Preukazovanie majetku: realita či zbožné želanie

Z mnohých ľudí sa u nás stali milionári záhadným spôsobom. Premeny v spoločnosti sprevádzala privatizácia štátneho majetku, kupovanie a predávanie podnikov, či neopodstatnené prepisovanie majetkov. Na nelegálne kšeftovanie priam ideálne prostredie. Mnohí podnikatelia sa pri privatizovaní štátneho majetku, pri obchodovaní so zakázaným tovarom riadili slovami Václava Klausa, ktorý v roku 1990 povedal, že on čierne či špinavé peniaze nepozná. Nečudo, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku vyvolal najväčšiu spŕšku nevôle a spochybňovania. Jeho kontroverznosť však nespočíva v tom, že by mu niekto vyčítal množstvo legislatívnych chýb, ale v tom, že má na jednej starne veľa morálnych podporovateľov a na druhej strane má zároveň veľké množstvo odporcov. Na slovenské pomery bol zákon schválený neštandardným spôsobom. Za jeho prijatie hlasovalo stotrinásť koaličných a opozičných poslancov. Napriek tomu boli nielen predkladatelia, ale i väčšina zákonodarcov pod tlakom, aby zákon v predloženej podobe neschválili. Zástavu tvrdého odporu držal Vladimír Mečiar a podľa toho vyzeralo aj hlasovanie jemu oddaných poslancov. Zákon existuje, prax prichádza Tlak verejnej mienky však v konečnom dôsledku zvíťazil nad tlakom lobistických skupín a osobným záujmom niektorých politikov. Lenže najväčšiemu tlaku budú musieť odolávať finanční policajti a prokurátori. Na nich totiž bude zbieranie informácií, príprava dôkazových materiálov a usvedčovanie tých, ktorých aktivity niekedy kryjú aj politici. Vyšetrovateľov a prokurátorov by pri ich práci mohli tvorcovia legislatívy motivovať tým, že príjem z prepadnutého majetku by bol príjmom ich inštitúcií, nie štátneho rozpočtu. Minister spravodlivosti Daniel Lipšic si myslí, že zákon vytvára reálne podmienky na odňatie majetku, o ktorom súd rozhodol, že bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov. Robert Fico ako jeden z autorov zákona pripúšťa, že v legislatívnom procese došlo k oslabeniu jednotlivých častí. „Napriek tomu tento zákon dáva polícii a prokuratúre dostatok nástrojov na to, aby celá spoločnosť dokázala účinne bojovať proti tým, ktorí získavali majetok nelegálnym, protizákonným spôsobom.“ Na diskusnom fóre, ktoré k zákonu zorganizoval Inštitút ASA, sa obaja zhodli, že prijatie zákona bolo prvým krokom v boji s finančnou kriminalitou a korupciou, a až prax ukáže, či aj účinným. Minimálne poslanci, ktorí za jeho prijatie hlasovali, by mohli dozerať na realizáciu zákona v praxi a pri odhaľovaní podozrivých ľudí by mali byť príkladom. Je však otázne, či niektorí politici nehrali len predvolebnú hru na city voliča. Ak poslancom naozaj ide o boj proti korupcii a finančnému klientelizmu, tak prvého septembra, keď zákon nadobudne účinnosť, by mali podať prvý podnet – na zatiaľ neznámeho dvadsaťdvamiliónového sponzora SDKÚ, ale i na sponzorov iných strán. „Viac ako päť rokov sa medzi politickými stranami diskutovalo o tom, ako by mal zákon vyzerať. Vytvoril sa tak čas a priestor pre tých, ktorí si potrebovali urobiť poriadok v majetku.“ Ficove slová potvrdzujú predpovede niektorých právnikov o tom, že politické ťažkosti pri prijímaní zákona vystriedajú oveľa zložitejšie problémy s jeho realizáciou. Ich existenciu pripúšťa i minister Lipšic. „Všetky veľké ryby nebudú vylovené. Každá sieť má oká. My však musíme mať ambíciu vyloviť aspoň niektoré.“ Dobroslav Trnka je konkrétnejší. „Základnou neznámou je, čo prepadne v prospech štátu, ak sa občanovi dokáže získanie majetku nelegálnym spôsobom? Pôjde o peniaze, majetok, cenné papiere?“ V praxi môže byť podľa generálneho prokurátora sporným momentom i problematika ohodnocovania majetku. „Kto a ako určí, že hodnota majetku dotknutej osoby presahuje najmenej o 1000-násobok minimálnej mzdy jeho preukázateľné príjmy? Pozabudlo sa na novelu zákona o bankách, ktorou by sa výraznejšie prelomilo bankové tajomstvo a banky by museli aktívnejšie spolupracovať s políciou a prokuratúrou.“ Podľa V. Mečiara bude HZDS iniciovať podanie na Ústavný súd. Chce napadnúť najmä tie ustanovenia zákona, ktoré pripúšťajú retroaktivitu, a tiež fakt, že dôkazné bremeno sa prenáša z orgánov činných v trestnom konaní na podozrievanú osobu. R. Fico ako právnik tvrdí, že podľa ústavy i medzinárodných noriem je v oblasti civilného práva retroaktivita prípustná a pri dokazovaní nadobudnutia majetku takmer nevyhnutná. Napríklad Parížska deklarácia, pod ktorou sú podpísaní významní svetoví právnici a politici, vyzýva vlády jednotlivých štátov, aby v boji proti kriminalite a korupcii prijímali legislatívu, ktorá zabezpečí, aby minimálne verejní činitelia boli povinní preukazovať spôsob nadobudnutia svojho majetku. Vo väčšine demokratických štátov je podľa D. Lipšica bežné, že v podobnej legislatíve sa dôkazné bremeno presúva na podozrivú osobu. „Aj napriek tomu zákon v prvej etape ukladá povinnosť prokurátorovi, aby dokázal bezmála 6,5-miliónový rozdiel medzi majetkom dotknutej osoby a jej legálnymi príjmami, a až potom prechádza ťarcha dôkazného bremena na občana.“ Občan teda musí súdu dokázať, že si na svoj miliónový majetok zarobil legálnou prácou. Bežní občania s tým určite nebudú mať problém. Na rozdiel od niektorých politikov a iných verejných činiteľov. Autor je publicista