Aktívna podpora regionálnych rozdielov
Politika vlády Mikuláša Dzurindu je vo viacerých oblastiach opakom toho, čo verejnosti sľubuje. Jedným z príkladov je znižovanie regionálnych rozdielov. Hoci sa aj táto vláda hrdo hlási k svojej proeurópskej politike, k silnému spoločenstvu regiónov a k princípom regionálnej politiky Európskej únie, v praktickom živote „úspešne“ dokazuje opak. Jej regionálna politika sa scvrkla na jednorazovú podporu obcí a miest, v ktorých dominujú nominanti vládnych strán. Jednou z priorít regionálnej politiky EÚ je znižovanie rozdielov medzi regiónmi. Nie však tým, že bohaté klesnú na úroveň chudobných, ale tým, že vláda prostredníctvom dostupných zdrojov a mechanizmov dokáže podporovať približovanie sa chudobnejších regiónov tým bohatším, ekonomicky silnejším a stabilnejším. Na Slovensku nie je žiadnym tajomstvom, že tak ako v našich horách rastú po daždi huby, rovnako rýchlo vznikajú hladové doliny. Podľa štatistík Eurostatu (štatistický úrad EÚ) patrí východnému Slovensku, teda Prešovskému a Košickému kraju, štvrtá priečka v rebríčku „najchudobnejších“ regiónov únie. Hoci sú tieto kraje od Bratislavy vzdialené necelých 5 hodín cesty autom, rozdiely sú medzi nimi priepastné. Sú najchudobnejšie, ale Bratislavský kraj v hrubom domácom produkte na obyvateľa prevyšuje celoeurópsky priemer! Pokusné „minireformy“ Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky prostredníctvom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny na jar tohto roku predstavilo pilotný projekt na vytvorenie nového nástroja aktívnych opatrení na trhu práce. Ten je zameraný na preplácanie časti cestovných výdavkov pre uchádzačov o zamestnanie v prihraničných regiónoch. Toto opatrenie má za cieľ zvýšiť motiváciu nezamestnaných pri hľadaní zamestnania za hranicami našej krajiny. Migrácia pracovných síl je súčasťou zdravého trhového mechanizmu. Posilňovanie pracovnej mobility poskytnutím náhrady časti cestovných výdavkov v prihraničných regiónoch určite ocení každý, kto ušetrí akýkoľvek peniaz, ktorý by inak musel precestovať. V prípade, že sa presťahujeme za prácou mimo svojho trvalého bydliska o viac ako 30 kilometrov, môžeme získať až 10-tisíc korún. Na tento príspevok máme nárok jedenkrát za dva roky. A to na výdavky súvisiace so sťahovaním, úhradou nájomného, platbami za energie, vodné, stočné a výdavky na cestovné hromadnými dopravnými prostriedkami. O tento príspevok môže požiadať uchádzač o zamestnanie vedený v evidencii najmenej šesť mesiacov, ktorému úrad práce sprostredkoval vhodné zamestnanie, alebo ktorý si našiel zamestnanie sám, mimo miesta trvalého pobytu. Nesystémová pomoc Pomocná ruka podaná kompetentnými však naberá iný rozmer, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tieto vládne opatrenia idú v jednom šíku s podobnými opatreniami minulých vlád. Aj tie realizovali podobné projekty. Napríklad prvá Dzurindova vláda spustila v roku 1999 pilotný projekt zvyšovania zamestnanosti mladých ľudí. No namiesto toho, aby tento projekt zvýšil zamestnanosť, dosiahol úspech v inom smere. Znížil nezamestnanosť. Nástupom brancov na výkon základnej vojenskej služby či vyradením nezamestnaných z evidencie kvôli „nespolupráci“ sa štatistiky začali vyvíjať pozitívnejšie. V žiadnom prípade však nešlo o nárast životnej úrovne. Jej miera v konkrétnych regiónoch má a aj takýmito opatreniami bude mať aj naďalej klesajúcu tendenciu. Občania na Zemplíne, Spiši či Orave sú dostatočne poučení neslávnou históriou. Životom svojich dedov a pradedov, ktorí boli nútení odísť za prácou a lepším životom ďaleko od svojho rodiska. Ich možno čaká v rovnakej miere podobný osud. Odchod do krajín, kde získajú možnosť pracovať. Pretože len tam môžu zabezpečiť svoje rodiny a môžu dôstojne žiť. Vládna podpora vysťahovalectva Aktívnejšia podpora a pomoc ľuďom pri hľadaní práce nemôže byť na škodu veci. Je však nevyhnutné, aby v praxi znamenala čiastkový, a nie konečný cieľ. V tejto chvíli to smelo môžeme považovať za aktívnu podporu prehlbovania regionálnych rozdielov. Vláda namiesto toho, aby podporovala trvalo udržateľný život v znevýhodnených regiónoch, podporuje exodus ľudí zo vzdialených obcí a miest do ekonomicky silných regiónov. Tiež podporuje rozpady rodín a zvyšuje percento rozvodovosti. Takýmito účelovými a nesystémovými opatreniami sa opäť dostávame do svetla prázdnych štatistík, ktoré upozornia na záujem občanov o takéto a podobné projekty. Poukážu na poskytovanie finančnej pomoci nezamestnaným a v neposlednom rade znížia nezamestnanosť. Na druhej strane sa však chudobnejšie regióny stávajú chudobnejšími a zaostalejšími. V konečnom dôsledku štatistiky vykážu „úspešnosť“ týchto opatrení, ale aj tak budú vzdialené realite, ktorú nežijú čísla, ale ľudia. Malá veľká krajina Pod týmto sloganom začalo ministerstvo hospodárstva kampaň, ktorou chce v zahraničí predať „devízy“ malej veľkej krajiny. Kampaň ukazuje silné stránky malého Slovenska. Tou najcennejšou devízou je cestovný ruch. Ak sa nám Slovensko naozaj podarí prilákať viac zahraničných turistov, onedlho im budeme môcť ukázať nielen horské masívy či architektonické perly našich predkov, ale aj obrovský a stále sa rozrastajúci skanzen – regióny bez práce, a za pár rokov aj bez akéhokoľvek ľudského života. Ak máme skutočné ambície byť malou a zároveň veľkou krajinou, tak musíme staviť na rozvoj regiónov. Masívna reklama a propagácia (či skôr propaganda), v ktorej ministrovi spriaznení ľudia a ich firmy „utopia“ milióny z našich daní, nestačí. Maximálne ňou na chvíľu ohúrime okolie, ale ešte viac ublížime sami sebe. Vláda by preto mala skôr podporovať a motivovať ľudí, aby naďalej žili vo svojom rodisku, a nie podporovať ich masívny odchod z domoviny. Veď aj Slovensko je členom spoločenstva regiónov a nie regiónu spoločenstiev. Autor je odborník na verejnú správu
