Verejné výdavky udržujú britskú zamestnanosť
Denník Financial Times uverejnil krátko pred tým, ako Británia prebrala predsedníctvo v EÚ, článok ekonómov Johna Edmondsa a Endrewa Glyna. Tvrdia v ňom, že keynesiánska politika nie ja až taká „zastaralá“, za akú sa často označuje – vysoká úroveň zamestnanosti Británia nevďačí až tak silne deregulovanému trhu práce, ako skôr verejným výdavkom. V komentári, ktorý denník Financial Times publikoval 29. júna 2005, ekonómovia John Edmonds z londýnskej King‘s College a Andrew Glyn z oxfordskej Corpus Christy College tvrdia, že Európa vníma britský hospodársky model presne tým spôsobom, ako sa ho Blairova vláda snaží prezentovať: „Tony Blair tvrdí, že európsky trh práce musí byť flexibilnejší, s menšou reguláciou a s nižšou úrovňou sociálnej ochrany. Chce, aby Európa bola viac podobná Británii.“ Podobný obraz ponúka aj nedávna štúdia OECD, podľa ktorej dôvodom problémov sociálnych systémov nie je globalizácia, ale štrukturálne problémy krajín. Rozdiely medzi Britániou a kontinentálnou Európou skutočne existujú – britskí nezamestnaní dostávajú počas prvého roka relatívne najnižšiu podporu v nezamestnanosti spomedzi všetkých členských krajín. Ochrana zamestnancov je nižšia než v ktorejkoľvek z pôvodných a väčšine nových členských krajín únie. Británia má jeden z najdlhších pracovných týždňov. Regulácia trhu je najnižšia v celej EÚ – dokonca nižšia ako v USA. Edmonds a Glyn však tvrdia, že takáto deregulácia nevytvorila dynamický súkromný sektor. Práve naopak, od roku 1997 sa v britskej výrobe stratil jeden milión pracovných miest a krajiny ako Francúzsko či Nemecko si „napriek vysokej nezamestnanosti počínali omnoho úspešnejšie než Británia v udržiavaní zamestnanosti vo výrobnom sektore. Medzi júnom 1997 a koncom roku 2004 stratili Francúzsko a Nemecko 5 až 6 percent miest (v tejto sfére)“. V Británii to bolo až takmer 22 percent. Ako si potom vysvetliť jej nízku nezamestnanosť a vysokú mieru zamestnanosti? Podľa posledného prieskumu Eurostatu patrí Británia v tejto oblasti medzi lídrov s nezamestnanosťou len na úrovni 4,6 % (marec 2005, pred ňou je len Írsko s 4,3 %, Rakúsko má rovnako 4,6 %). Edmonds a Glyn poukazujú na trvalý trend poklesu zamestnanosti v súkromnom sektore od roku 2000. Britská vláda však naň odpovedala verejnými investíciami zameranými na vytváranie nových pracovných príležitostí. Výsledkom malo byť vytvorenie pol milióna miest v súkromnom sektore – bez cielených verejných investícií by sa tak Británia musela aj pri deregulovanom trhu vysporadúvať s podobnou nezamestnanosťou ako iné európske ekonomiky. Tieto čísla autori článku následne porovnávajú s údajmi britského štatistického úradu, podľa ktorých v rokoch 2000-2004 vo verejnom sektore zaniklo až 450 000 pracovných miest. Ich záver je v protiklade s často opakovanými tvrdeniami o dobrodeniach čistej deregulácie: „Ak si to zhrnieme, je jasné, že program verejných výdavkov (ministra financií) Browna bol priamo zodpovedný za celkový nárast zamestnanosti v Británii od roku 2000. Skúsenosti posledných štyroch či piatich rokov jednoznačne nepodporujú predstavu, že nedávny nárast počtu pracovných miest v Británii bol spôsobený vytvorením deregulovaného a dynamického súkromného sektora. Stará dobrá keynesiánska expanzia sa zdá byť omnoho bližšie k pravde. Možno to je tá lekcia, ktorú sa má Európa naučiť z britských skúseností.“ Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO
