Reklama
Reklama

Zmanipulovaný politický systém na Slovensku

Po letných prázdninách sa naplno začne predvolebná kampaň pred nasledujúcimi parlamentnými voľbami. Zúčastnia sa na nej tak strany (viac-menej) opozičné, ako aj strany (viac-menej) vládne.
Počet zobrazení: 704
2-m.jpg

Po letných prázdninách sa naplno začne predvolebná kampaň pred nasledujúcimi parlamentnými voľbami. Zúčastnia sa na nej tak strany (viac-menej) opozičné, ako aj strany (viac-menej) vládne. Rovnako ako pred predchádzajúcimi voľbami v roku 2002 vládu neznáša väčšina občanov. Vládnutie má, merané objektívnymi kritériami, katastrofálne výsledky a politika sa legitimuje už iba ideologicky. Ideologizácia politiky a v nej obsiahnutý dogmatizmus nemá obdobu za dlhé desaťročia. Napriek tomu, rovnako ako v roku 2002, sa vláda presadzujúca opatrenia, ktoré sú v príkrom rozpore so spoločenskou objednávkou a často vedú k znižovaniu úrovne rešpektovania občianskych práv, bude opakovať. Nie je to tak preto, že by občania Slovenska boli „genetickí b...i“, ako ich nazval jeden neschopný politik. Vyplýva to jednoducho z toho, že každý politický systém obsahuje mechanizmy, ktoré zabezpečujú jeho reprodukciu. Politikov si v skutočnosti nevyberáme Systémom tu myslíme politický systém zložený z rôznych politických aktérov (organizácie, osoby), ktorý plní určitú funkciu. Nebudem tu rozoberať, akú. Zachovať systém znamená zariadiť, aby sa nemenila jeho funkcia. Či už tým, že sa nezmenia aktéri, alebo tým, že hoci prídu „noví“ aktéri, obsah ich politiky nový nebude. Občan prirodzene aktérov nevyberá, pričom práve výber je rozhodujúca časť. Môže iba potvrdiť výber vo voľbách, pričom následne ide aj o otázku interpretácie a kontroly volebných výsledkov. Nepoznám systém na tejto planéte, ktorý by nepoznal voľby. Zároveň neviem o takom, ktorý by občanom naozaj umožňoval vyberať politických aktérov, tými „najdemokratickejšími“ počnúc. To, či takýto systém zabezpečujúci svoju reprodukciu zodpovedá aj spoločenskej objednávke, teda či je skutočne demokratický, je samozrejme vec druhá. Za demokratický sa však označuje každý systém, a najviac okázalo spravidla tie, ktoré rozhodne na spoločenskej objednávke nestoja. Ak takýto systém nezodpovedá spoločenskej objednávke (vo veľkej miere), občania majú jednoducho smolu. Mechanizmy vlastnej reprodukcie Aké mechanizmy obsahuje politický systém na to, aby zabezpečil svoju reprodukciu, a to bez ohľadu na to, či sa to ľuďom páči alebo nie? Reálne politické pôsobenie politických aktérov nie je možné bez možnosti komunikácie s verejnosťou. Politicky pôsobiť na politickej scéne skrátka znamená pôsobiť prostredníctvom masmédií. Ten, kto nemá k dispozícií masmédiá, akoby ani politicky neexistoval. Ide tu teda o otázku reálnej existencie rôznych politických aktérov, ktorá je zároveň otázkou existencie opozičných i provládnych masmédií. Ďalším prvkom politického systému sú spoločenské organizácie, ktoré vytvárajú jeho spoločenskú legitimitu. Dnes sú to takzvané mimovládne organizácie. Tieto organizácie navyše vystupujú aj ako nezávislí kontrolóri priebehu a výsledkov volieb, čiže ich výsledky sú takto priamo v ich rukách. Ide tu teda o otázku prepojenosti politickej moci a spoločenských organizácií v systéme. Ak sa teda dá vôbec hovoriť o spoločenských organizáciách. Okatá podobnosť s komunistickou totalitou Ak máme hovoriť o možnosti politickej zmeny (v rámci systému), tak potom (v rámci systému) musí existovať reálny politický pluralizmus, čiže možnosť pôsobenia rôznych politických názorov (oponentúry), ktorý zodpovedá reálnemu pluralizmu spoločnosti. Nemá ísť teda iba o rozdielnosť v rámci niečoho, čo z hľadiska väčšiny občanov žiadnu rozdielnosť nepredstavuje. To je nakoniec aj najspoľahlivejšie meradlo plurality, alebo, povedané inými slovami, demokratickosti systému, nech už stojí na akomkoľvek inštitucionálnom základe. Tieto politické názory prirodzene môžu pôsobiť iba prostredníctvom rôznych politických aktérov, t. j. určitej opozície voči názorom a doktrínam iných. Neexistencia opozičných masmédií robí akúkoľvek opozíciu iba formálnou, pretože kontrola politických inštitúcií (prvkov systému), ktoré majú limitujúci vplyv na činnosť politických aktérov, umožňuje akúkoľvek „opozíciu“ vtesnať do rámca vládnej politiky, prípadne ju úplne „režimizovať“. Podobným spôsobom získali komunisti po roku 1948 vplyv na celý politický systém a všetky ostatné politické strany, ktoré v ňom pôsobili (celkovo ich bolo 5). Napriek formálnemu politickému pluralizmu, ktorý bol spestrovaný rovnako formálnymi „doťahovačkami“ medzi nimi, bol systém vysoko homogénny a zabezpečoval iba malú mieru politickej plurality. (Článok o „vedúcej úlohe KSČ“ bol prijatý až v roku 1960, ale bol už iba výsledkom, nie príčinou takéhoto stavu.) Podobnosť so súčasnosťou je, mimochodom, často až okatá. Nevídané prepojenie s politickou mocou Pokiaľ ide o mienkotvorné spoločenské organizácie, ktoré sú súčasťou politického systému (najčastejšie sa nazývajú rôznymi inštitútmi či think-tankmi), tak si dovolím konštatovať, že architekti dnešného systému si dali na tejto zložke záležať podstatne menej ako architekti toho predošlého. Prepojenie s politickou mocou, ako aj ich priame prepojenie v oblasti ekonomickej, personálnej, o ideologickej už ani nehovoriac, je nevídaná. Systém týchto organizácií, pokiaľ máme hovoriť o tých, ktoré reálne pôsobia, sa skladá z asi 15 „mimovládiek“, ktoré disponujú dohromady majetkom, ktorý vysoko prevyšuje cenu pôsobenia našich vojakov v Iraku. Nie je to vôbec prekvapujúce, ak si uvedomíme, že prakticky všetky (ktoré si dovolili zverejniť svoje príjmy) sú priamo financované zo zahraničnopolitických fondov USA. Ich inak počtom skromné členstvo a hlavne vedenie sa skladá z členov vlády a vedúcich osobností politických strán, riaditeľov masmédií, ekonomických riaditeľov, „nezávislých“ analytikov atď. Pritom o tom, že by členmi týchto organizácií bolo aj väčšie množstvo radových občanov, možno vážne pochybovať. Smelo môžeme skonštatovať, že taká vysoká homogénnosť systému, kde sú cez zopár oficiálnych organizácií dokonca priamo personálne poprepájané rôzne súčasti politického systému (spoločenské organizácie, vláda, vládne strany, masové médiá, ekonomické subjekty) a iných oblastí, tu asi už veľmi dávno nebola. Pritom ide len o viditeľnú, takpovediac „oficiálnu“ špičku ľadovca, ktorú môžeme pozorovať priamo. Ak neveríte, počkajte na voľby Keď si uvedomíme, aká je reálna podoba nášho politického systému, a teda aj to, aká je reálna možnosť pôsobenia politických aktérov, môžeme si urobiť lepší obraz o tom, ako slovenská politika funguje. Jej vysoká úroveň homogénnosti a jednofarebnosti je iba logickým dôsledkom fungovania takéhoto systému. Prejavuje sa v neexistencii čo len jediného (názorovo) skutočne opozičného denníka, rádia či televízie, ako aj v oblasti „spoločenských“ organizácií, ktoré sú jeho súčasťou, a sú nielen ideologicky, ale aj priamo, personálne súčasťou politickej moci, čo je zvýraznené jednotným zdrojom ich financovania. Pochopiteľne, nie sú financované zo strany spoločnosti (občanov), a preto v žiadnom prípade nejde o občianske či spoločenské organizácie. Za takýchto okolností nie je vysoká homogénnosť politického vývoja nič prekvapujúce, pretože zodpovedá vysokej homogénnosti politiky ako takej. Poopraviť, či presnejšie vyvrátiť však budeme musieť neopodstatnené ideologické dogmy, na ktorej je postavená legitimácia takejto politiky. Súčasný vývoj naozaj „nemá alternatívu“, ako totalitárne veľmi radi prízvukujú naši predstavitelia. Lenže to neznamená, že dnešný vývoj je tak dobrý, či dokonca bezchybný a v prospech väčšiny, ale jednoducho v tomto systéme momentálne nie je takáto alternatíva mysliteľná. Ak neveríte, počkajte si na výsledky parlamentných volieb v budúcom roku. A najmä na politiku vlády, ktorá po nich na ďalšie štyri roky dostane do svojich rúk verejnú moc. Autor je študent politológie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama