Vzrušujúce témy, hviezdny hostia
Počas prvých deviatich júlových dní sa v Karlových Varoch konal 40. ročník medzinárodného filmového festivalu. Držal sa rokmi preverenej programovej štruktúry, zahŕňajúcej súťaže hraných a dokumentárnych filmov (a po prvý raz aj súťaž filmov z krajín bývalého východného bloku Na východ od Západu), osvedčené sekcie Horizonty, Iný pohľad, Fórum nezávislých a celý rad pôct, tematických prehliadok a retrospektív. Jeho celkovú bilanciu predstavuje 242 celovečerných a 36 krátkych filmov na 517 predstaveniach, ktoré videlo spolu 142 506 divákov. O KRIŠTÁĽOVÝ GLÓBUS V centre pozornosti zostáva súťaž hraných filmov, obsadená 14 titulmi s veľkou tematickou, žánrovou a štýlovou pestrosťou. A v neposlednom rade s kolísajúcou kvalitou, hoci toto kritérium je veľmi subjektívne: v poslednom čísle Festivalového denníka 12 popredných kritikov z celého sveta hodnotilo bodovým systémom súťažné filmy a neraz bol rozptyl názorov na jedno a to isté dielo v rozpätí jeden až päť bodov. Časť filmov spracúvala osudy autentických osobností – to platí aj o poľskej snímke Môj Nikifor (réžia Krzysztof Krauze), ktorá rozpráva o živote insitného maliara N. Krynického a zožala najviac ocenení (Krištáľový glóbus, Cenu za réžiu, Cenu za najlepší ženský herecký výkon pre 80-ročnú herečku Krystynu Feldmanovú, ktorá hrala titulnú mužskú postavu (!), a Zvláštne uznanie poroty FICC – Medzinárodnej federácie filmových klubov), hoci zrejme očarila väčšmi ľudskosťou príbehu než umeleckou formou. Životopisná snímka Márty Mészárosovej o vodcovi maďarskej revolúcie z roku 1956 Imre Nagyovi Nepochovaný mŕtvy, na ktorej má menšinový koprodukčný podiel aj Slovensko, porotu nezaujala. Naopak, Za bieleho dňa, ďalší film o živote autentickej postavy, talianskeho kňaza Giuseppe Puglisiho, ktorý zahynul rukou mafie, vyniesol Cenu za najlepší mužský herecký výkon predstaviteľovi hlavnej postavy Lucovi Zingarettimu. Tvrdú sociálnu realitu zachytil vo filme Taká krásna krajina (Zvláštna cena poroty a Cena za mužský herecký výkon ex aequo pre Uriho Gavriela) izraelský režisér Eyal Halfon, ktorý mozaikovito prepojil tri relatívne samostatné príbehy na tému nútenej prostitúcie, zahraničných robotníkov a hráčskej závislosti. V žánri trpkej komédie zobrazil neradostnú sociálnu realitu náš Martin Šulík, ale jeho bezpochyby výborný Slnečný štát sa medzi ocenenými filmami neocitol. Viacerí tvorcovia situovali príbehy do minulosti. Raoul Ruiz, francúzsky tvorca čílskeho pôvodu, ponúkol príbeh dvoch mužov spojených láskou k letectvu; prelínanie troch časových rovín vo filme Stratené panstvo však značne zneprehľadňuje dej a míňa sa účinkom. Ruský film Šofér pre Vieru režiséra Pavla Čuchraja, situovaný do roku 1962, je kombináciou melodrámy (láska medzi mladým vojakom a generálovou dcérou) a politického thrileru (generál sa má stať obetným baránkom KGB), vo výsledku je však preexponovaný na úkor vierohodnosti. V tlmenejších tónoch vyrozprával príbeh o rodinných vzťahoch Colin Nutley vo švédsko-britskom filme Perly kráľovnej zo Sáby, v ktorom dochádza k neočakávanému stretnutiu dospievajúceho chlapca so sestrou-dvojčaťom jeho matky, ktorá zahynula počas druhej svetovej vojny. Téma rodinných vzťahov rezonovala vo viacerých filmoch. V ocenenej japonskej snímke Večera u Noriko (r. Sion Sono; Zvláštne uznanie, Cena Dona Quijota od poroty FICC) ide o pátranie otca po dvoch dospievajúcich dcérach, ktoré odišli z domu do Tokia; vďaka zvláštnej poetike, využívajúcej virtuálnu realitu, pripomína film akýsi sen, hmlistú spomienku. O manželskej kríze dvojice stredného veku komorne, ale „diagnosticky“ presne rozprával slovinský film Ladenie (r. Igor Šterk). Filmoví kritici a ekumenická porota ocenili dánsky film Číňan (r. Henrik Ruben Genz), príbeh muža, ktorý po rozvode uzavrie formálne manželstvo s mladou Číňankou (tá potrebuje získať povolenie na trvalý pobyt), no postupne začína svoju ženu naozaj milovať. Divácky najúspešnejším filmom sa stal kanadský Môj život s otcom režiséra Sébastiena Rosa, s humorom podaná analýza vzťahu medzi fanfarónskym otcom a dvoma synmi protikladných pováh. ČIERNY ŠTVRTOK A BLÍZKY VÝCHOD V mnohých filmoch sa objavila téma Blízkeho východu, vojny v Iraku, prisťahovalcov z moslimských krajín – to všetko dostalo po teroristických útokoch v Londýne ešte mrazivejší rozmer. Protagonistka nemeckého súťažného filmu V cudzej koži (r. Angelina Maccaroneová), iránska tlmočníčka, žiada o politický azyl v Nemecku, ale skutočným dôvodom jej úteku z vlasti je jej lesbická orientácia a prezradený vzťah s vydatou ženou. Hlavný hrdina iránskej súťažnej snímky Portrét neznámej ženy (r. Ali Mosaffa) si zasa pod vplyvom čerstvého zážitku spomína na niekdajšiu lásku, ktorou bola emigrantka z Afganistanu. Dej ďalšieho iránskeho filmu Aj korytnačky lietajú (r. Bahman Ghobadi) je situovaný priamo do utečeneckého tábora na turecko-irackej hranici, kam sa stiahli Kurdi z okolitých dedín, čakajúci na príchod Američanov. Motív vojny v Iraku sa objavil aj v snímke amerického nezávislého režiséra Jona Josta Návrat domov. Obraz nefunkčnej americkej rodiny, kde viazne komunikácia, vrcholí scénou pohrebu syna, ktorý zahynul ako vojak v Iraku. Samovražda jeho brata je logickým vyústením bezvýchodiskovej situácie. Je škoda, že Jost svojím filmárskym štýlom s pomalým tempom a dlhými statickými zábermi málo komunikuje s publikom, ktoré húfne opúšťalo kinosálu. Predfilmom k Návratu domov bola krátka snímka Spoveď. Na ploche 15 minút dosiahol režisér zvaný Ash sugestívny účinok: americký vojak rozpráva vo väzení svojej žene, ktorá ho prišla navštíviť, o tom, ako sa zapojil do mučenia v Iraku: potreboval od jedného väzňa získať strategicky dôležitú informáciu. Vzápätí manželku nevyberaným spôsobom vyhodí, zakrývajúc drsnosťou vlastnú hanbu, aby hneď ako ona za sebou zatvorí dvere, povedal: Milujem ťa. Na vojenskú misiu do Afganistanu vyšlú Michaela, manžela protagonistky dánskeho filmu režisérky Susanne Bierovej Bratia. Keď príde správa o jeho smrti, ovplyvní to životy pozostalých, ale po čase vysvitne, že Michael je v skutočnosti nažive – a vráti sa domov. Film je komponovaný tak, že komorná dráma členov jednej rodiny sa strieda s obrazmi zo zajateckého tábora, kde v neľudských podmienkach väznia Michaela. Prítomnosť moslimov v ich krajine je motívom, ktorý láka britských filmových tvorcov. Sally Potterová vo filme Áno zobrazuje vzťah vydatej ženy a libanonského lekára, ktorý sa v Británii živí ako čašník. Potterovej nejde o politikum, skôr o hru s formou: hrdinovia prednášajú veršované repliky priam shakespearovskou angličtinou. Naproti tomu drsnú sociálnu realitu zobrazuje Dominic Savage vo filme Láska + nenávisť, ktorý je v podstate ľúbostným príbehom Angličana a Pakistanky. Prerodu mladého protagonistu z rasistu na zaľúbenca, ktorému rasový rozdiel neprekáža, sa dá veriť: tvorcovia odhaľujú, ako korene rasizmu často nie sú v samotnej povahe toho-ktorého človeka, ale v snahe prispôsobiť sa ostatným, nemať odlišný názor. Kým Láska + nenávisť sa končí potenciálnym happyendom, debut čiernej režisérky Ammy Asantovej Spôsob života, odohrávajúci sa vo Walese, má tragické finále. Jeho protagonistka, ktorá sa ako osemnásťročná stala slobodnou matkou, nezvláda svoj život a už vôbec nie starostlivosť o dieťa. Mylná domnienka, že Turek, ktorý žije s rodinou v dome oproti, ju udal sociálnej pracovníčke, vedie k rasovému útoku, končiacemu sa Turkovou smrťou. ROBIA HVIEZDY FESTIVAL? Mediálnu pozornosť priťahujú na festivaloch predovšetkým filmové hviezdy, aj keď je otázne, či sú tým najdôležitejším prvkom takéhoto podujatia. Najväčšími karlovarskými hviezdami boli tie, ktoré si prišli prevziať Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovému filmu. Spoza oceánu sem zavítal Robert Redford, už dávno nielen herec, ale aj režisér, producent a organizátor vlastného festivalu nezávislých filmov. Kým v jeho filmografii – najmä tej režijnej – nájdeme viacero hodnotných titulov, o umeleckom prínose jeho kolegyne a krajanky, herečky Sharon Stonovej, možno s úspechom pochybovať. Žeby bol umením film, ktorý ju preslávil, erotický thriler Základný inštinkt? Je však možné, že herečka prechádza premenou: vo Varoch uviedla snímku kráľa amerického nezávislého filmu Jima Jarmuscha Zlomené kvety a podľa vlastných slov sa chce po zdravotných problémoch, ktoré zmenili jej názor na život a film (mozgová príhoda), aj v budúcnosti venovať podobným projektom. Možno by ešte mohla zľaviť z hviezdnych manierov a venovať napríklad trištvrtehodinku novinárom na tlačovej konferencii, ako to bez problémov urobil Redford. A, samozrejme, aj Liv Ullmannová, tretia nositeľka Krištáľového glóbusu, ktorá vôbec nie je tou chladnou severankou, akú poznáme z filmov Ingmara Bergmana. Podobne ako Redford, aj ona si k úlohe herečky pred časom pribrala funkciu režisérky, o čom s humorom hovorí: „Požiadali ma, aby som napísala scenár podľa literárnej predlohy. Ja som to urobila veľmi voľne. Producentovi sa ten scenár páčil a spýtal sa ma: A nechcete to režírovať? Nikdy predtým som o niečom takom neuvažovala, ale ja rada hovorím ,áno‘, keď cítim, že to má zmysel. A zrazu zo mňa bola režisérka. Bola som na to dobre pripravená, ale prvý týždeň som aj tak mala strach, behala som dookola a pýtala sa všetkých mužov v štábe, či im nemám priniesť kávu...” Štvrtým nositeľom spomínanej ceny sa vo veku 87 rokov stal český režisér Jiří Krejčík, ktorý s dávkou trpkosti povedal: „Často sa ma pýtajú, ktorý zo svojich filmov mám najradšej. Ja mám najradšej tie, ktoré som z rôznych dôvodov nikdy nenakrútil. A potom je tu ďalšia kategória filmov, ktoré som nakrútil napriek tomu, že som nechcel, ale prinútili ma k tomu vyhrážkami, že ak odmietnem, už sa nikdy nedostanem k režisérskej práci.” Štyridsiaty Medzinárodný filmový festival Karlove Vary priniesol prakticky všetko, čo možno od takéhoto podujatia očakávať, či už bol tým „čakateľom“ povestný batôžkar alebo znudená V. I. P. A tak to má byť. Autor je filmový publicista
