Reklama
Reklama

Rusko 2005: Logika návratu do starých koľají (1)

Za posledných niekoľko mesiacov sa v Rusku udialo veľa. Stali sme sa svedkami veľkej bankovej krízy, tragédie v Beslane, centralizácie moci, neúspešných pokusov Moskvy ovplyvniť voľby na Ukrajine a v Abcházsku, zničenia ropného giganta JUKOS, „oranžovej revolúcie“ na Ukrajine a zvrhnutia režimu v Kirgizsku, a v neposlednej miere aj napätia medzi Ruskom a Západom.
Počet zobrazení: 498
6-m.jpg

Za posledných niekoľko mesiacov sa v Rusku udialo veľa. Stali sme sa svedkami veľkej bankovej krízy, tragédie v Beslane, centralizácie moci, neúspešných pokusov Moskvy ovplyvniť voľby na Ukrajine a v Abcházsku, zničenia ropného giganta JUKOS, „oranžovej revolúcie“ na Ukrajine a zvrhnutia režimu v Kirgizsku, a v neposlednej miere aj napätia medzi Ruskom a Západom. Aj keď jednotlivé udalosti navzájom na pohľad nesúvisia, predsa len reprezentujú systémové signály, ktoré naznačujú nielen smer, ktorým sa uberá Rusko, ale aj hranice možností ruského systému. Ukazujú, že je vylúčené donekonečna reorganizovať spoločnosť na dvoch vzájomne protirečivých princípoch – na liberalizme a súčasne tradicionalizme, na veľmocenských ašpiráciách s prozápadnou orientáciou, a zároveň paternalizme a sociálnej necitlivosti. Hlavným cieľom úradnej moci je moc samotná Prezident Vladimír Putin, ktorý v prezidentských voľbách v roku 2004 plne legitimizoval svoju moc, následne zavrhol záväzky voči predošlej mocenskej garnitúre a súčasne odstránil zo scény potenciálnych rivalov, bol podľa všetkého schopný vydať sa ktorýmkoľvek smerom. Napriek tomu sa vzdal aj opatrných, minimálnych modernizačných krokov, ktoré vykonal v prvom prezidentskom období. Jeho úplný obrat z reformne orientovaného vodcu na politiku status quo má tri dôvody: zjavné výhody, ktoré poskytuje byrokratický a autoritársky režim byrokratom, návrat k prerozdeľovaniu majetku a snaha Kremľa udržať si moc. Tieto faktory vedú elitu k tomu, že má záujem pokračovať v centralizácii mocenských nástrojov a likvidovať aj posledné zvyšky politického pluralizmu. Niekomu sa môže zdať, že prezidentská „vertikála moci“ nielenže garantuje politickej triede jej prežitie, ale zároveň zaručuje politickú kontinuitu za Putina a neskôr za jeho nástupcov. Najmä vtedy, keď spoločnosť zatiaľ nijako neodporuje expanzii vplyvu monopolov a korporácií. Lenže tento pocit sa pravdepodobne už čoskoro ukáže mylný, keď vezmeme do úvahy existenciu viacerých faktorov: postupné narastanie štrukturálneho konfliktu medzi úsilím vládnucej elity udržať status quo a súčasne úsilím pokračovať v prerozdeľovaní hospodárskych zdrojov podľa vlastných úzkoprsých záujmov, pretože to nevyhnutne vyvoláva zrážky s ostatnými záujmovými skupinami. Okrem toho extrémna centralizácia moci, ktorá mala pôvodne umožniť kontrolu nad spoločnosťou, podkopáva jej legitímnosť. Odstránením nezávislých politických aktérov sa terajší vodca stal priamo zodpovedný za vývoj krajiny. Putin sa však pokúša tejto výhradnej zodpovednosti zbaviť. Tak sa koncentráciou moci nevyhnutne zmenšuje miera jeho priamej zodpovednosti. Systém monopolistických korporácií môže fungovať len za určitých konkrétnych podmienok: prítomnosť motivujúcej ideológie, ochota štátu používať represiu, ochota ľudí tolerovať nástroje represie a izolácia daného štátu od ostatného sveta. A keď chýba čo len jediná podmienka, začne sa štát rúcať. Skutočnosť, že kremeľské špičky začali hľadať nových nepriateľov a vracať sa k stalinskej rétorike – postupy, od ktorých sa prezident Putin nijako nedištancuje – svojím spôsobom dokazuje ich narastajúcu neistotu. Gruzínska a ukrajinská revolúcia, ale aj udalosti v Kirgizsku medzitým dokumentovali zraniteľnosť predstieranej demokracie. Falošná, predstieraná demokracia totiž automaticky obsahuje aj mechanizmus na vlastnú likvidáciu. Je ním konflikt medzi úsilím udržať si monopol moci a potrebou legitimizovať túto moc prostredníctvom volieb. Pokusy vyriešiť toto protirečenie najrozličnejšími administratívnymi trikmi či lesťou viedli k povstaniam proti režimu, ktoré – aspoň v prípade Ukrajiny – sa ešte stále môžu stať„antisystémovou“ revolúciou, čiže nielen výmenou vodcu, ale aj zmenou pravidiel hry. Podobný vývoj je z krátkodobého hľadiska v Rusku nemožný. Vznik takejto revolučnej situácie zatiaľ znemožňujú viaceré faktory: vysoké ceny ropy, úsilie politickej elity zabrániť zmenám, imperialistická psychológia, neprítomnosť alternatívneho vodcu a pasivita tzv. avantgardných skupín alebo vrstiev, predovšetkým mládeže. Skôr je pravdepodobnejšie, že udalosti na Ukrajine povzbudia Moskvu (a vládnuce kruhy v ďalších hlavných mestách bývalého Sovietskeho zväzu), aby dokončili čistky na politickom javisku. No sovietska éra ukázala, že totalitná moc nikdy nemá príliš dlhý život. Úsilie o totálnu kontrolu politického procesu iba urýchľuje vytváranie podmienok, za ktorých by ruská spoločnosť mohla nasledovať príklad ukrajinskej a gruzínskej revolúcie. Úsilie Kremľa konsolidovať krajinu pod pláštikom „mimoriadnej situácie“ iba dokazuje, ako vážne sa obáva nebezpečenstva, že Rusko sa nakazí „revolučným vírusom.“ „Nástroje“ zvané kapitalizmus Hospodárske reformy sa medzitým v Rusku takmer úplne zastavili. Vládnuce kruhy orientované na udržanie si monopolnej moci takmer určite nebudú riskovať nijaký krok, ktorý by mohol narušiť existujúci pakt medzi štátnym aparátom a hospodárskymi konglomerátmi. Odstrániť sa musí čokoľvek, čo tento pakt ohrozuje – voľná konkurencia, sprístupnené súdne procesy a transparentnosť. Pomalý hospodársky rast, zvýšený únik kapitálu, pokles investícií, klesajúca produkcia ropy v čase, keď jej ceny ostávajú vysoké, to všetko naznačuje, že Rusko sa môže dostať do stagnácie. Je to zároveň dôkaz, že autoritársky režim nie je schopný uskutočňovať postindustriálne reformy a súčasne udržať ekonomickú stabilitu. Ekonomický model Ruska pripomína niektoré iné ropné krajiny, napríklad Venezuelu a Nigériu. Charakterizovaný je závislosťou na exporte surovín, zahmlením hraníc medzi štátnym aparátom a biznisom, vznikom tzv. nájomníckej triedy, ktorá výborne žije zo ziskov z účastín z predaja surovinových materiálov, zraniteľnosťou hospodárstva následkom vonkajších otrasov, zasahovaním štátu do ekonomiky a narastajúcou priepasťou medzi bohatými a chudobnými. Štáty tohto typu obyčajne nezaujíma modernizácia, ale skôr reprodukcia ich ekonomického modelu. Na rozdiel od oligarchov Borisa Jeľcina terajší ruskí „aparátčici-oligarchovia“ sa už príliš nesnažia rozmnožovať svoje vlastníctvo. Chcú len kontrolovať distribúciu finančných zdrojov. Usilujú sa vyhnúť sa rizikám, ktoré sú zákonite sprievodným javom súkromného vlastníctva. Ako príklad môže poslúžiť kreatívna aplikácia formuly Borisa Berezovského – zabezpečiť si zisk bez toho, aby sa zaťažoval rizikom vlastníctva majetku. Tu však zaručiť neohrozenosť súkromného vlastníctva nie je možné, čo napokon dokázal aj prípad a osud spoločnosti JUKOS. Z hľadiska terajšej garnitúry je preto dôležité, aby bol monopol moci sprevádzaný štátnym monopolizmom aj v ekonomike. Rusi preto začali hovoriť o vytvorení giganta na surovinové materiály založeného na GAZPROM-e. No logika zasahovania zo strany štátu celkom určite postihne aj iné odvetvia hospodárstva. Stávame sa svedkami uzavretého, začarovaného kruhu: počas zle pripravenej ruskej privatizácie štátny monopolizmus nahradila oligarchistická ekonomika, ktorú teraz znova začína nahrádzať štátny monopolizmus. Štát riadi akúsi pochybnú mafiánsku ochranku v záujme svojej ochrany. A nemali by sme obísť ani to, že je to v histórii Ruska po prvý raz, čo politický a hospodársky monopol ovládajú príslušníci bezpečnostného aparátu. Vďaka tejto symbióze môže byť budúcnosť Ruska viac ako problematická. A ešte jeden nový trend: čím viac sa ruské hospodárstvo stáva surovinovým príveskom priemyselne vyspelého moderného sveta, tým viac sa ruská vládnuca elita pokúša potláčať vlastný komplex menejcennosti úsilím presadzovať imperialistické ambície. Existencia nukleárnej veľmoci, ktorej hospodárstvo spočíva na surovinových materiáloch, je fenomén, ktorý ešte len bude treba dôkladne preskúmať. Príklad Južnej Ameriky zatiaľ potvrdil obmedzené hranice kapitalizmu byrokratov a klanov, systému, ktorý sa bez podpory vojenskej sily musí zrútiť. Avšak nezodpovedaná zostáva otázka, ako sa z tejto ekonomickej pasce dostať. Je to možné orientovaním sa na populizmus a novým prerozdelením vlastníctva? Alebo vytvorením hospodárstva, ktoré nebude spočívať na moci jednotlivých vodcov, ale na inštitúciách? Autorka je publicistka Článok bol uverejnený v New Europe Review (www.neweuropereview.com), redakčne upravené (Pokračovanie nabudúce)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama