Tibor Bártfay - príbeh sochárstva

Umelecká flexibilita, precízna práca s materiálom, ale aj výtvarný cit a talent stavajú Tibora Bártfaya medzi veľké osobnosti slovenského umenia posledných desaťročí. Jeho samostatná výstava práve prebiehajúca v Prezidentskom paláci stručne mapuje tvorbu tohoto umelca – jedného z našich najvýznamnejších sochárov. Tibor Bártfay sa narodil 12. mája 1922 v rodine sochára Júliusa Bartfaya. Od detstva bol v styku s umením, vnímal sochársku tvorbu v otcovom ateliéri. Od roku 1939 študoval na Akadémii krásnych umení v Budapešti u prof. Ferenca Sidlóa. Tu naňho vplývali predovšetkým odkaz neoklasicizmu a robustná figurácia plastík Ivana Meštroviča. Absolvoval na pražskej Akadémii výtvarných umení u profesora Karla Pokorného v roku 1949. Od päťdesiatych rokov žije a tvorí v Bratislave. Jeho tvorba je rozmanitá – okrem sochárstva sa venuje aj maliarstvu, kolážam a kresleniu, je v nej cítiť množstvo vplyvov – a siaha od kubizmu cez neoklasicizmus až po surrealizmus. Je sochárom komorných aj monumentálnych foriem. Sochársky sa podieľal na viacerých urbanistických realizáciách – jeho dielami sú napríklad sochy na bratislavskom Slavíne (kde pôsobil ako spoluautor), súsošie na námestí Ľudovíta Štúra, alebo fontána Planéta mieru na dnešnom Hodžovom námestí. Tibor Bártfay je jedným z najvýznamnejších slovenských umelcov, ktorého tvorba neraz zaujala aj v zahraničí. Zúčastnil sa mnohých výstav u nás, ale napríklad aj v Českej republike, Nemecku a v USA. Výstava je rozmanitým výberom z autorovej tvorby. Ide predovšetkým o diela tvoriace významné míľniky v jeho umeleckom vývoji. Komorné bronzové plastiky, ale aj zmenšené repliky monumentálnych diel dokumentujú široký rozptyl Bártfayovej obrazotvornosti a ikonografických východísk. V naturalistických sochách pochádzajúcich prevažne z nedávneho obdobia tvorby sa inšpiruje predovšetkým prírodou a drobnou faunou, ktoré transponuje do nadživotných rozmerov (napr. Škorpión, 2002; Modlivka, 2004). Pôsobivé sú aj diela s mytologickým námetom, v ktorých realisticky zhmotňuje svoje predstavy o dávnych antických bájach a ich protagonistoch (Pegas, 1999; Zlaté rúno, 1998; Niké, 1987). Sochy – figurálne solitéry – sú pre autora často vyjadrovacím prostriedkom stavov ľudskej duše či rozporov vnútorného života. Akoby v nich personifikoval pocity človeka uzavretého vo vlastnom svete, determinovaného svojím životným osudom. Na výstave ich zastupujú diela ako Zamyslenie (1973), Prorok (1982) či Koperník (1972). Do polohy voľnej imaginatívnej štylizácie často s abstrahujúcimi či surrealizmom podnietenými prvkami prechádza najmä v dielach z osemdesiatych rokov (Lono zeme, 1981; Ranený vták, 1981). Výstavu komisársky pripravil PhDr. Ľuboslav Moza a v Prezidentskom paláci potrvá do konca tohto mesiaca. Autorka je študentkou vedy o výtvarnom umení