Mantinely verejnoprávnosti
Tisíc slov o hodnotách a kultúre, Verejnosť za verejnoprávnosť či Mediálne fórum. Takto v krátkosti možno zhrnúť posledné snahy upútať pozornosť na zakrpatenie verejnoprávnej televízie. Mnohí intelektuáli, komerčné televízie, komici i politici sa aj týmito výzvami a apelmi pokúšajú zvrátiť negatívny vývoj v Slovenskej televízii. V situáciách, keď politici nepovažujú akýkoľvek problém za akútny a čomukoľvek vážnemu ponechávajú voľný priebeh, musí prísť na rad občianska angažovanosť a povestný hlas „zdola“. Inak tomu nie je ani v tejto situácii. Problém je však v tom, že v neustále silnejúcom hlase cítiť tóny farizejstva. Ak z úst komikov vychádza spŕška „konštruktívnej kritiky“, nesmieme zabúdať na to, že práve páni Markovič či Dočolomanský až do príchodu nového manažmentu (s výnimkou doby Mečiarovho vyčíňania) mali vo verejnoprávnej ako na ružiach ustlané. Ak k týmto a ďalším kritikom pridáme hlas komerčných televízií, ktorých riaditelia chcú definovať rozsah verejnoprávnosti, potom sa musíme vážne zamyslieť nad situáciou v našej mediálnej brandži. Tá nie je ideálna. Nevládne v nej chaos, ale chladnokrvné počty. Veď z niečoho treba žiť. Sledovanosť robí reklamu a reklama peniaze. Preto aj nižšia kultúra vládne obrazovkami. Ale kto nechce, môže prepnúť. Ale kam…? Momentálne je problém na to odpovedať, no každý problém má riešenie. Tým naším je definovanie verejnoprávnosti. Najjednoduchšie by to bolo v prípade, ak by sme za verejnoprávne považovali všetko to, čo nenájdeme vo veľkej miere zastúpené na obrazovkách komerčných televízií. Je to síce trošku nadľahčené a trošku farizejské, ale účel to plní. V globále sme problém pomenovali: načo vzdelaných, stačia usmiati… Problém by však v plnej vážnosti mali pomenovať aj zodpovední. Úmyselne sa musíme vyhnúť označeniu kompetentní, pretože v tejto veci sa za kompetentného považuje takmer každý. Najmä ak ide o osobné záujmy. Tie stále posúvajú hranice nemožného. Takmer nemožným je topiť sa v rybníčku. Takmer nemožným je platiť za to, čo je proti našej chuti. Autor je politológ
