Neznámi Známi: Don McKellar a Bruce McDonald

Ramona: Russel, ty si skutočne masový vrah? Russel: Vlastne som zatiaľ nikoho nezabil, ale taký mám plán. Tam smerujú moje ambície. Som si plne vedomý toho, že je to náročná profesia, veľmi súťaživá, každým rokom drsnejšia. Musíš zabiť aspoň 20 ľudí na to, aby ťa niekto začal brať vážne. Ale povedzme si to otvorene, aké iné možnosti mám otvorené? Naozaj tu nie je až tak veľa možností. Buď sa staneš hokejistom, alebo sa vyberieš cestou zločinu. No a ja mám slabé členky, tak nie je o čom.“ Roadkill (1989) McKellar a McDonald vtedy a spolu Don McKellar a Bruce McDonald sú v našich končinách takmer nič nehovoriace mená. Kanadskej i medzinárodnej odbornej filmovej obci znejú familiárne. Obaja tvorcovia si svojimi dielami, najmä z obdobia 90. rokov, zabezpečili v kanadskej kinematografii dobrú pozíciu. Čo je to vlastne kanadská kinematografia? Sila amerického filmového priemyslu akoby vytláčala a potláčala svojho severného suseda. Mená, ktoré sa azda mohli dostať aj do nášho povedomia, sú David Cronenberg, Atom Egoyan, Guy Maddin či Denis Arcand. Kanadská filmová scéna je však značne obsiahlejšia a rôznorodejšia. Herec, scenárista a režisér Don McKellar je jeden z najproduktívnejších a najrešpektovanejších členov kanadského filmového priemyslu. Bruce McDonald bol v 90. rokoch jedným z najznámejších kanadských filmových tvorcov. McKellar začínal na javisku, McDonald v televízii. Ich cesty sa stretli pri tvorbe filmu Roadkill (1989), ku ktorému spoločne napísali scenár a následne si spoluprácu zopakovali v Highway 61 (1992). Zožali úspech, rozhodli sa spolu pokračovať, napísali scenáre k filmu Vytancuj ma z toho von (Dance Me Outside, 1995) či krátkometrážnej snímke Eliminačný tanec (Elimination dance, 1998) a televíznemu seriálu Twitch City (Twitch City, 1998). Don McKellar vo filme scenáristicky i herecky debutoval v spomenutej snímke Brucea McDonalda Roadkill. Film zachytáva príbeh Ramony (Valerie Buhagiar), ktorá pracuje ako promotérka nie veľmi úspešnej kapely Children of Paradise. Ramona má kapelu nájsť a priviesť z neúspešného koncertného turné späť do Toronta. Na svojej ceste sa stretáva s režisérom detských filmov Bruceom (Bruce McDonnald), ktorý jej ponúkne pomoc a očarený jej osobnosťou ju chce využiť ako hlavnú hrdinku svojho dokumentu. Na cestách kanadským vidiekom Ramona nachádza kapelu a jej speváka Russela (Don McKellar). Russelovou životnou ašpiráciou je stať sa masovým vrahom. Russel Ramonu uistí, že mu nemôže padnúť za obeť, pretože neplánuje zabíjať ľudí, ktorých pozná. Film iniciuje McDonaldovu trilógiu rock-and-rollových filmov v štýle „road-movie“. Roadkill je nezávislý film plný bizarných postavičiek a situácií, do ktorých sa postavy dostávajú bez vážnejšieho podtónu či logiky. Neustále prítomná „nadľahčenosť“ vyvažuje čiastočné amatérstvo hereckých výkonov a občasné zlyhanie v logike príbehu. Roadkill bol každopádne ohodnotený ako najlepší celovečerný film na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte 1989. Druhým filmom z „road-movie“ trilógie bola ďalšia McDonaldova spolupráca s McKellarom – Highway 61. Film rozpráva príbeh holiča Pokey Johnsa (Don McKellar), ktorý jedného dňa nájde vo dvore za svojím obchodíkom zamrznutú mŕtvolu. Krátko potom sa objaví Jackie Bangs (Valerie Buhagiar), ktorá predstiera, že v mŕtvole našla strateného brata. V skutočnosti potrebuje mŕtvolu na to, aby mohla do Spojených štátov prepašovať drogy. Jackie presvedčí Pokeyho, aby ju spolu s jej bratom odviezol do New Orleans. Odklon od klasického „road-movie“ predstavuje postava Mr. Skina alias Satana, ktorý sa cynicky zabáva na tom, ako lacno sú ľudia ochotní predať svoje duše. Niektoré ho nestoja viac ako fľašu whisky. McKellar prešpikoval film sebe vlastnými dialógovými špirálami, rozmarnými a ľahko nostalgickými pozorovaniami, čím potvrdil v diele svoj rukopis. Trilógiu uzatvára Hard Core Logo (1996), ktorý McDonald realizoval sám. Dokument mapuje fiktívny príbeh fiktívnej skupiny punkových hudobníkov, ktorých kapela žiarila na výslní slávy. Tie časy sú však dávno preč, jedine členom kapely to akosi niekto zabudol povedať. Alebo si to len nechcú pripustiť? Po rokoch sa znovu stretávajú a vydávajú sa na turné po kanadských mestách, kde bojujú s trblietajúcimi sa spomienkami na minulosť v alkoholom zaliatej realite súčasnosti. Je to príbeh stratených snov a spomienok na mladosť, ktorá sa kdesi bez opýtania vytratila. Hlavné postavy si zahrali Hugh Dillon a Callum Keith Renie. Ich postavy pľujú, nadávajú, sú plné energie, s ktorou nerobia nič iné, len bezcieľne plytvajú až do úplného konca, no divák sa nemôže ubrániť lavínam sympatií voči týmto takmer strateným existenciám. Na Slovensku sme film mali možnosť vidieť v rámci Projektu 100 v roku 1999. Hard Core Logo vyhralo hlavnú cenu na Medzinárodnom filmovom festivale vo Vancouveri v roku 1996. Ďalším spoločným projektom McKellara a McDonalda je film Vytancuj ma z toho von. Autori adaptovali príbehy kanadského spisovateľa W. P. Kinsellu a napísali sladko-trpký príbeh malej fiktívnej komunity pôvodných obyvateľov Kanady. Film skúma citlivú otázku napätého vzťahu medzi pôvodným kanadským obyvateľstvom žijúcim v rezerváciách a vonkajším svetom. Film bol nominovaný aj na Krištáľový glóbus na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary v roku 1995. Obrovský úspech obom filmárom na kanadskom audiovizuálnom trhu priniesol televízny seriál Twitch City. McKellar s McDonaldom napísali scenár, McDonald seriál režíroval a McKellar si zahral hlavnú úlohu povaľača Curtisa, ktorý trpí výraznou závislosťou na televízii, nepremešká ani jednu časť obľúbenej diskusnej relácie Rexa Reillyho a živí sa sladkými, raňajkovými cereáliami. Curtisovi sa podarí zbaviť svojho spolubývajúceho Nathana (Danie MacIvor), s ktorým má neustále nezhody, a získa si srdce Nathanovej priateľky Hope (Molly Parker, ktorú sme mali u nás možnosť vidieť vo filme Extáza /Kissed, 1996/ v Kanadskej sekcii Medzinárodného filmového festivalu Bratislava 2001). V jednotlivých epizódach sa Curtis a Hope celkom beznádejne snažia nájsť nového spolubývajúceho. Napriek minimálnym impulzom vonkajšieho sveta sa postavy Curtisa a Hopeho nemenia, nevyvíjajú a stagnujú v rámci mantinelov, ktoré si sami pre seba zadefinovali. Curtisov pohľad na svet zahŕňa takmer všetko od strachu, paranoje a odcudzenia ku všetkému, čo sa deje vo vonkajšom svete. A celé je to výrazne prešpikované McKellarovými farebnými dialógmi. Twitch city je originálnosťou a humorom veľmi blízky televíznym hitom ako napríklad Odpočívaj v pokoji (Six feet under, 2001 – 2005), ktorý je známy aj u nás. McKellar vtedy a zvlášť McKellar svoj režisérsky debut absolvoval s Davidom Cronenbergom krátkym filmom Modrá (Blue, 1992). Film, o ktorom sa jeden z nadšených divákov vyjadril: „Vynikajúce. Zábery z novej továrne na koberce prestrihané starými porno materiálmi tvoria unikátny náhľad do ľudskej psychiky. Nikdy sa už na čučoriedkový koláč nepozriete tak ako predtým.“ V 90. rokoch McKellar intenzívne herecky spolupracoval so svetoznámym režisérom Atomom Egoyanom, ktorého Sladké zajtrajšky (The Sweet Hereafter, 1997) a Felíciinu cestu (Felicia’s journey, 1997) sme mali možnosť vidieť na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava v roku 2001. McKellarova a Egoyanova spolupráca začala filmom Odhadca (The Adjuster, 1991) a pokračovala filmom Exotika (Exotica, 1994), kde za postavu Thomasa Pinta, homosexuálneho majiteľa obchodu so zvieratami, získal Genie Award na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte v roku 1994. Exotiku nám tiež priniesol Projekt 100. Jeden z najväčších úspechov McKellar zožal za spoluprácu s Françoisom Girardom. McKellar napísal scenár k filmu 32 krátkych príbehov o Glenovi Gouldovi. Audiovizuálne takmer meditatívny film o živote a tvorbe jedného z najslávnejších kanadských i svetových hudobných skladateľov, o géniovi svojej doby a spoločenskom renegátovi Glenovi Gouldovi priniesol McKellerovi ďalšiu nomináciu na kanadskú Genie Award. Za film Červené husle (Le Violon Rouge, 1998) získal Genie Award za scenár. Je to film o túžbe a hľadaní dokonalosti a sleduje príbeh huslí od ich výroby v Taliansku 17. storočia, cez Poľsko, Čínu až do Montrealu súčasnosti. Husle, ako hlavná postava, prejdú ťažkou cestou, na ktorej sú postrelené, pochované a niekoľkokrát ukradnuté. Počas celej svojej existencie však produkujú takú nádhernú hudbu, že ten, kto ich počuje, musí plakať. McKellarova celovečerná prvotina (McDonald si tu len zahral krátku scénku) je film Posledná noc (Last Night, 1998), ku ktorému napísal scenár, postavil sa za kameru, režíroval ho a zahral si v ňom aj jednu z hlavných úloh. Film bol s nadšením prijatý na festivaloch v Cannes, kde získal cenu Prix de la Jeunesse, a Toronto Film Festival, kde získal cenu Claudea Jutra za réžiu a prvý dlhometrážny film. Známy filmový kritik Roger Ebert sa o ňom vyjadril: „Posledná noc je kanadský film, ktorý maľuje trpko-sladký obraz o konci sveta. Kým americké fantázie o konci sveta sú plné rozbrojov, znásilnení a rozvratov, život v Toronte končí večerami na rozlúčku, obľúbenými skladbami, spaním s ľuďmi, s ktorými ste sa už dávno chceli vyspať, len ste to stále odkladali.“ Film nevysvetľuje, prečo a ako došlo k tomu, že presne o polnoci prestane svet existovať. Každá z postáv sa s týmto faktom vyrovnáva svojím spôsobom. Sandra (Sandra Oh) sa ponáhľa domov, aby stihla poslednú večeru so svojím manželom, a kým sa celá tá „šaráda“ s koncom sveta skončí, chcú si vzájomne, v mene lásky, streliť guľku do hlavy. Nanešťastie Sandra prichádza o auto a nemôže sa ani dostať domov, ani dovolať svojmu manželovi (David Cronenberg). Stretáva sa s Partickom (Don McKellar), ktorý sa jej snaží pomôcť. On plánuje stráviť posledný večer sám. Pomoc hľadajú u ďalšej postavičky, Craiga (Callum Keith Rennie), ktorý plánuje vyspať sa so všetkými ženami, ktoré kedy chcel, ale k sexu s nimi sa nikdy nedopracoval. V prestrihoch postava Sandrinho manžela (David Cronenberg) telefonuje všetkým zákazníkom spoločnosti, pre ktorú pracuje a ďakuje im za ich lojálnosť. Ulicami sa prelievajú menšie i väčšie skupiny ľudí, pokojné i násilné, vyrovnávajúce sa s osudom, ktorý ich čaká. Z rádia sa ozýva 500 najhranejších hitov všetkých čias a celé mesto je zaliate silnejúcich svetlom. McKellar a McDonald teraz McKellarovým posledným filmom je Detská hviezda (Childstar, 2005). Hollywoodskou detskou hviezdou je Taylor Brandon Burns (Mark Rendall), ktorý príde do Toronta nakrúcať akčný film Prvý syn o prezidentskom synovi, ktorý zachráni Ameriku pred teroristami. Taylorova matka (Jennifer Jason Leigh) sa nevie zhodnúť s filmovými štúdiami na podmienkach pre svojho syna, zatiaľ čo otec (Eric Stoltz) si v Californii užíva za synove peniaze. Taylor si užíva svoju moc nad celým štábom a najmä filmovým producentom (Dave Foley, známy z humoristickej skupiny Kids in a Hall). Taylor sa spriatelí s experimentálnym filmárom a matkiným novým priateľom Rickom (Don McKellar). McKellar zasadil film niekde medzi nezávislý, umelecký a komerčný prúd, zľahka načrtáva tragédiu, dotýka sa témy Amerika verzus Kanada. Náročné témy, ku ktorých zvládnutiu sa kritici stavajú rôzne. Buď ho úplne zatracujú, alebo v ňom tí otvorenejší vidia príjemnú inteligentnú komédiu. Ako samotná Detská hviezda, McKellar dáva dôraz na nebezpečenstvá a obštrukcie pri určovaní jasných hraníc medzi umeleckým a komerčným: „To, že tento rozdiel nebol nikdy úplne jasný, prinieslo kanadskému filmu úspech,“ hovorí režisér. „Mám rád nesmierne veľa komerčných filmov preto, že sú to dobré filmy, nie preto, že sú komerčné. Čo to vlastne ‚komerčné‘ znamená?“ Bruce McDonald v posledných rokoch akoby kreatívne zamrel. Vrátil sa k produkcii nekvalitných televíznych programov a seriálov. Jeho posledným pokusom o návrat na filmové plátno je celovečerný film Zločiny lásky Gillian Guessovej (The Love Crimes of Gillian Guess, 2004), čudná komédia, dráma a dokonca v určitých momentoch i muzikál. Príbeh je založený na skutočnej udalosti z kanadských súdnych siení. Gillian Guess (Joely Collins) je sudkyňa, ktorá sa počas procesu zapletie do milostnej aféry so zločincom zo svojej súdnej siene. Milostný škandál s mladým mužom odkrýva jej posadnutosť mladými telami. Jej nymfománia je impulzívna, neodolateľná a konzistentne zábavná. Aj napriek zaujímavej premise a kvalitným záberom sa príbeh už v prvých desiatich minútach rozpadáva a do konca filmu si divák nie je istý, na čo sa vlastne pozerá. Kanadské kritiky Zločiny lásky Gillian Guessovej úplne roztrhali v zuboch. McDonald je v novom miléniu len akýmsi matným odrazom McDonalda, ktorý tvoril kultové filmy v 90. rokoch, alebo slovami jedného kanadského diváka a filmového poloprofesionála: „McDonald je mŕtvy.“ Kanadskí filmoví tvorcovia výrazne prispeli a naďalej prispievajú k vývoju americkej a medzinárodnej kinematografie. Súčasná kanadská kinematografia aj napriek tvrdej americkej konkurencii má nepopierateľne silné miesto v medzinárodnom filmovom svete. Na záver slová režisérky filmu Extáza (Kissed, 1996), Lynne Stopkewitch, ktorá na margo kanadskej kinematografie hovorí: „Neustále sa musíme brániť. Našu kultúru vlastnia Američania. Neustále nazeráme dnu, akoby tvárou nalepenou na skle. Je to výborná pozícia, pretože nám umožňuje kritický nadhľad, nie len voči iným, ale aj voči sebe.“