SDKÚ prerastá s organizovaným zločinom

Juraj Lukáč, náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK Vyštudoval elektrotechnickú fakultu v Prahe, pracoval vo výskume a vývoji robotických systémov. Zároveň sa však venoval ochrane prírody a politické pomery po roku 1990 ho donútili založiť ochranársku organizáciu, ktorú už dnes poznajú na celom Slovensku. Tá od obyčajných ľudí i boháčov vyzbierala peniaze na prvú súkromnú prírodnú rezerváciu v strednej Európe. A neostala iba pri jednej. Juraj Lukáč musí stále zvádzať ťažké súboje s vládnou mocou a pre mnohých politikov sa stal personou non grata. Kedy a kto založil VLKa? Prečo vlastne? - Asi pred 30 rokmi sme boli nezávislá skupinka ľudí, ktorí chodili po lese, predovšetkým tu na východe po Čergovskom pohorí. V istom okamihu sme si všimli, že miznú prastaré lesy, miznú zvieratá, mizne tá pekná krajina, ktorú sme mali radi. A tak sme si povedali, že by sme mohli pomôcť, aby to tak nebolo. Spojili sme sa s lesníkmi a oni nám strčili do ruky stromčeky a povedali: Saďte! No po rokoch sme si všimli, že sadíme niečo iné, ako oni ťažia. Oni ťažili jedľovo-bukové lesy a my sme sadili smreky a borovice. Začalo nám to byť čudné. Prečo? - Lebo sme porovnávali čo a ako robí príroda a čo a ako robia ľudia. Zistili sme, že sú medzi tým veľké rozdiely. A zistili sme, že popri spolupráci s lesníkmi treba mať vlastný názor, a že sa musíme inštitucionalizovať, pretože proti nám stojí organizovaný kolos, ktorý môže zase zvaliť len nejaká organizovaná skupina ľudí. V tom čase však nemohol vzniknúť samostatný VLK. - Tak sme nazvali základnú organizáciu Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, po zmene politických pomerov sme sa osamostatnili a v 1993 sme sa stali Lesoochranárskym zoskupením VLK. Stále sme chceli chrániť prirodzené lesy, ale zistili sme, že problém je zložitý a naša činnosť sa rozšírila od terénnej práce až po lobing medzi politikmi. Lebo veľa problémov je spôsobených legislatívou a tú nemožno zmeniť jednou výzvou alebo rečami v parlamente. Tak sa začali naše kontakty s politikmi z lokálnej až po celoštátnu úroveň. Samozrejme, jadro našej práce zostalo v lese. Podarilo sa za 15 rokov niečo v legislatíve zmeniť? - Áno. Keď bol v roku 1994 predsedom poľnohospodárskeho výboru parlamentu Pavel Koncoš, dosiahli sme, aby sa veľmi drastický spôsob ťažby dreva zvaný holorub, ktorý bol základnou príčinou ubúdania prirodzených lesov, mohol zo zákona používať iba za veľmi obmedzených podmienok. Dovtedy sa holorub používal vo vyše 90 % prípadov, potom to kleslo asi na 30 %. Niekoľkokrát sme ovplyvnili tvorbu zákona o ochrane prírody, ktorý platil od roku 1995, a potom sme niektoré ustanovenia presadili aj do nového zákona 543, ktorý platí od roku 2002. Iba pred mesiacom sledovala verejnosť súboj ochranárov o novú podobu lesného zákona. - V ňom boli neuveriteľné veci, ktoré umožňovali nekontrolovateľne zvyšovať ťažbu a zároveň zakázať ľuďom vstup do lesa. Tu nám veľmi paradoxne na poslednú chvíľu pomohol pán prezident, ktorý – musím priznať – nie je politicky moja „krvná skupina“. Neviem, prečo sa stotožnil so všetkými našimi požiadavkami a veľmi inteligentným spôsobom to predložil parlamentu, ktorý – opäť neviem prečo – prezidentove pripomienky schválil. Prečo sa tak čudujete? - Lebo zo začiatku sme boli obviňovaní, že naše požiadavky sú absurdné. Od začiatku som bol pritom, lebo ma spolu s ďalšími desiatimi ľuďmi menoval minister pôdohospodárstva Zsolt Simon do komisie pre tvorbu lesného zákona. Zastupoval som mimovládne organizácie, inak tam boli len lesníci. Po roku minister prácu komisie zastavil, hoci sme sa blížili k dohode. Možno práve preto. A kabinetne vznikol návrh, s ktorým neboli spokojní ani súkromní vlastníci, ani štátne lesy, ani my. Len ministerskí úradníci. V parlamente nás to stálo veľa síl, musel zasiahnuť aj prezident a aj tak napokon za to hlasovali aj vládni poslanci. Pripadá mi to ako neochota uznať, že máme pravdu. Vy ste zažili veľa sporov a bojov nielen na celoštátnej, ale aj na miestnej a regionálnej úrovni. Zmenila sa za tých 15 rokov komunikácia a spolupráca s politikmi? - Myslím si, že sa za posledných 15 rokov veľa nezmenilo. Vždy to záleží od konkrétneho človeka. Poviem otvorene, že som pravicový volič, na základe mojich smutných skúseností s politikou zo socializmu. Ale toto, čo predvádza táto tzv. pravica podľa mňa nie je pravicová politika. A rovnako si myslím, že to, čo predvádza ľavica, nie je ľavicová politika. Naposledy som volil SMK, hoci neviem ani slovo po maďarsky, lebo jediný Bugár sa mi zdal slušný politik. Lenže najhorší ministri v našej vláde sú práve maďarskí. Aj po odbornej stránke sú veľmi zlí, ale aj politicky robia kroky, ktoré sa určite nemajú robiť. Čo máte na mysli? - U každého niečo iné. Skúste povedať aspoň jeden príklad, prečo máte výhrady voči Lászlóovi Miklósovi. - Minister životného prostredia nevie podržať svojich pracovníkov v politických sporoch. Často išiel proti pracovníkom svojho rezortu, ktorí nastavovali krk pri nejakých politických rokovaniach. Oni mali odborné argumenty a on sa z nejakých politických dôvodov postavil proti nim. Je veľmi zlé, keď ľudia vidia, že ich najvyšší predstaviteľ ich podráža, pretože pri ďalších rokovaniach sú už radšej ticho. Tak vyzerá celý tento rezort. Ľudia z ministerstva životného prostredia sú oproti ľuďom z ministerstva pôdohospodárstva ako zakríknutí žiačikovia. Lebo sa boja? - V tom rezorte sa o svoju kožu boja pracovníci od ministerstva až po obvodné úrady, pretože nikdy nevedia, čo ich minister vymyslí. A to je veľmi zlé. Na druhej strane minister Simon sa vždy postaví za svojich. Lenže ako manažér zlyhal v tom, že si vybral veľmi zlých poradcov a bolo to vidno práve pri lesnom zákone, keď sa proti ministerstvu postavila rozhodujúca časť lesníckej komunity. Ja som nepočul žiadneho pracovníka z nižších zložiek lesníckeho rezortu, aby súhlasil s tým návrhom zákona, ktorý vymysleli Simonovi ľudia. A takých chýb urobil viac, podržal veľmi zlých ľudí, ktorí nemajú podporu ani v jeho vlastnom rezorte. Vrátim sa ešte k Miklósovi. Nie je problém v tom, že ten rezort je považovaný vo vláde za popolušku? Spolu s ministerstvom kultúry ho ostatní vnímajú ako nie veľmi potrebný, ale majú ho aj v iných krajinách, tak ho máme aj my. Alebo si pamätáte aj razantnejších ministrov životného prostredia? - Pamätám si. Ministra Zlochu z HZDS. Bol zo strany pre mňa politicky absolútne neprijateľnej. Ale bol to jediný minister, ktorý sa nebál vo veľmi sporných prípadoch – z mne absolútne neznámych dôvodov – postaviť sa proti vedeniu vlastnej strany. Pričom ho nikto nemal rád, ani jeho pracovníci. Ale ľudí treba posudzovať podľa skutkov a nie podľa rečí. Bol z čudnej strany, ale nedám naňho dopustiť. Tak povedzte nejaký príklad, keď ho toľko chválite. - Ktosi chcel vyrúbať ochranné pásmo jednej prírodnej rezervácie. Boli sme proti aj preto, lebo je to dôležitá zberná oblasť vody. Rúbaním by sa znížila akumulačná schopnosť a voda by zaplavovala obce pod lesom. Vyzeralo to, že spor prehráme. Len trošku sme to začali medializovať a minister Zlocha okamžite zastavil ťažbu. On nemal problém s vtedajším ministerstvom pôdohospodárstva. Zastavil ťažbu, bol zmenený lesný hospodársky plán v tejto oblasti a nás to nestálo v podstate nič. Len sme upozornili na problém Tak si predstavujem prácu politika. Občianske združenie môže upozorniť na problém, môže predložiť nejaké podklady a politik, keď zváži, že majú pravdu, tak vykoná svoju prácu a zmení situáciu. To on urobil bez toho, aby sme robili nejaké veľké nátlakové akcie za jeden jediný deň. A ako sa zachoval, keď sa bojovalo proti priehrade na Tichom potoku? To bol dosť dlhý a dosť medializovaný spor viacerých organizácií proti vodohospodárom. - Ten spor v našom regióne prebieha už desiatky rokov. Niekto tu chce prestavať veľké peniaze, ale roky sme upozorňovali, že nikto neurobil analýzu, či vôbec región potrebuje ďalší zdroj pitnej vody, aký bude vývoj jej spotreby. Július Binder z HZDS dookola tvrdil, že spotreba bude stúpať, my sme poukazovali, že v západnej Európe je spotreba 100 až 200 litrov na osobu a u nás 400 litrov, takže jeho tvrdenia boli absurdné. Minister Zlocha bol prvý, kto nechal urobiť analýzu existujúcich zdrojov a odhadol, že aj keby sa spotreba vody nemenila, tak terajšie zdroje vystačia asi do roku 2100 a na základe tejto analýzy bola zastavená príprava výstavby. Ja som ani pred ním, ani po ňom v rezorte takého politika nestretol a urobil to proti politickej vôli asi všetkých politických strán, pretože budovanie priehrad, diaľnic a všeličoho je politicky vďačná téma. A ako hodnotíte štátnu ochranu životného prostredia v praxi? Nie je dnes väčším problém než zákony ich dodržiavanie? Akoby úrady životného prostredia na regionálnej a miestnej úrovni nemali dosť síl. - Ako môžeme chcieť, aby sa okresný štátny úradník postavil na stranu prírody proti nejakému silnému lokálnemu lobistickému tlaku, keď je takmer isté, že ak dôjde k sporu, tak ho minister zhodí? Štátna ochrana životného prostredia je skupina bojazlivých ľudí, ktorí síce majú vlastný názor a mne ho pri pive povedia, ale pri výkone svojej práce sa usilujú mať čo najmenej problémov. To je princíp práce celého rezortu a zvlášť na nižších zložkách. Takže sa niekedy nedarí ani len ubrániť zákony. Majú takéto úrady vôbec zmysel? - Naša organizácia robí prácu, ktorú v normálnom štáte robí štátny úradník. U nás to vyzerá tak, že tých úradníkov potrebujeme len preto, lebo majú tú rozhodujúcu pečiatku. My zistíme, že je problém, vypracujeme k nemu odborné stanovisko, a potom musíme presvedčiť úradníkov, aby sa nebáli, že ich, na rozdiel od ministra, podržíme. A oni, keď zistia, že máme nejakú reálnu politickú silu, potom prejavia aj svoj vlastný názor. Lebo vedia, že ak druhá strana začne robiť problémy, tak my to zmedializujeme, alebo iným spôsobom upozorníme verejnosť. A toho sa dosť tých ľudí z druhej strany barikády bojí. Ak teda títo štátni úradníci cítia našu podporu, urobia rozhodnutia v súlade so zákonom a ich poslaním. Ale bez nás by ich neurobili. Neobávate sa, že súčasná vládna politika dosť arogantne – a nielen v súvislosti s obnovou Tatier – uprednostňuje podnikateľskú činnosť pred ochranou životného prostredia? - Určite je to tak všade vo svete. Nemyslím si, že je to zlé alebo dobré, je to tak. Všade v normálnom svete je aj pravica aj ľavica a nemôže byť len pravica, alebo len ľavica, lebo keď boli také pokusy, vždy to bolo zlé. Nemôžu byť len vlci, lebo by nemali čo jesť. Musia byť aj jelene. Takže ma neprekvapuje, keď sa podnikateľské zoskupenia usilujú zarábať peniaze na úkor kohokoľvek, ľudí alebo prírody. Nečakám od ľudí nejakú veľkú uvedomelú morálku. Ale u politikov by sa nejaká uvedomelosť očakávať už asi mala, nie? - Ja som stratil za posledné roky aj posledné ilúzie, ktoré som o politikoch mal. Úplne ma sklamala súčasná vládna garnitúra, ktorú som volil. Myslím si, že veľa ľudí od týchto vládnych strán čakalo inú politiku a preto ich volili, preto vyhrali voľby. A volil ich „stredný stav“, nie veľkí podnikatelia ani ľudia na dolnej hranici príjmov. Myslím si, že sklamanie strednej vrstvy sa na pravici prejaví dlhodobo. Mňa osobne sklamali, lebo som videl, že zvlášť SDKÚ prerastá až s organizovaným zločinom alebo rôznymi veľmi pochybnými skupinami v regióne. Videl som na vlastné oči, že tu dnes rozhoduje niekto iný, nie títo politici. Ako to myslíte? Kto teda rozhoduje? - Títo politici sú výkonnou zložkou veľmi silných skupín, s ich vlastnými záujmami. Verejnosť o nich nemá ani tušenie. Mne sa až potom, čo sme museli veľmi silno bojovať napríklad za našu súkromnú rezerváciu na Čergove alebo v Tatrách, ozrejmili isté kroky politikov, ktoré predtým vyzerali veľmi nelogicky. Pre človeka, ktorý nevidí pod povrch do rôznych regionálnych záujmov, dlho pripravovaných výkupov pôdy na nejaké iné účely. Lebo veľkou časťou rozhodovania politikov sú práve špekulácie s pôdou, špekulácie s veľkými investíciami, zarábanie na týchto špekuláciách, pričom oni jediní majú možnosť ovplyvniť chod vecí a vedia dopredu, ako sa to skončí. Hovoríte o zneužívaní politickej moci na vlastné obohacovanie sa? - Samozrejme, preto som sklamaný. Lebo som si myslel, že táto politická garnitúra už tieto veci robiť nebude. Myslel som si, že to nie je pravda, ale dnes musím povedať, že možno ani nie je rozdiel medzi SDKÚ a HZDS v tomto štýle politiky. Len SDKÚ to robí inteligentnejšie. To, že sú rovnakí, som počúval už skôr od Fica, ale myslel som si niečo iné. Teraz si myslím, že v tomto má pravdu. Rôzne záujmy v spoločnosti sú samozrejmé, lenže politici by mali brať do úvahy všetky. Keď som začal hovoriť o podnikateľských záujmoch a ochrane životného prostredia, chcel som sa spýtať, či si nemyslíte, že terajší vládni politici sa extrémne prikláňajú iba na jednu stranu, obhajujú iba podnikateľské záujmy. - Áno, je to tak. Ale myslím si, že to nie je chybou pravice, teda vládnych strán, ale je to dôsledok toho, že ľavica je úbohá, slabá. Náprava nespočíva v tom, že budeme žiadať, aby pravica bola iná. Ona nebude iná. Treba žiadať ľavicu, aby ona bola iná. Aby vôbec nejaká bola. Aby tvorila reálnu protiváhu pravici? - Áno. Možno je to dôsledok našej minulosti, že ľavica je skutočne veľmi zlá, a potom to tak vyzerá v parlamente. Ja nečakám od „Dzurindovcov“ nič iné než – v úvodzovkách – to, že budú kradnúť. Sú pri moci a rozdeľujú si posledné neohlodané kosti nášho majetku. Je problém nás – tej druhej strany – že nie sme dosť silní. Aj v parlamente sa nájdu slušní ľudia, ale hovoria, že sú pod takým tlakom, že aj oni musia robiť niečo, čo nechcú. Môžu odísť, ale keď tam chcú byť, tak musia robiť aj to, s čím nesúhlasia. Takže si myslíte, že protiváhu politikom môžu reálne robiť len silné mimovládne organizácie? - Presne tak. Problém nie je v tom, že politici sú arogantní, hrabú peniaze, nevyvažujú záujmy podnikateľov a ochrany životného prostredia. Budú to robiť vtedy, ak pocítia silu na druhej strane a to je úloha občianskej spoločnosti. Musíme pre nich predstavovať politickú hrozbu, stratu hlasov alebo imidžu. Potom zvážia, či dajú prednosť peniazom alebo udržaniu politickej moci. A do toho stavu sme ešte nedospeli. Politici považujú skutočne nezávislé občianske združenia za slabé a podľa toho sa správajú. A preto sa, bohužiaľ, nemôžem starať len o les, ale musím sa starať aj o politiku v tom pravom zmysle. A nie je toto konštatovanie pre vás prekvapením po 15 rokoch, po úlohe, ktorú zohral práve tretí sektor pri porážke Mečiarovho HZDS vo voľbách v roku 1998? - Nepreceňoval by som úlohu tretieho sektora v roku 1998. My konkrétne sa týmto typom politiky vôbec nezaoberáme, pretože poslaním našej organizácie je záchrana prirodzených lesov a je nám jedno, či oslovujeme voličov KSS, HZDS alebo SDKÚ. Ja osobne síce mám na to názor, ale voda stekajúca z vyrúbaných svahov vymyje dedinu rovnako, či v nej má väčšinu KSS alebo KDH. Chceme, aby si ľudia, či kresťania alebo ateisti, uvedomili, že na Zemi sme na tom úplne všetci rovnako. Ale, aby som sa vrátil k vašej otázke: myslím si, že ani v roku 1998 nebol občiansky sektor taký vplyvný, ako sa to neskôr hovorilo. Skôr istí lídri niektorých organizácií po voľbách chceli získať určité výhody od politických strán, tak zdôrazňovali, že vyhrali preto, lebo im pomohli. A čo sila konkrétne vašej organizácie? Ja som pred pár rokmi o VLKu ani nepočul, a teraz registrujem každú vašu aktivitu. - Hoci naša sila reálne stúpa, neznamená to, že sme silní. Začali sme z veľmi nízkeho základu. Ale pracujeme na tom koncepčne. Čo to znamená? - Vyhľadávame na vysokých školách najlepších študentov, ktorí vedia, o čo nám ide, preto sa nám s nimi ľahšie spolupracuje, keď obsadia určité miesta. Za 10 rokov máme svojich ľudí všade. Na ministerstvách, na krajských a okresných úradných zložkách. Vďaka tomu máme dobré informácie. Nie sme už skupinka nadšencov, ktorí sadia stromčeky. Aj naša dôveryhodnosť vzrastá. Dvakrát ročne pre nás agentúra Focus robí prieskum, koľko ľudí nás pozná, aký je vzťah spoločnosti k našej práci. Takže vidím, že sa to zlepšuje. Ale nemôžeme konkurovať politickým stranám, ktoré uchopili moc. Udalosti v Tatrách sú dobrým príkladom toho, ako si chcú presadzovať svoje. Ale ani im sa všetko nepodarí. Ktorú udalosť v Tatrách máte na mysli? - Vstup lesníkov do Kôprovej a Tichej doliny. To už nebol boj dvoch koncepcií, lebo my nehovoríme, že by sa Tatry mali stať divočinou. Len ich chceme rozdeliť na malú časť, ktorá bude pre prírodu, a väčšiu časť, kde budú ľudia rozumne hospodáriť a rozvíjať cestovný a iný ruch. Ale tie udalosti neboli o tom, že naša myšlienka je zlá a ich je dobrá, tie udalosti boli demonštráciou sily. To, čo urobila vládnuca strana prostredníctvom Štátnych lesov... Myslíte SMK? - Nie. Myslím SDKÚ. To bola demonštrácia sily. Pretože to vyzeralo tak, že sa v tomto priestore majú realizovať naše predstavy a to oni nemohli dopustiť zo spoločensko-mediálneho hľadiska. Vôbec z ich strany nešlo o stromy. Do dolín išli s buldozérmi akože čistiť cesty, pričom mali 200 kilometrov nevyčistených ciest a majú priestory, kde môžu ťažiť bez výnimky. Prečo ich neprečisťujú a prečo sa pchali do rezervácií? Prečo? - Pretože sme pred niekoľkými mesiacmi deklarovali, že toto je pre nás záujmové územie. Zjednodušene sme povedali, že na 12 500 hektároch si štátni lesníci môžu robiť, čo chcú, ale v Tichej a Kôprovej doline nie, lebo to je vzácne územie, ktoré treba zachrániť. A preto sa rozhodli, že tam pôjdu. Nie preto, že by tam vyťažili smiešnych 500 kubíkov dreva. To bola demonštrácia sily podporená najvyššími vládnymi úradníkmi. Ale to sa počúva dosť hrozne, mne až mráz behá po chrbte! - Tak to vyzerá, keď už niekoho nezaujímajú fakty, ale používa hrubú silu. My sme to riešili podaniami na príslušné štátne orgány: inšpekcia životného prostredia, polícia, hasiči. Vyzerá to tak, že právo je na našej strane. Ale máme ľudí aj na polícii, takže viem, že na všetky tie rezorty, aj na prokuratúru, sú vyvíjané tlaky, aby sa to celé zamietlo. A to je pre mňa nepochopiteľné, lebo musia vynaložiť obrovské úsilie len preto, aby ukázali, že sú silní. Tu nešlo ani o peniaze, možno o nejaké peniaze v budúcnosti. Tu išlo o to, aby ukázali, že majú v regióne politickú silu. Ale to, že vláda musí demonštrovať svoju silu na tomto území proti tzv. slabým mimovládkam nie je znak našej slabosti, ale sily. Veď ešte pred nedávnom skoro nikto nepoznal ani len názvy tých dvoch dolín a teraz sa nimi vláda zaoberá každý mesiac. V tom máte pravdu, ani politici, ani väčšina verejnosti. Ale práve v súvislosti s Tatrami sa často spochybňuje odbornosť mimovládnych ochranárov. Takže sa znovu musím spýtať, kto sú ľudia združení vo VLKu? - Ja som vyštudoval elektrotechnickú fakultu v Prahe, roky som robil vo výskume na vývoji a výrobe robotických systémov a veľmi ma tá práca bavila a aj baví, takže stále sledujem odbornú literatúru. Ale je napríklad veľa nositeľov Nobelovej ceny, ktorí vyštudovali čosi iné, než za čo boli ocenení. Odbornosť ľudí by mala byť posudzovaná podľa argumentov, ktoré používajú. Ja sa usiluje argumentovať číslami, grafmi, faktami. Ale aj vy svoje fakty a grafy odkiaľ- si čerpáte, od nejakých odborníkov na prírodu, povedané laicky. Kto sú títo ľudia? - Naše združenie má 14-člennú odbornú radu, v ktorej sú profesori vysokých škôl. Slovenských, českých alebo amerických. Je v nej Chris Maser zo Spojených štátov, veľmi známy evolučný biológ Anton Markoš z Karlovej univerzity v Prahe, viacerí ľudia zo Slovenska. Práve niektorí z nich nechcú byť menovaní, lebo sa im v nedávnej minulosti stalo, že ich mená prehnane zaujímali vysokého štátneho úradníka. Ktorého? - My sme za predošlej vlády predložili štúdiu o tom, že v niektorých oblastiach treba zmeniť spôsob lesného hospodárenia, pretože sa znižuje akumulačná schopnosť krajiny, čo spôsobuje čoraz väčšie odtoky vody. Hoci teda prší rovnako, prívalovej vody je viac. Štúdiu vypracovali asi štyria ľudia lesníckeho výskumného ústavu a lesníckej fakulty a jediné, čo zaujímalo vtedajšieho štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva bolo, kto sú tí ľudia, a ako to, že pre nás pracovali. A hneď to chcel „personálne riešiť“. Takže niektorí ľudia sa k nám boja verejne priznať. O ktorého štátneho tajomníka ide? - Myslím, že sa volal Norbert Beňuška a bol to nominant SDK, neskôr SDKÚ. Takže niektorí ľudia sa boja. Ale iní sa neboja, lebo je to o nich verejne známe. Napríklad Rastislav Jakuš zo Slovenskej akadémie vied, ktorý je asi najlepší odborník na lykožrútov u nás. Takže spolupracujeme s ľuďmi, ktorí možno nie sú formálne na špici, ale sú vo svojom odbore dobrí. Buď priamo pripravujú stanoviská, alebo my svoje stanoviská s nimi konzultujeme. Preto ich vieme obhájiť, lebo nerozhodujeme politicky. Ale vládni predstavitelia si najskôr povedia, ako to musí byť a potom píšu stanovisko. Pritom si neviem predstaviť, že nejaký užívateľ mi povie, že mu na počítači nesvieti monitor a ja mu na to: a ty si akú školu študoval? Ja som elektrikár a podľa mňa je všetko v poriadku! Tu každý druhý človek vidí, že niečo nie je v poriadku, že sú povodne, ktoré neboli. Denne preberáme telefonáty, ktoré hovoria o extrémnych výruboch a podobne. A oni nás presviedčajú, že základný problém je, že my tomu nerozumieme, lebo sme nevyštudovali lesníctvo. Stalo sa vám, že ste sa takto „hádali“ a napokon sa ukázalo, že máte pravdu? - Už sme spomínali boj o Tichý potok. Ale môžem uviesť aj celkom nový príklad. V roku 1992 sme povedali, že keď sa v oblasti Lutinka nezmení lesný hospodársky plán, zhoršia sa odtokové pomery natoľko, že tam budú povodne a podložili sme to číslami a grafmi. Lesníci plán nezmenili. V roku 2003 tvorili nový, tak sme opäť predložili tie isté argumenty a výpočty a presne v tom roku zasiahli túto oblasť povodne. Sto rokov tam nič také nepoznali, my sme lesníkov i štátnych úradníkov 15 rokov na papieroch, ktoré nám oni podpísali, varovali, až došlo na naše slová. A teraz to chcú riešiť nie zmenou lesného hospodárenia, ale výstavbou priehrady. Koryto rieky by sa malo betónovať, lebo to sú hneď pre kohosi slušné peniaze. S hosťom Slova sa zhovára Braňo Ondruš