Divadelná Viedeň

Stačí sadnúť do vlaku a v priebehu hodiny človek dýcha vzduch, ktorý o kapitalizme čo-to vie, a pokiaľ sa nájdu aj peňaženky, ktoré sú ochotné pre kultúru vysypať o korunku či o nejaké to euro viac, tak vás viedenský divadelný svet víta svojím: „Willkommen“. Vitajte vo Viedni, v historickom meste plnom tradícií, kultúry, kaviarní... Sadneme si do jednej z nich, dáme si tradičné „Kaffee Melange“ a porozprávame sa trochu o divadle, kde slovíčko „tradične“ zohráva nemalú úlohu. Keď sa hovorí o rakúskom, respektíve viedenskom divadle, každý si vybaví pompéznu budovu Burgtheatru, Akademietheatru, Viedenskej opery alebo Volkstheatru (nazývaného Bundestheater, Repertoiretheater). Burgtheater ako vedúca inštitúcia s najväčším rozpočtom na rok a s návštevnosťou, o ktorej môžu malé kamenné divadlá, prípadne „freie Szene“, iba snívať, zubami nechtami udržuje tempo tradície – realizmu – a realizácie projektov pre verejnosť, teda najmä predplatiteľov. Snaha rakúskeho divadla – byť vždy aktuálnym a kritickým aj v politických dimenziách – nie je ešte stále dostatočne razantná. Otázkou je, či to vôbec chce a či sa to v tomto štáte „môže“. Tému „divadlo a politika“ vniesol do povedomia verejnosti radikálny režisér Burgtheatru Peymann, no mnohí radšej dávajú od tejto témy ruky preč. Burgtheater a Jelinek Minuloročný rakúsky boom predstavuje držiteľka Nobelovej ceny za literatúru Elfriede Jelinek, ktorej dielo Bambiland malo premiéru v decembri 2003. Na jej želanie režíroval túto kontroverznú hru akcionista, filmový a divadelný režisér Christoph Schlingesief. Jelinek opisuje nepokoje v Iraku objektívom kamery, z pohľadu pozorovateľa. Mediálnym prenosom dala takto vojne v Iraku celkom inú dimenziu. „Bambiland je Hollywood,“ hovoria médiá. Nejeden divák, kritik či umelec čakal obrovské pohoršenie z inscenácie a najmä umeleckej kombinácie Jelinek – Schlingensief. Senzáciechtivé očakávania sa však nenaplnili, kontroverzná dvojica z toho vyviazla bez ujmy na zdraví a ohlasy na Bambiland boli prijateľné... V Burgtheatri sa v uplynulých sezónach inscenovali hry od Lessinga, Tennessie Williamsa, Hauptmanna, Nestroya, Hesseho... Práve v tomto zmysle bolo spomenuté slovíčko tradičné: ako prijateľné pre širokú verejnosť; niečo ako blockbuster vo filme. Ale odbehnime si z Burgtheatru... ...a na skok sa zastavme v Akademietheater na inscenácii Bereníce de Moliére. Nová divadelná forma vzniká priamo na javisku: barokové divadlo, moderná mašina ilúzií sa rodí... Javiskový priestor tvorí zrkadlová sála, ktorá fyzicky aj metaforicky reflektuje dianie na javisku i v publiku. Na pódiu prebieha duel medzi Corneillom a Racinom a ľúbostný románik medzi židovskou kráľovnou Bereníce a rímskym cisárom Titom. Takto sa Bereníce de Moliére stáva veľmi aktuálnou historickou komédiou o tom, čo je a čo by mohlo byť vtedy i dnes! Momentálne má v Akademietheater slovo Peter Zadek, renomovaný režisér, s hrou od augusta Strindberga Der Totentanz Z bývalého pornokina divadlo Tieto kamenné divadlá majú tradíciu, ktorá historicky siaha hlbšie ako do monarchie, no my sme „tu a teraz“ a nakukneme aj do divadielok, o ktorých sa za hranicami nevie. Spomedzi viacerých divadiel, či už s ansámblom alebo divadiel freie Szene/ Gruppen, sa oplatí spomenúť Theater m.b.H. (divadlo s.r.o.), alebo Theater Gruppe 80 (Mittelgruppe) – divadlo založené v 80. rokoch vďaka iniciatíve hercov, ktorí chceli vstúpiť do rizika a vydať sa svojou vlastnou divadelnou cestou... Až v roku 1983 sa z bývalého pornokina pomaly a ťažko zrodilo divadlo, ktorého prvou hrou bol Der Alpenkönig und der Menschenfeind od Ferdinanda Raimunda. So svojimi dnes vyše deväťdesiatimi produkciami je Theater Gruppe 80 dôležitou súčasťou rakúskej divadelnej scény. Predovšetkým klasikami Volkstheatru ako sú Nestroy, Raimund, Grillparzer, Anzengruber, Moliére, Horváth, Goldoni, ale aj s novšími „objavmi“ ako napr. Marieluise Fleißer, Margueritte Duras, Robert Walser atď. Vráťme sa k divadlu Theater m.b.H. (Divadlo s.r.o.), ktoré bolo založené pred dvadsiatimi dvoma rokmi a etablovalo sa ako Freie Gruppe. „Posledné desaťročie minulého storočia bolo pre našich susedov, teda bývalú Juhosláviu, hrôzostrašné,“ hovorí Johanna Tomek – režisérka a herečka divadla. Výpovede emigrantov boli rozporuplné, evidentná bola „pieseň“ postihnutých spomínanou vojnou. Po embargu v roku 1992, po nekonečných peripetiách sa na prelome rokov 1999 / 2000 zrodila myšlienka súťaže drám pre autorov z bývalej Juhoslávie. Divadlo s.r.o. sa rozhodlo pre túto kultúrnu iniciatívu – t.j. dať autorom šancu aj za hranicami, kde reč nemá byť bariérou, ale výzvou... Eufória z vydareného projektu znamenala odrazový mostík pre ďalší projekt, a to zostaviť z „víťazov“ dvojjazyčnú knihu drám s titulom Schutzzone (Ochranná zóna). Divadlo s.r.o. sa koncentruje na inscenácie, ktoré ešte neboli uvedené, tzv. Urafführungen. Spomedzi viacerých spomeniem autora Howarda Barkera, alebo Gustava Ernsta, ktorí pre Divadlo s.r.o. tvoria už dlhšie. Minuloročná jesenná sezóna vyvrcholila práve projektom s podtitulom Troja ist hin und wir mit ihm (Trója je zničená a my s ňou) s dvomi predstaveniami Tears of Joy a Sad kissing od spomínaných dvoch autorov. Tohtoročná sezóna vyvrcholila hrou od Howarda Barkera pod titulom Christ`s dog, týmto projektom ukončili, síce nedobrovoľne, ale predsa, svoju vyše dvadsaťročnú divadelnú snahu Johanna Tomek a Werner Schönolt. Sama divadelná hra nebola metaforicky vzdialená od „kritiky“ divadelnej politiky. Ide o úpadok Casanovu, ktorý sa v podaní Howarda Barkera volá Lazar, je impotent, a tak mu už nič iné nezostáva, len sa „pozerať“. Prichádza do mesta, kde sa stretáva so „svojimi“ ženami, a chce zistiť, či je imúnny aj voči stretnutiu s jednou z nich. Jeho syn nám ukáže iný uhol pohľadu a to, že Kristus mal psa... ale kto je ten pes? A kto je práve Kristus? Hra podáva veľa interpretačných možností, divák sa zahĺbi do seba, prípadne si pospytuje svedomie...škoda, že túto hru nevideli práve ľudia, ktorí sú podpísaní pod divadelnou reformou... Iniciatíva spoznať aj iné kultúry ako rakúsku... Interkulttheater; už len sám názov nám priblíži predstavu o iniciatíve tohto divadla. Pozývajú predstavenia z celého sveta; prípadne sú tvorcami cudzinci žijúci v Rakúsku. Vzhľadom na to, že Viedeň je interkultúrne, kozmopolitné mesto, tak si každý, aj iba minimálne kultúrne založený človek, rád pozrie „to svoje“, alebo sa nechá prekvapiť kultúrou z iných končín Zeme. Dá sa povedať, že Viedeň je teda v divadelnom svete otvorená aj iným kultúram, o čom svedčí filozofia už spomínaných divadiel, ale aj filozofia a iniciatíva Schauspielhausu, Raimundtheater atď. Nie konkurencia, ale spolupráca Zaujímavou a fungujúcou iniciatívou od marca 1999 je projekt Die 7. Je to skupina siedmich divadiel (Theater Gruppe 80, Theater m.b.H., Ensemble Theater, dietheater Künstlerhaus, dietheater Konzerthaus, Drachengasse a Drachengasse/Bar), ktoré spolu kooperujú; ide o tému konkurencie, ktorá v divadelnom svete nie je plodná a prínosná. Preto sa tieto divadlá spojili a tvoria tak celok s magickým číslom. Ak si kúpite lístok do jedného z nich, v priebehu štyroch týždňov ho vymeňte za vstupenku do iného za polovičnú cenu. Aj takýmto spôsobom sa stáva divadlo prístupnejšie pre verejnosť, najmä študentov. Naozaj sa o divadelnom svete vo Viedni dá porozprávať nielen pri jednej káve, pretože ponúka širokú škálu aj pre náročných divákov. Od etablovanej tradičnej scény až po avantgardu si tu každý môže prísť na svoje. Takže si všetci vypnime svoje mobilné telefóny a nechajme sa prekvapiť, čo sa bude skrývať za oponou... do konca júna to možno ešte stihneme... Prelom novembra a decembra roku 2004 sa stal osudovým dátumom pre malé divadlá. Divadelná reforma zasiahla hlboko a bolestivo medzi inými aj práve spomínané divadlo Gruppe 80 a Theater m.b.H. Spomenúť treba aj projekt „die 7“, ktorý už po júni 2005 teda nebude aktuálny. Subvencie sú stiahnuté, v divadlách aj mimo nich vládne neistota. Divadelníci, ktorí divadlom naozaj žijú a sú touto redukčnou divadelnou diétou vo Viedni zasiahnutí, sa nevzdávajú. Snaha tvoriť ďalej v nich ešte neumrela. Budú musieť siahať po iných – nových možnostiach. Či budú dobré a prijateľné, nik nevie. Pokiaľ sa bude dať, tak budú bojovať, veď koniec koncov v tejto brandži to nebolo a asi ani nebude nikdy inak. Autorka je študentkou divadelnej, filmovej a mediálnej vedy vo Viedni