Absurdné podmienky na prijatie eura
O kríze Európskej únie sa toho za posledné týždne popísalo neúrekom. Analýzy a rôznorodé polemiky o jej budúcnosti a napredovaní, zatiaľ dosť nejasného charakteru, tiež zamestnali mediálne zdroje. Európska centrálna banka (ECB) je jednou z hlavných funkčných pák európskeho menového systému. Aké je jej súčasné miesto a poslanie? Spĺňa všetky svoje úlohy tak, ako jej bolo určené pri založení 1. júna 1998? Táto finančná inštitúcia sa nedávno tiež stala terčom kritiky a viacerí ekonómovia žiadajú jej „prestavbu a rekonštrukciu“. Jedným z nich je aj profesor John Grahl, ktorý pôsobí na Metropolitnej univerzite v Londýne. Jeho štúdia publikovaná v júlovom čísle francúzskeho mesačníka „Le Monde Diplomatique“ poskytuje viacero poznatkov o počínaní Európskej banky. Hrozba rastúcej inflácie Za posledné štyri roky bol zaznamenaný priemerný ročný hospodársky rast EÚ 1,5 % , čo je podstatne menej ako koncom 90. rokov. Lisabonská stratégia pôvodne počítala s dvojnásobnou hodnotou tohto makroekonomického ukazovateľa. Pätnásť pôvodných členských krajín vykazuje nedostatočnú ekonomickú aktivitu na stabilizovanie príliš vysokej nezamestnanosti, ktorá medzi 2001 a 2004 narástla z 7,4 % na 8,1 %. Hoci sa nové členské krajiny vyznačujú pozoruhodným hospodárskym rastom, percento nezamestnanosti v nich ostáva dosť vysoké – 14,4 % za posledné štyri roky. Odpoveďou ECB na tieto makroekonomické problémy bola výzva na „štrukturálne reformy“ – pohyblivejšie a flexibilnejšie ceny a mzdy a viac pružnosti v pohybe pracovných síl. Hrozba rastúcej inflácie sa čím ďalej tým viac vytráca zo slovníka zodpovedných politikov a je nahradená pohodlnejším diskurzom o nebezpečenstve globalizácie, ktorý nás opäť vracia k deregulácii, nátlaku na nezamestnaných, delokalizáciu podnikov tak v súkromných, ako aj v štátnych odvetviach. Na veľkú časť ekonomických otázok reagujú politickí činitelia uprením pohľadu plného nádeje na Spojené štáty. Lisabonská „stratégia“ sa vlastne inšpiruje naivnou vierou v „novú ekonomiku“, ktorá výrazne podporila rozmach burzy v USA. Nanešťastie, kópia tejto metódy sa nedá naordinovať európskym ekonomikám. Následky: ekonomické spomalenie, rast nezamestnanosti Absencia Veľkej Británie v eurozóne znamená veľký problém a je pre menovú úniu obmedzením. Pre spoločnú európsku menu totiž znamená príliš malý likvidný finančný objem, ktorého rezervy sa nachádzajú na britských peňažných trhoch. Samostatnosť každého peňažného systému závisí od veľkosti a efektívnosti jeho finančného systému. Rozšírenie eurozóny aj na britské ostrovy by tak viditeľne zjednodušilo fungovanie európskej meny. Ťažko by sme však našli politickú otázku, v ktorej sú britskí občania takí jednotní ako v odmietaní eura. Dokonca aj politická proeurópska menšina, ktorá aktívne a pozitívne zastáva európsku výstavbu, skoro nikdy nepresvedčuje o potrebe vstúpiť do Európskej menovej únie. Jednoduché porovnanie makroekonomických faktorov eurozóny s britskými ekonomickými výsledkami končí všetky diskusie na danú tému. Príliš vysoká a hlavne stále narastajúca nezamestnanosť v Nemecku, vo Francúzsku a v Taliansku utvrdzuje obyvateľov Veľkej Británie v rozhodnutí ostať mimo eurozóny a neviazať sa na jej normy. Dlhé „prípravné obdobie“ medzi Maastrichtskou zmluvou podpísanou v roku 1992 a zavedením spoločnej európskej meny v roku 1999 prinieslo v krajinách západnej Európy niekoľko vážnych následkov. Rešpektovanie konvergenčných kritérií a príliš obmedzujúce verejné financie a úrokové sadzby mali silne reštriktívny charakter na jednotlivé makroekonomiky. Následkom bolo rozsiahle zvýšenie nezamestnanosti. Dôvod na zavedenie týchto pravidiel nebol nikdy úplne jasný. Nelogický postup stredoeurópskych štátov Postup určený novým členským štátom sa zdajú byť ešte viac nelogické. V porovnaní s francúzskym frankom či nemeckou markou, ktorých premena na euro sa uskutočnila prostredníctvom umelovytvorenej meny ecu, poľský zlotý či maďarský forint jednoducho vymiznú z obehu a zaniknú. Spoločná menová váha krajín strednej Európy je taká slabá, že ich integrovanie do európskeho menového koša ovplyvní eurozónu ako finančný celok len nebadateľne. Členstvo v Európskej menovej únii je v súčasnosti podriadené makroekonomickému masochizmu naordinovanému Európskou centrálnou bankou. Na druhej strane na základný problém peňažnej integrácie nových členských štátov – stanovenie efektívneho výmenného kurzu s eurom, ktorý by podporoval exportnú hladinu a vytváranie pracovných miest, sa akosi stále zabúda. Vo svetovom meradle je na určenie výmennej menovej parity rovnako dôležitý hospodársky rast a rozvoj, ako stabilita cien a rozpočtová rovnováha. Slabý dolár pomáha izolovať Európu od externých negatívných vplyvov, najmä zvyšovania ceny ropy, no brzdí expanziu ekonomickej aktivity a s tým úzko spojený rozmach trhu práce. Pochybosti o Európskej centrálnej banke Menová únia bola pred 40 rokmi navrhnutá ako novátorský a optimistický projekt. Neskôr mala spoločná mena za úlohu zmenšiť tlak sily dominantného amerického dolára. Realizácia tohto projektu konzervatívnou, dogmatickou a nie vždy demokratickou formou je však skôr zdrojom konfliktov a nedorozumení medzi samotnými členmi EÚ. Ak dnešné pochybnosti o správnosti smerovania EÚ pomôžu presmerovať makroekonomický model EÚ, môže to prispieť aj k pozitívnemu vývoju spoločnej európskej menovej konštrukcie. Dnes sa dokonca v niektorých krajinách únie stretávame s návrhom na zrušenie eura (hlavne v Taliansku). Luxemburské schválenie euroústavy však tak trochu zabrzdilo negatívne predpovede, nie vždy oprávnené a podložené pravdivými ekonomickými dôkazmi. Jednou z úloh a povinností ECB je ich uvedenie na správnu mieru práve prostredníctvom menovej politiky. Pre nové členské krajiny EÚ, medzi ktoré sa radí aj Slovensko, bude zrušenie vlastnej meny a prijatie eura znamenať veľký krok. Bude potom určite opodstatnené, aby si tieto krajiny kládli početné otázky o postavení a štatúte Európskej centrálnej banky... Autor pôsobí ako profesor na Metropolitnej univerzite v Londýne a je člen skupiny európskych ekonómov za alternatívnu ekonomickú politiku (Groupe Euromemorandum). Článok bol pôvodne uverejnený v Le Monde Diplomatique Preložila a spracovala Andrea Lešková-Poterie
