Úspechy iných reforiem

Slovenský model pravicových „reforiem“ úspešné západné štáty odmietajú. Naša daňová „reforma“, dôchodková „reforma“, „reforma“ zdravotníctva a školstva nie sú originálne objavy. Poznajú ich aj na Západe, a práve preto ich nechcú realizovať.
Počet zobrazení: 910
3-m.JPG

Slovenský model pravicových „reforiem“ úspešné západné štáty odmietajú. Naša daňová „reforma“, dôchodková „reforma“, „reforma“ zdravotníctva a školstva nie sú originálne objavy. Poznajú ich aj na Západe, a práve preto ich nechcú realizovať. Ide pritom o štáty, ktoré skutočné reformy realizujú a dokážu úspešne prežiť aj súčasné globálne ekonomické problémy. Príkladom môže byť Švédsko, ktoré bolo dlhé roky známe svojím „univerzalistickým“ modelom sociálnej ochrany občanov. Jeho filozofiou je poskytovať vysokú úroveň sociálnych dávok a služieb zadarmo a všetkým. Tento systém si vyžaduje štát so silným vplyvom na ekonomiku a vo všeobecnosti je považovaný za typický sociálnodemokratický. Skutočná tretia cesta Opačným príkladom je tzv. zvyškový systém. V ňom si sociálnu ochranu zabezpečujú občania vlastnými dobrovoľnými príspevkami. V tomto prípade vlastne ani nejde o skutočnú sociálnu ochranu. Ľudia si z vlastného vrecka sporia alebo sa poisťujú pre prípad núdze (sociálne či zdravotné poistenie alebo sporenie). Sociálna ochrana zabezpečuje len absolútne minimum pre najchudobnejších, ktorí si nedokážu poistenie či sporenie platiť sami. Najznámejším príkladom tohto modelu sú Spojené štáty. Kdesi medzi tým je model, ktorý poznáme aj my. Nazýva sa korporativistický a stojí na príspevkoch ekonomicky aktívnych ľudí. Na sociálnu pomoc majú teda nárok tí, ktorí pracujú. A jej výška často závisí podľa „poisťovacej logiky“ od výšky odvádzaných príspevkov. Vznik sociálneho štátu vo Švédsku sa takmer zhoduje s príchodom sociálnej demokracie (PSD) k moci v 20-tych rokoch minulého storočia. Tá presadzovala tzv. tretiu cestu (nemýľte si ju s blairovsko-schröderovským paškvilom) medzi kapitalizmom a socializmom, ktorý začali budovať v sovietskom Rusku. Ale až od druhej svetovej vojny vládli sociálni demokrati nepretržite, čo im umožnilo plne realizovať ich predstavy. Rozširovanie globalizácie, cyklické hospodárske a sociálne krízy (ako po prvom ropnom šoku v roku 1974) však dostali sociálnych demokratov na prelome 80-tych a 90--tych rokov do problémov. Ich výrazom boli „ústupky“ voči konzervatívcom a neskôr aj liberálom. Tradičný sociálny štát vo Švédsku dostával trhliny. Bohatý štátny rozpočet V parlamentných voľbách v roku 2002 získali sociálni demokrati 144 mandátov, konzervatívci prepadli, ale liberáli strojnásobili svoje výsledky z roku 1998 a obsadili 51 poslaneckých miest. Do čela menšinovej sociálnodemokratickej vlády sa postavil Göran Persson s podporou postkomunistickej Ľavicovej strany (30 mandátov) a Zelených (17). PSD už desať rokov úspešne presadzuje prebytkový štátny rozpočet vo výške 2 % HDP pri priemernom raste HDP o 2 % každý rok. Vyvracia tak tvrdenie, že ľavica vie len míňať, slovenská pravica nie je zďaleka taká zodpovedná. Pritom hlavnou rozpočtovou zásadou švédskych sociálnych demokratov je popri prebytkovom rozpočte znižovať verejnú zadlženosť a udržiavať vysokú úroveň sociálnych výdavkov. Opäť facka pre slovenskú pravicu, ktorá dokazuje, že splácanie dlhov nie je pri rozumnej hospodárskej politike vlády dôvodom na ochudobňovanie ľudí. Zatiaľ čo v roku 1998 dosiahla švédska zadlženosť 70,5 % HDP, predvlani to už bolo len 52 %. Ani Švédsko sa v uplynulých rokoch nevyhlo privatizácii štátnych podnikov. Hlavnými motormi hospodárskeho rastu sú vývoz a domáca spotreba. Vo významnej miere dnes švédska ekonomika stojí na veľkých medzinárodných spoločnostiach. Koncentrácia priemyselnej výroby v niekoľkých silných skupinách je jedným z faktorov vysokých výdavkov na vedu a výskum. Väčšina tejto práce s vysokou pridanou hodnotou sa vykonáva priamo vo Švédsku. Zatiaľ čo naša vláda o investíciách do vzdelávania a vedy iba hovorí, pre Švédov je to reálny nástroj na udržiavanie konkurencieschopnosti. V roku 2002 napr. Švédsko investovalo do vedy a výskumu 4,2 % HDP, kým USA len 2,8 % a EÚ 2 %. Reformný tiger V porovnaní so Švédskom pritom Slovensko aj v oblasti reforiem verejných služieb vyzerá ako plne naložený traktor. Severania sú v tejto oblasti na čele EÚ: deregulovali poštu, telekomunikácie, vnútroštátne civilné aerolínie, železnice i obchod s elektrinou. Dôsledkom týchto opatrení bol zvýšený počet žiadateľov o sociálne dávky. Niektoré z nich vláda znížila, zároveň však uvoľňuje veľké prostriedky, aby pomáhala udržať zamestnanosť: podpora rodín, povinná rekvalifikácia dlhodobo nezamestnaných atď. Recesia začiatkom 90-tych rokov bola impulzom na štrukturálne reformy. Z mnohých štátnych firiem sa stali akciové spoločnosti, čiastočne do nich vstúpil súkromný kapitál. Podniky sa museli prispôsobiť novej konkurencii, vyrovnať sa so zníženými alebo zrušenými dotáciami. Seriózna príprava tohto procesu, jeho prísne riadenie zo strany vlády a orientácia na vzdelanostnú ekonomiku priniesli rast produktivity z 12,3 % v 80-tych rokoch na 22,3 % v 90-tych rokoch. Príkladom zmien je pošta. Štátny monopol sa v roku 1994 skončil a z monopolnej Posten AB sa stala štátna akciová spoločnosť. Vzdala sa vedľajšej činnosti (napr. bankových služieb) a poštové úrady sa preniesli do blízkych obchodov alebo do novinových stánkov. Tradičné pošty zanikli, zostalo len 400 stredísk pre firmy. Tretina pôvodných zamestnancov odchádzala premyslene počas 10 rokov. Podpora chudobných na úkor bohatých Štát však neprestal byť najväčším zamestnávateľom. Mení sa len štruktúra zamestnancov. Nefinancujú sa nepotrebné pracovné miesta, štátny aparát sa znížil na polovicu. Mnoho z týchto ľudí prešlo do verejných podnikov (zhruba 200-tisíc), v centrálnych úradoch pracuje teraz 200-tisíc ľudí, čo je spolu asi 10 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Približne milión ľudí (25 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva) zamestnáva regionálna a miestna samospráva (v pomere 1:3). V štátnom rozpočte sú okrem príjmov a výdavkov štátu a centrálnych orgánov a systému sociálneho poistenia aj neveľké dotácie samosprávam. Decentralizácia priniesla významný presun daňových príjmov priamo na regióny a obce a mestá. Obcí a miest je vo Švédsku 289, samosprávnych regiónov 21. Hlavným zdrojom ich financií je daň z príjmu. Vláda bojovala proti daňovým rozdielom, ktoré by mohli znevýhodniť samosprávy v niektorých náročnejších regiónoch. Štátna podpora samospráv sa orientuje najmä na chudobnejšie severné regióny na úkor bohatých aglomerácií. Rozdelenie príspevkov vychádza z potrieb ľudí. Regióny sa zväčša zameriavajú na zdravotníctvo, obce a mestá na školstvo (30 % rozpočtu), niektoré sociálne služby (12 % rozpočtu na deti, 30 % na starostlivosť o starých či práceneschopných), výstavbu, čiastočne na ochranu životného prostredia a bezpečnosť občanov. Vysoké dane, úspešná ekonomika Švédsky model sociálneho štátu je síce nákladný, má však viditeľné výsledky. Najvyššie daňové zaťaženie spomedzi krajín OECD Švédom vyhovuje. Vybrané dane sa totiž nestrácajú v netransparentom hospodárení politikov a štátnych úradníkov, ani v podivných dotáciách rôznym investorom. Dane tam predstavujú vyše 50 % HDP, čo je napr. oproti Veľkej Británii o 15 % viac. Lenže ľuďom sa vracajú v podobe kvalitných a moderných verejných služieb a dobre cielených dotácií. Okrem toho sú tu aj ďalšie pozitívne výsledky: vysoká zamestnanosť ľudí vo veku 15 – 64 rokov vo výške 70 % oproti priemeru EÚ 63 %, pričom vo veku od 15 do 24 rokov je tento pomer dokonca 64 % k 37,5 %; nízka nezamestnanosť 5,6 % v roku 2003 oproti priemeru EÚ 8,1 %, a vo veku od 15 do 24 rokov v pomere 11 % : 16 %. Pod oficiálnou hranicou chudoby žije 10 % Švédov, kým priemer v EÚ je 18 % a napríklad vo Veľkej Británii dokonca 21 %. Model sociálneho štátu spred dvadsiatich rokov dnes už fungovať nemôže. A neplatí to len o postkomunistických krajinách. Lenže nevyhnutné zmeny nemajú znamenať likvidáciu sociálneho štátu. Naopak, Švédsko je dobrým príkladom naozaj úspešných reforiem, z ktorých majú prospech všetci. Zachovanie sociálneho štátu v novej podobe navyše pomáha ekonomike, aby bez väčších problémov prežila globálne otrasy a dlhodobo si udržala konkurencieschopnosť. A to je presne to, čo slovenské „reformy“ neumožňujú. (Š. Steiger je ekonomický publicista. V partnerskom dvojmesačníku Listy 3/2005 mu vyšiel článok Proměny švédskeho sociálního státu.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984