Čo s dôchodcami našimi

V románe Roberta Gravesa Zlaté rúno sa dočítame o zaujímavom zvyku starnúcich obyvateľov akýchsi bájnych ostrovov: keď zbadali, že kvôli svojim pomalým pohybom a nudným rečiam začínajú byť na obtiaž svojmu okoliu, jednoducho sa vytratili z rodnej jaskyne a vrhli sa hlavou z vysokého brala. Niektoré sibírske kmene zase zvykli odprevadiť starcov do tajgy a tam ich nechať napospas zveri, prípadne mrazu. Tých menej dôvtipných odtiahli do tajgy na remeni za krk. V podmienkach neľútostného zápasu o každodennú potravu mali totiž aj mladí, zdraví a silní čo robiť, aby vôbec prežili. Len postupný rast prebytku existenčných prostriedkov umožnil zaviesť a zvyšovať starostlivosť o starých, chorých a na pomoc odkázaných. Tento vývin v pozoruhodnom rozsahu vyvrcholil v moderných a vyspelých štátoch. Lenže s tým, že sa v nich dôchodcovia jednoducho „premnožili“. Zapĺňajú vozidlá MHD, pletú sa šoférom pod kolesá na prechodoch, šomrú na všelijaké novoty a často nevolia tie správne politické strany. Predovšetkým však neúmerne zaťažujú rozpočty a siete verejných zdravotníckych a sociálnych služieb. Preto im dnes nejeden politik, ekonóm či sociológ pripomína, že „takto to už ďalej nejde“. Dôchodcov neprestajne pribúda a pomaly na nich „nemá kto robiť“. Dobre, sú tu zásadné politické, a najmä ekonomické zmeny, a aj čísla populačnej štatistiky sú neúprosné. Ale predsa len nemožno nespomenúť, že sú to práve dnešní dôchodcovia, ktorí kedysi robili aj na generáciu dnešných politikov, na pôrodné ich matiek, na ich rodinné prídavky, na ich štipendiá. A že sa dnes rodí čoraz menej detí, tak to už teda naozaj nebude vina dôchodcov. Zdá sa nám teda, že verejní činitelia, ktorých sa táto kritika týka, by preto rozhodne mali vo svojich vystúpeniach viac dbať na vkus a takt. Predovšetkým by sa však mali seriózne zamyslieť nad riešeniami aktuálnych i hroziacich sociálnych problémov, vrátane toho dôchodcovského. Pravda, ak sa len spoločnosť nemá vrátiť k svojim pôvodným, pradávnym riešeniam. Autor je publicista