Biela a čierna
Opak pestrofarebnosti v názve parafrázuje nielen titul Stendhalovho románu, ale predovšetkým koloristiku klávesového usporiadania „kráľovského nástroja v hudbe“. Nejeden z jeho dávnych pionierov „ospevoval“ symbiózu kávy s jazzom a to nielen v podobe neodmysliteľnej rannej šálky opojne voňajúceho moku. Swingujúcim zoskupeniam pod značkou amerického labelu Telarc sa takáto lahodná kombinácia javila ideálnou pre sériu klubových (rozumej kaviarničkových) nahrávok legendárnych jazzových pionierov. Označenie podľa názvu kaviarne Live at Starbucks predstavilo trebárs zoskupenia dnes už zosnulého kontrabasistu Raya Browna, alebo klavíristu Davea Brubecka. Zloženie súčasného Brubeckovho kvarteta sa kryštalizovalo v osemdesiatych rokoch a pozostáva z jazzových veteránov. Medzi odchodom legendárneho Paula Desmonda a nástupom rázovitého Bobbyho Militella podliehal post saxofonistu častým zmenám. Stabilnú rytmiku vytvára kontrabasista Michael Moore a bubeník Randy Jones. Štandardy On the Sunny Side of the Street a Love For Sale repetujú tému akcentovaným sólovým klavírom a postupne prerastajú do pulzujúceho tempa honky-tonky piana. Brubeck vzdáva poctu New Orleansu – vydarená imitácia marching bandov v Crescent City Stomp prepája afroamerický folklór s názvukmi minstrelských predstavení. Jednou z najslávnejších tém Brubeckovej kariéry je päťštvrťovo nepravidelná Take Five (napísaná saxofonistom Paulom Desmondom). Rozkúskovanosť a rytmické zadržiavanie altsaxofónového partu stojace oproti klavírnym harmonickým rozkladom sú drobnými umeleckými dielkami. Pokiaľ nahrávke Live at Starbucks – Park Avenue South dominovali štandardy, novinkou London Flat, London Sharp sa Brubeck uvádza najmä kompozične. Jeho miestami zdĺhavé klavírne introdukcie v kontrastnej nálade prinášajú okrem tematického materiálu variačnú drobnokresbu. Mnohé z tém – titulnú London Flat, London Sharp, To Sit and Dream alebo The Time of Our Madness uviedol Brubeck na nedávnom reminiscenčnom albume 40th Anniversary. Jedinú nepôvodnú skladbu – rozcítenú baladu Steps to Peace s Militellovou flautou napísal svojej dcére ako obeti septembrových atentátov Derrill Bodley. Celkový dojem z mierne akademickej novinky je protichodne príjemno-rozpačitý. Príjemný koncertný večer v zafajčenej kaviarničke či klube predsa len starým pánom väčšmi prospieva. Rytmicky rafinovaná a prekvapivo provokujúca čierna klavíristka – skladateľka Geri Allen – na rozdiel od Brubecka jazzovú tradíciu síce rešpektuje, odmieta sa ňou však spútavať. Heterogénne plochy jej aktuálneho albumu The Life of a Song sú takmer dobrodružnými cestami nesmierne členitou krajinou. Z živelnej funky hudby preberá nezávislosť a zároveň komplementaritu bicích nástrojov s pulzujúcim vedením basovej línie. The Life of a Song nie je kolekciou ľúbivých a rezonujúcich melódií. V úvodnej LBW’s House (The Remix) sa po ostinátnej figúre vynára kontrastný motív v odlišnej tónine. S náznakmi bitonality narába Geri opatrne, upokojivým návratom sú jednotlivé spojovacie úseky. Osobitou kapitolou je Allenovej prístup k prevzatým štandardom. Z melodického základu excerpuje drobné motívčeky, ktoré sa počas skladby prelínajú v polyrytmických pásmach a kostrbatých asymetrických líniách. Ako trebárs v poetickej Lush Life z pera Ellingtonovho spoločníka Billyho Strayhorna, alebo v spevnej téme Dance of the Infields klavírneho majstra Buda Powella. Ani stopa po náznaku akademickosti Davea Brubecka či Oscara Petersona. Hudba Geri Allen nie je kolorovaním. Je čierno-bielou realitou... Dave Brubeck Quartet: Park Avenue South, Telarc / Divyd 2003 Dave Brubeck Quartet: London Flat, London Sharp, Telarc / Divyd 2005 Geri Allen: The Life of a Song, Telarc / Divyd 2004
