovi daroval Lateránsky palác, vrátil cirkvi majetky, ktoré jej zhabal štát, kňazov a cirkev oslobodil od platenia daní, začal stavať v Jeruzaleme a v Betleheme nové kostoly i svoje deti dal vzdelávať v kresťanskom náboženstve. V roku 325 zvolal do maloázijského mesta Nikea (teraz Izmik) prvý všeobecný kresťanský koncil, ktorému i predsedal, hoci nebol ešte kresťanom. Koncil prijal významné uznesenia pre šírenie kresťanstva. Určil termín Veľkej noci, stanovil povinnosti biskupov, hlasovaním rozhodol, že Ježiš nebol len človekom, ale aj Bohom, a prijal prvú kresťanskú dogmu o Trojici. Rok po koncile schválil Konštantín zhabanie a zničenie všetkých apokryfných spisov a objednal a financoval nové vydanie Biblie. Pred smrťou roku 337 sa dal arianským kňazom pokrstiť. Kresťania ho odmenili titulom „Veľký“. Konštantín však nepodporoval kresťanstvo pre jeho učenie, ale preto, aby mu pomohlo zjednotiť ríšu. Bol veľkňazom kultu „Sol invictus“ (pohanský kult „Nepremožiteľného slnka“), ktorý pochádzal zo Sýrie a bol v podstate monoteistický. Harmonizoval s kultom Mitrasovým, ktorý bol rozšírený v celej Rímskej ríši. Presadzoval jednotu ríše a takúto úlohu dostalo aj štátne kresťanstvo. Preto chcel Konštantín zblížiť obidva kulty. Napríklad zjednotil deň pokoja na nedeľu (kresťania uctievali sobotu) i deň narodenia hlavných bohov. Deň Mitrovho narodenia, 25. december, začali aj kresťania svätiť ako deň narodenia Ježiša a v roku 354 kresťanská cirkev 25. december vyhlásila za deň Kristovho narodenia (predtým to bol 6. január). Židokresťanské kacírstvo Takto sa kresťanstvo zosúlaďovalo s mitraizmom, ktorý tiež uznával nesmrteľnosť duše, posledný súd, vzkriesenie mŕtvych, pôsty, modlitby i nepoškvrnené počatie Mitru. Chlebom a vínom konali odpúšťanie hriechov. Konštantín v záujme jednoty ríše sústavne stieral teologické i liturgické rozdiely medzi tromi hlavnými kultami. Toleroval deifikáciu Ježiša i matky bohov Kybely. Kresťanstvo sa stále šírilo, mocnelo a zvíťazilo napriek početným prenasledovaniam. Ich hlavnou príčinou bola skutočnosť, že kresťania odmietali kult cisára. Uchyľovali sa preto do podzemných priestranstiev, katakomb. Odmietnutie kultu cisára za Diokleciána znamenalo smrť. História začiatkov kresťanstva by nebola úplná bez informácie o „židokresťanskom kacírstve“ a herézach. Židokresťanské sekty (ebioniti, mikuláševci, montanisti a i.) najviac protestovali proti sociálnej nespravodlivosti, bohatstvu tvoriacej sa cirkvi, prepychu a morálnej skazenosti duchovenstva. Herézy okrem sociálneho protestu mali aj teologické odlišnosti od hlavného prúdu, ktorý sa začal tvoriť od roku 150 n. l. Väčšina z nich bola ovplyvnená gnosticizmom, nábožensko-filozofickým smerom, ktorý vznikol v 3. storočí n. l. v Egypte. Zavrhol Starý zákon, neuznával Krista ako bohočloveka. Pokladal ho za prostredníka medzi dobrom a zlom pod menom neon. Cirkev gnosticizmus odsúdila a prenasledovala. Z ďalších heréz treba spomenúť arianizus, učenie alexandrijského kňaza Aria (280 – 336). Bol zameraný proti cirkevnej dogme, proti Trojici. Manicheizmus sa dostal do Rímskej ríše v 3. stor. n. l. z kráľovstva Sasanidov (terajší Irak) ako syntéza gnosticizmu, zoroastrizmu a kresťanstva. Meno má podľa kňaza Maniho. Je to učenie o zápase svetla a tmy, duše a hmoty, dobra a zla, boha a diabla. Tento zápas je podľa manicheizmu náplňou dejín. Rýchlo sa rozšíril do Ázie i Európy. V maloázijskom mestečku Pepuse sa Frigijčan Montanus v polovici 2. storočia postavil proti nadvláde biskupov. V očakávaní, že v blízkom čase sa uskutoční „druhý príchod Krista“, montanisti prikazovali veriacim žiť v chudobe, postiť sa, ovdovelým zakazovali druhýkrát uzatvárať manželstvo. Heréza sa rozšírila medzi chudobnými a prenikla do Malej Ázie, Afriky, do Ríma, na Balkán i Gálie. V dejinách kresťanstva mimoriadnu zásluhu majú cirkevné koncily. Doteraz bolo 22 všeobecných. Dejín začiatkov kresťanstva sa týkajú prvé tri: nikejský v r. 325, konštantinopolský v r. 381 (kanonizoval učenie o Trojici) a efezský v r. 431 (formuloval učenie o bohorodičke a odsúdil súčasné herézy). Hlboká zbožnosť bohatých kresťanov viedla k veľkým donáciám katolíckej cirkvi, ktorá sa stala zakrátko v západnej Európe najvýznamnejšou hospodárskou mocnosťou. Okolo r. 107 n. l. začala používať grécke pomenovanie „katolícka“, t. j. všeobecná. Autor vyučoval dejepis na stredných školách

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984