Reklama
Reklama

Keď zdanie klame

Súčasní manažéri kultúry využívajú všetky možné kanály, dokonca i odborné, aby presvedčili slovenskú pospolitosť, že zásluhou práve vládnucej globalizácie treba rezignovať na hodnotnú európsku kultúru a pokorne sa odovzdať dovozu ľahkého „tovaru“ z Ameriky, pretože národ si to žiada, národ to chce (citujúc slová súčasného riaditeľa STV, ktorý však zabudol na dôvetok, že je to aj lacnejšie).
Počet zobrazení: 766
12_zilkova-m.jpg

Súčasní manažéri kultúry využívajú všetky možné kanály, dokonca i odborné, aby presvedčili slovenskú pospolitosť, že zásluhou práve vládnucej globalizácie treba rezignovať na hodnotnú európsku kultúru a pokorne sa odovzdať dovozu ľahkého „tovaru“ z Ameriky, pretože národ si to žiada, národ to chce (citujúc slová súčasného riaditeľa STV, ktorý však zabudol na dôvetok, že je to aj lacnejšie). Ešte šťastie, že sa nájdu jednotlivci, ktorí pochopili, že zdanie – teda túžba po ľahkonohom importe – klame. Treba mať iba odvahu a profesionálnu zdatnosť pri uvádzaní dobrého pôvodného umeleckého diela do života a často sa hneď ukáže, že zdanie bola iba vykonštruovaná fáma. Dlhodobé uvádzanie cudzieho umenia skrýva v sebe nebezpečie návyku a následného principiálneho odmietania kultúrnych artefaktov domácej proveniencie, tobôž s prívlastkom umelecky hodnotné. Preto aj s rizikom menšieho úspechu by bolo potrebné zotrvať pri produkcii domácej umeleckej tvorby. V plnej miere to platí nielen pre knižnú produkciu, ale najmä pre producentov tvoriacich pre masového diváka, teda pre film, divadlo a mediálnu kultúru. Z vymenovaných tvorcov vari iba divadlo dáva akcent na vyššie umelecké kritériá a sprístupňuje príjemcovi hodnoty, ktoré nie sú iba zábavným artiklom. Tento úvod bol potrebný k uvedeniu hry známeho dramatického autora Pera Olovo Enquista Obrázkari (v preklade Milana Richtera) v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, pretože potvrdzuje možnosť ponúknuť divákom aj náročnejší titul, na ktorý si divadlo „zarobí“ muzikálmi a veselohrami. Umelecké vedenie DAB využíva všetky prístupné domáce rezervy, dáva šancu mladým i najstarším členom súboru, ale vždy si privolá aj „pomoc“ zvonku v osobe známych hercov a režisérov, akési volavky, priťahujúce publikum. Repertoár DAB-u je ukážkou rôznorodosti žánrov, druhov, náročných, experimentálnych i zábavných titulov. Niekto môže namietnuť, že v takejto zmesi nevidno koncepciu – vidno však taktiku a manažérsku schopnosť udržať sa v dnešnej trhovej situácii, fungujúcej aj na úrovni kultúry. Hru Obrázkari pre nitriansku scénu objavila televízna i divadelná dramaturgička Jana Liptáková. Postrehla, že Obrázkari sa dnešnému vnímavému divákovi prihovárajú zvláštnym, sugestívne pôsobiacim, ale aktuálnym spôsobom. Odvracajú ho od povrchnej reality do komplikovaného vnútra človeka. Inscenácia Enquistovej drámy má jednu zvláštnosť. Realizovala ju televízna režisérka Ivonne Vávrová ako svoj divadelný debut. Ide o zrelú umeleckú osobnosť známu vo svete, ale doma nevyužitú (dobrá slovenská vlastnosť!). Vávrová využila svoje vizuálne televízne videnie, ktoré sa ukázalo ako životaschopný a funkčný prvok aj v divadle. Je pravda, že autorka už s divadelnou drámou pracovala, ale na televíznej obrazovke. Spomeňme aspoň postmodernú realizáciu absurdnej drámy E. Ionesca Kráľ umiera, za ktorú dostala ocenenie i v zahraničí. Za televízny prvok možno pokladať využívanie scény, ktorá tentokrát nemala iba ilustratívny charakter, ale slúžila na odlíšenie jednotlivých výstupov. Scénické prvky (scéna Tomáš Berka) i kostým (Ľudmila Várossová) pritom podčiarkovali charakterové črty postáv, resp. scén, napr. dôstojnosť Selmy Lagerlöfovej (postoj na vysokých schodoch), ľúbostné strety (osamelá stolička na okraji javiska), zrkadlo zase poslúžilo ako odraz duše a veľkoplošná projekcia filmu Kočiš smrti tvorila súčasť výstavby vnútornej drámy hlavných predstaviteliek. Striedanie výstupov pripomínalo sled zostrihaných obrazov v televízii a podporovalo dynamiku príbehu. Tajomstvo je hybnou silou Enquistovej hry. Prikrýva boľavé vnútro, ktoré vlastní nielen Lagerlöfová, ale aj ambiciózna a zdanlivo povrchná herečka Tora či režisér Viktor Sjöström. Ich vzájomné odkrývanie pôsobí osudovo a svojou sugestívnosťou zasahuje diváka. Závažná výpoveď o ľudskom trápení, o pocite viny a spoluviny, čo môže človeka poznačiť na celý život, sa do drámy dostávajú prostredníctvom známej Enquistovej eseje. Jej použitie bol dôležitý dramaturgický počin, lebo odkryl a vysvetlil celoživotnú traumu slávnej spisovateľky, teda pocit spoluviny na alkoholizmome vlastného otca a z toho plynúcu osamelosť. Napokon všetky postavy odkryli svoje boľavé stránky a ukázali ťažkú cestu k vlastnému odhaleniu. V tomto momente vidím zakotvenú možnú nevôľu istej časti diváckej obce k tejto hre, pretože nie je ochotná zastaviť sa a prípadne aj uvedomiť si svoje slabé miesta. Enquistova dráma provokuje, núti, zastavuje človeka, pribrzďuje jeho rýchle bytie, a preto je nepohodlná. K dobrému dojmu z hry Obrázkari nesporne prispeli vynikajúce herecké výkony predovšetkým ženských predstaviteliek. Dôstojnosť Žofie Martišovej v role Selmy Lagerlöfovej, mnohopólovosť a mnohotvárnosť rozihranej herečky Tory v podaní Daniely Kuffelovej, ktorá tu odkryla svoju hereckú všestrannosť. Obe by mohli ašpirovať na tohtoročné Dosky. A tak sa oblúkom vraciam na začiatok svojich úvah. Dilema ľahkého umenia by sa možno vyriešila, keby dnešný človek bol ochotný umenie prijímať nielen ako zábavu a relaxáciu, ale aj ako možnosť prežiť katarziu, sebaočistenie, v čom je umenie – hlavne dramatické – nezastupiteľné. Autorka je riaditeľka Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie pri UFK v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama