Reklama
Reklama

Pozabudnuté „odsuny“ Indiánov

História násilného sťahovania celých etník siaha hlboko do minulosti. Ak však zájdeme do nedávnej minulosti, k prvému hromadnému odsunu etnika v moderných dejinách sa pristúpilo pred 175 rokmi.
Počet zobrazení: 1081
9_2-m.jpg

História násilného sťahovania celých etník siaha hlboko do minulosti. Ak však zájdeme do nedávnej minulosti, k prvému hromadnému odsunu etnika v moderných dejinách sa pristúpilo pred 175 rokmi. Európania sa pri usádzaní na severovýchodnom pobreží Ameriky v 16. storočí stretli s pestrými indiánskymi spoločenstvami. Údaje o tom, koľko domorodcov tam vtedy žilo, sa dosť líšia, minimálny počet sa odhaduje na tri milióny. Svedectvá potvrdzujú, že Indiáni vychádzali s prišelcami dobre, dokonca im pomáhali zvládať tvrdé prírodné podmienky, poskytovali im potraviny aj ošatenie a nejednym tak zachránili životy. Keď sa však vyloďovali ďalšie skupiny Európanov a zaberali územie kvôli pribúdajúcim osadám, nastali konflikty. Kolonisti svoje „právo“ na pôdu, ktorá vraj nikomu nepatrila, podporili argumentmi v podobe strelných zbraní. Indiáni ustupovali hlbšie do vnútrozemia, ale časť sa usilovala udržať v krajine, kam ich predkovia prišli v časoch, o ktorých sa hovorilo len v starobylých mýtoch. Deti trpiace v bolestiach Dochádzalo ku krvavým ozbrojeným stretom. Keďže proti puškám stáli luky a oštepy, výsledky bojov sa dali ľahko odhadnúť. Nielen vo filmoch na oslavu indiánobijcov, ale aj v skutočnosti pripadal na desiatky mŕtvych domorodcov často jediný beloch. Rozdiel medzi filmami a realitou spočíval iba v tom, že útočníkmi spravidla nebývali nevyprovokovaní Indiáni, ale belosi. Tí sa mstili ani nie tak za zabitých spoločníkov, ako za neochotu „červenokožcov“ vyprázdniť im vyhliadnutý priestor. Hnev nepostihol iba indiánskych bojovníkov. Historici Allan Nevins a Henry Steels uvádzajú svedectvo akéhosi útlocitnejšieho vojaka: „Bolo to hrozné dívať sa na deti, ranené a trpiace v bolestiach, aj keď to boli deti divého nepriateľa.“ Lebo z človeka neochotného vzdať sa svojej pôdy sa stal nepriateľ. Definitívne vyriešenie indiánskeho problému ohlásil prezident Spojených štátov Andrew Jackson, známy predtým ako veliteľ vojenských výprav na Floridu, kde jeho muži vyvraždili tretinu kmeňa Seminolov. V máji 1830 navrhol kongresu vykúpiť indiánsku pôdu na východe a Indiánov, ktorí tam ešte žili – asi 80 000 ľudí – vysídliť za rieku Mississippi, no ďaleko od riečnych brehov obsadených už kolonistami, do oblasti považovanej za nevhodnú na osídlenie belochmi. Za hektár opúšťaného pozemku mala vláda vyplatiť necelý dolár a za každého vysťahovaného Indiána 30 dolárov. Prezident vyhlásil, že opatrenie povedie k oddeleniu oboch spoločenstiev, a teda k nastoleniu mieru medzi nimi, že belosi získajú potrebný životný priestor a Indiáni dostanú náhradnú pôdu, ktorú budú využívať „pokiaľ bude tráva rásť a rieky tiecť“. Kongres návrh 28. mája 1830 prijal zákon o odsune Indiánov (Indian Removal Act). Indiáni mali putovať do oblasti, ktorú vláda vyhlásila za samosprávne indiánske teritórium. Zaberalo plochu podstatne väčšiu než dnešný štát Oklahoma, ktorý neskôr na tomto území vznikol. Odvisli na stromoch Kmene na severovýchode Spojených štátov, už oslabené a rezignované, sa podriadili a odsun sa len výnimočne stretol s odporom. Na juhovýchode sa veci vyvinuli trochu ináč. Príslušníci tamojších tzv. piatich civilizovaných kmeňov – Čerokézi, Kríkovia, Čikasavovia, Čoktavovia a Seminolovia – viedli usadlý spôsob života, obrábali polia a chovali dobytok. Najpokročilejší z nich, Čerokézi, začiatkom 19. storočia zostavili vlastné písmo, mali v ňom napísanú ústavu kmeňa, dokonca vydávali noviny a pre svoje deti zriadili školy. Miestnych belochov indiánske úspechy ešte viac dráždili. Zaujímali ich len indiánske majetky, najmä pôda. Časom sa zmocnili rozsiahlych pozemkov, ale chceli všetko. Práve z ich podnetu vznikol zákon o odsune. Po prijatí zákona Čoktavovia a Čikasavovia podpísali zmluvy o odstúpení pôdy a opustili staré sídla. Kríkovia sa pokúsili dohodnúť s novými majiteľmi, aby mohli aspoň na zlomku pôvodného územia ostať, po roztržkách však museli odísť. Aj oni sa po putovaní plnom útrap, ktoré mnohí neprežili, ocitli za Mississippi. Od niektorých Seminolov vláda vylákala podpis pod zmluvu, s čím však ostatní nesúhlasili, a tak v roku 1835 vypukli boje s vládnym vojskom. Až po siedmich rokoch sa odbojný kmeň podarilo vysťahovať. Ani Čerokézi nehodlali opustiť domovy. Trvali na sľuboch a zmluvách, ktoré im zaručovali pôdu. Odolávali, no tiež sa nemohli nadlho ubrániť, tým skôr, že na ich území sa našlo zlato. Úrady zvolili postup ako pri Seminoloch: našli zopár povoľných jednotlivcov a získali od nich podpisy pod zmluvu o predaji pôdy. Ani Najvyšší súd neuznal protest, že títo ľudia nereprezentujú kmeň. (Neskôr ich Čerokézi zabili.) V máji 1838 vpadli na územie kmeňa vojaci, Indiánov za pomoci psov lapali v poliach, iných údermi pažieb hnali z príbytkov. Vyhnanci si ledva stačili pobrať najpotrebnejšie veci skôr, ako padli do rúk chamtivcom postupujúcim hneď za vojakmi. Najvzdornejší Indiáni odvisli na stromoch, ďalším nasadili okovy. 15 000 čerokíjskych mužov, žien a detí sústredili do vopred pripravených táborov, odkiaľ ich koncom jesene po skupinách eskortovali na západ. Zväčša pešo, často bosí, v jesenných blatách, potom po snehu, nezaodení a hladní sa štyri mesiace uberali na miesta 800 míľ od domova. Počas cesty, ktorá nesie v novodobej indiánskej slovesnosti prívlastok „slzavá“, zahynula štvrtina kmeňa. Definitívna likvidácia Indiáni sa usadili v nových, nanútených sídlach. Stavali si príbytky, pustili sa do obrábania pôdy, pestovania kukurice, chovu dobytka. Opäť sa im darilo, hoci okolo indiánskeho teritória sa hnali skazonosné prívaly doliehajúce na kmene mimo neho. Belosi sa totiž nezastavili na rieke Mississippi, prenikali ďalej do vnútrozemia, až do oblastí prérií na západe subkontinentu. Postup prisťahovalcov mohutnel v 60-tych rokoch 19. storočia. Budovali farmy so strojovo obrábanými poľami, hĺbili studne, chovali ohromné stáda dobytka, dolovali zlato. Rástli fabriky, usadlosti a mestá, rozľahlé priestory východu a západu spojila železnica. Vzniklo ohromné dielo, ktorého veľkosti a úžitku sa vyrovnalo máločo z dovtedy vytvoreného človekom. Nádheru priekopníckych výkonov však poškvrnilo správanie sa belochov voči Indiánom. Prisťahovalci nebrali ohľad na sľuby, zmluvy, ba ani na indiánske životy. Vybíjali bizónov, aby získali voľné plochy a pastviny pre svoje stáda, ale aj preto, aby pripravili kočovníkov o zdroj potravy, koží a ďalšieho potrebného materiálu. Za krátky čas usmrtili milióny zvierat a takmer ich vyhubili. No neostalo len pri streľbe na bizóny. Vyháňanie Indiánov z ich dávnych sídiel sprevádzalo vraždenie. Jeden z veliteľov, generál Sherman, povzbudzoval vojakov: „Čím viac ich zabijeme tento rok, o to menej ich budeme musieť zabiť na budúci.“ Indiánske kmene, či vlastne ich zvyšky, sa usilovali uniknúť do nehostinných kútov krajiny, kde katastrofu zavŕšilo zlé podnebie, nedostatok potravín a choroby. Na prelome 19. a 20. storočia žilo na území Spojených štátov už ani nie 300-tisíc Indiánov. Prišlo aj na indiánske teritórium. Úrady z neho už veľa ubrali, no stále ho spravovali domorodci. Belosi už dávnejšie zistili, že sa mýlili, keď si mysleli, že tamojšia pôda sa im nemôže hodi – ukázal sa opak. Málokde sa nachádzala taká úrodná zem. Záujemcovia využili príležitosť, keď im v roku 1889 vláda povolila sťahovať sa na teritórium. Pod mohutným náporom zmizlo takmer všetko, čo tam Čerokézi a ďalšie kmene vybudovali. Tentoraz nedostali ani len skromnú náhradu. Prišelci síce s Indiánmi naložili miernejšie ako s ich príbuznými z prérií, ale pripravili ich o majetok. V roku 1907 vláda zrušila samosprávne indiánske teritórium, územie začlenila do nového štátu Oklahoma a niekdajších obyvateľov teritória nechala umiestniť v rezervácii. Tým sa aj pre Indiánov z východu uzavrel proces zbavovania nezávislosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama