Potrebovalo Ľudstvo literatúru?

Potreboval svet literatúru? Možno by sme nemali právo klásť si túto otázku – pripomínajúcu slaboduchých televíznych moderátorov, ktorí sa pokúšajú oživiť neplodnú diskusiu –, keby nebola bývala položená už pred tisícročiami. Je známe, že kedysi existovala dvojaká lobby: pôsobiaca v prospech literatúry i proti nej. Literatúra sa teda zrodila súčasne s odmietaním, s kladením prekážok. Aj keby sa nám to na prvý pohľad zdalo zvláštne, po určitej úvahe dospejeme k záveru, že takéto odmietanie sa k literatúre hodí, a je to dokonca celkom prirodzené. Odmietanie a literatúra patria k tomu istému druhu. Skrátka, akoby literatúru za sebou viedol nie anjel, ale skôr diabol. Pozrime sa na všetko z celkom jednoduchého uhla. Témou literatúry, čiže prvých ústnych poém, býva obyčajne návrat z dlhej cesty, rozprávanie o tom, čo sa dialo tam ďaleko, na hraniciach štátu, na okraji púšte či na prahu smrti. Prví cestovatelia, ktorí sa vracali z diaľky, boli prakticky aj prvými spisovateľmi. Kým putovali do svojej krajiny, v samote cesty ich mozog spracúval udalosti tak, aby boli pri rozprávaní čo najzaujímavejšie pre poslucháčov. Takto cestou vznikali dialógy, opäť ožívali udalosti, zhusťovali sa farby, niečo sa zdôrazňovalo a niečo iné vymazávalo. Cestovatelia rozprávali o udalostiach, no ich hrdinovia bývali zväčša vzdialení. Obyčajne neboli prítomní, zostali navždy na druhej strane, za hranicami štátu a obvykle aj za hranicami bytia, čiže boli mŕtvi. Takto už v začiatkoch literatúry zaujali čestné miesto neprítomnosť a smrť. Literatúra však nevstúpila do sféry smrti, aby sa pred ňou sklonila; vstúpila tam ako rovnocenná so smrťou. Vo veľkolepom Epose o Gilgamešovi literatúra uznáva moc smrti, napriek tomu si však osobuje právo prejaviť nespokojnosť s ňou. Smrť je silnejšia ako Gilgameš, hrdina jej však – v prospech literatúry – sčasti unikne, zachráni sa pred ňou. Ak máme použiť formuláciu z dnešných čias, je to kompromisné riešenie. Takéto veľké kompromisy s nemožným mohlo robiť iba veľké umenie. Literatúra i naďalej čerpala životodarnú silu zo smrti a jej vedľajších produktov, ako sú noc, spánok, sny, výčitky svedomia. Už v počiatkoch sa literatúra spojila s aktom obety. Ako prvú si vyžiadala na obetný oltár Tróju. Nasledovali stovky udalostí, námetov, postáv i scén, ktoré sa stali potravou pre literatúru až po tom, čo sa poškvrnili krvou a zahalili do smútku. Keď albánsky básnik Fan Noli preložil Hugovo Waterloo, v závere prekladu poznamenal, že po toľkej tragédii existuje aspoň jedna útecha – básnická skladba, ktorá by sa bez nej nebola zrodila. Takto si literatúra zvykla žiadať obety. Takým či onakým spôsobom si žiada aj nás. Takým či onakým spôsobom jej platíme daň. Smrť, spánok, výčitky svedomia – toto všetko nám pripomína noc. Noc sa v schematickom ľudskom myslení spája s negáciou. My však o tom hovoríme bezstarostne a neuvažujeme, aké hrozné by bolo plynutie času na svete, keby ho neprerušovala noc. Keby celý kalendár pozostával z jedného nekonečného dňa. Nikomu totiž zatiaľ neprišlo na um preskúmať, akú úlohu zohrala noc v zjemnení ľudstva. Bez jej brzdiaceho, prerušujúceho zásahu by trysk ľudskej zloby, nervozity a zúrivosti nadobudol katastrofálny rytmus. Vo svojom prvotnom období literatúra nepoznala iné nebezpečenstvá ako tie, ktoré ohrozovali ľudský život: zabudnutie, zánik. Rapsódi spievali, ľudia ich počúvali, potom prichádzali noví rapsódi, ktorí spievali nové piesne a umierali spolu s nimi či trochu neskôr. Literatúra takto poznala viac-menej tie isté prirodzené nebezpečenstvá, aké poznal ľudský život. Neskôr spoznala prvé nebezpečenstvo hroziace z inej sféry: od spoločnosti, štátu. Zdá sa, že práve divadlo, pri ktorom sa ľudia zhromažďovali priamo uprostred mesta, viedlo k prvým úvahám o cenzúre. Úradná cenzúra sa takto zrodila pred dvetisícpäťsto rokmi a bola natoľko silná, že spôsobila dosť starostí aj takým gigantom, ako boli veľkí tragickí básnici. Cenzúra súvisí s písmom. Kým Sumeri a Akkadi nevynašli písmo, kontrola nad ústnou poéziou mohla byť iba nedôsledná, bez veľkého tlaku. Nanajvýš nepozvali dajakého nekonformného rapsóda, aby spieval na hostine u panovníka, a tým sa celá záležitosť skončila. Keď sa na obzore svetovej kultúry zjavilo písmo, bolo to vskutku nepredstaviteľné zemetrasenie. Písmo bolo dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane otváralo literatúre nové obzory, na druhej strane ju znehybňovalo, umŕtvovalo, mumifikovalo. Pred nástupom novej vývinovej fázy literatúra – v súlade so svojím prísnym zákonníkom – opäť žiadala od spisovateľov neľahkú daň. Mali sa čiastočne vzdať spontánnosti a nechať prejsť výtvory svojej mysle cez kolieska a remene ťažkého mechanizmu syntaxe. Aby ich už nemohli voľne opravovať každý nový Boží deň, podľa svojho duševného rozpoloženia. Písmo znamenalo dvojnásobnú kontrolu. Kontrolu ich svedomia či zodpovednosti pred časom, ale aj úradnú kontrolu. Dejiny písomníctva sú v prvom rade dejinami ohrozovania spisovateľov. S tým súvisia aj niektoré dnešné slovné spojenia, napríklad „na tomto literárnom diele sa možno popáliť“ alebo „zosype sa to na niekoho“: stávajú sa až prekvapujúco jasnými, ak si predstavíme hlinené tabuľky, na ktoré Sumeri zapisovali svoje myšlienky. Keď spisovateľ vyťahoval z pece vypálené tabuľky a nedal si pozor, mohol si popáliť ruky. Alebo nejaké literárne dielo, napríklad dlhé rozprávanie, mohlo byť uložené v spisovateľovej pracovni v podobe múra; v dôsledku nedbanlivého usporiadania tabuliek, ich nekvalitného vypálenia či zemetrasenia sa mohlo jedného dňa zrútiť a zasypať spisovateľa. Avšak, ako všetko v počiatočnej fáze, aj toto boli len jednoduché nebezpečenstvá v porovnaní s tými, ktoré prídu neskôr. A neskôr prídu hrôzy, ktoré už poznáme. Aischylov odchod z Atén otvorí sériu veľkých odchodov. Aischylos a Homér boli až do 5. storočia najväčšími spisovateľmi ľudstva. Aspoň jeden z dvoch najväčších bol teda nútený opustiť krajinu. (Hovorím „aspoň“, pretože nie je vylúčená možnosť, že Homér ako potulný rapsód toľko putoval, že slovo „odchod“ v jeho živote nič neznamenalo.) Odchody či vyháňanie spisovateľov sa takto spojili s literatúrou, veľmi skoro sa stali akoby súčasťou jej genetického kódu. No aj spôsob odchodu sa v priebehu storočí zmenil. Ak čas plynul miernejšie, postoj voči literatúre bol čoraz tvrdší. Ovídiov odchod z Ríma môžeme azda vnímať ako bolestnejší, pretože zatiaľ čo pri Aischylovom rozhodnutí odísť zohral hlavnú úlohu spisovateľov hnev, Ovídia vyhnal štát. Ovídiom sa začali internácie spisovateľov v dnešnom zmysle slova. V prípade Ovídia máme všetky znaky budúceho totalitarizmu: odsúdenie bez uvedenia dôvodu. Čiže takú formu útlaku zo strany totalitného štátu, keď ani samotnej obeti nie je jasné, prečo ju odsúdili. Takéto bezdôvodné terorizovanie, takéto temné údery zostanú jedným z hlavných nástrojov teroru až do 20. storočia, keď komunizmus zdokonalí svoju mašinériu – rovnakú ako u Kafku –, aby sa potom zrútil spolu s ňou. Zdá sa, akoby sa veľkí spisovatelia, počnúc Aischylom a končiac Dantem Alighierim, pokúšali svojimi odchodmi o opätovný návrat do tej zóny, atmosféry či chaosu, z ktorých sa zrodila literatúra. Inými slovami, túžili zakúsiť iný stav – polosmrť, ak nechceme povedať, že samotnú smrť. Azda to bol akýsi vnútorný príkaz umenia, jeho veľkého obradu, ktorý napovedal Dantemu, že kým začne opisovať cestu peklom, má sa istým spôsobom vzdialiť od života. Napriek tomu treba povedať, že až po Danteho zaobchádzali so spisovateľmi, čo aj v nešťastných časoch, vo všeobecnosti ako so vznešenou vrstvou. Až neskoršie diktatúry pochopili, že ak chcú účinnejšie udrieť na spisovateľov, musia znížiť ich postavenie. Takto sa stalo zvykom, čo sa predtým zdalo nezvyčajné: spisovateľov zatvárali do väzenia, strkali do spoločných ciel, internovali, tupili a osočovali, prevážali vlakmi z jedného tábora do druhého, urážali, prevychovávali fyzickou prácou atď. atď. Viac ako ktorýkoľvek iný poriadok, práve komunistický poriadok zobral vážne boj proti literatúre. Komunizmus a skutočná literatúra nemohli nikdy spolunažívať. Odmietavý postoj voči literatúre nie je neskoršou deformáciou. Bol prítomný už pri zrode komunizmu. Marxove plytké odseky o antickej literatúre či o Shakespearovi nie sú nič iné ako alibi, ktoré má utajiť neskorší zločin. V jeho vízii budúceho sveta niet miesta pre literatúru. Leninova programová stať Stranícka organizácia a stranícka literatúra bola z hľadiska svojich dôsledkov taká barbarská, že by pod ňou mohol byť podpísaný aj Džingischán. Postoj k literatúre viditeľne spája Leninovu stať s popravami na Stalinov príkaz, s Maovou patologickou nenávisťou voči spisovateľom, ba i s praxou kambodžského Pol Pota rovnako masakrujúceho tých, ktorí knihy písali, ako tých, čo ich čítali. Totalitarizmus takisto pochopil, že literatúru nemožno zlikvidovať iba samotným terorom. Pochopil, že úplným riešením problému nebude zničenie, lež sebazničenie literatúry. Totalitárny komunizmus takto začal jednu zo svojich najzločinnejších akcií: literatúru mali pochovať sami spisovatelia. Autocenzúru, túto odvekú chorobu, s ktorou literatúra zápasila aj predtým a ktorú už tak či onak prekonala, sa komunizmus pokúsil premeniť na zhubný mor. A istým spôsobom sa mu to podarilo. Tisíce spisovateľov, najmä priemerných, obliehali zo všetkých strán chrám literatúry. Ich počet sa každý deň zvyšoval priamo úmerne s tým, ako postupne klesal počet skutočných spisovateľov, ktorí sa pokúšali udržať posvätný oheň. Literatúra polovice sveta sa ešte nikdy nestretla s takým nebezpečenstvom. Spisovatelia sa takto rozdelili na dva tábory: jedni chrám zradili, iní mu zostali verní. Spisovateľom na Východe bolo možné položiť otázku: „Kde si?“ ktorú položil Boh Adamovi; v takom prípade na ňu existovali dve odpovede. Prvá: upadol som v zmysle zákonov komunizmu. Druhá: naďalej píšem normálne, akoby komunizmus neexistoval. Aj inokedy sa už povedalo, že myslieť normálne v šialenom komunistickom svete bolo zároveň prvou formou odporu. Hovoriť normálne bolo takmer hrdinstvom. Komunizmus sa zrútil a neuskutočnil svoj obludný sen. Dostali sme sa na koniec tohto tisícročia bez neho. Literatúra existuje vo svete už tritisíc rokov. Jej prvé tisícročie bolo bohaté a plné svetla. Druhé tisícročie bolo, žiaľ, chudobné. Akoby si ľudstvo chcelo na nejaký čas odpočinúť, až napokon prišlo tretie tisícročie, v ktorom žijeme a ktoré literatúru opäť vzkriesilo. Dúfajme, že nové tisícročie, štvrté tisícročie literatúry, nebude v akejsi osudovej symetrii opakovaním jej druhého tisícročia. Autor je spisovateľ Preložil Ľubor Králik