Najlepšia literárna adresa vo Viedni

Najlepšia literárna adresa vo Viedni je v piatom obvode, na Zentagasse 16/5 – býva tam poetka Friederike Mayröckerová, ktorá sa v tomto meste narodila, býva tam celý život a v decembri oslávila 80. narodeniny.
Počet zobrazení: 1225
17_foto-m.jpg

Najlepšia literárna adresa vo Viedni je v piatom obvode, na Zentagasse 16/5 – býva tam poetka Friederike Mayröckerová, ktorá sa v tomto meste narodila, býva tam celý život a v decembri oslávila 80. narodeniny. O Viedni napísala: „... lipnem na tomto meste, prečo lipnem na tomto meste, je to preto, lebo som sa tu narodila, vždy tu žila, lebo som tu zapálila všetky svetlá, lipnem na tomto meste, ale nemám ho rada, zvykla som si na Viedeň, je mi dôverne známa, dôverujem tomuto mestu, oddýchnem si v sebe, keď som tu, som mimo seba, keď tu nie som, strácam sa sebe, keď nie som tu, oddýchnem si v tomto meste, dôverujem mu, že ma vždy podrží, keď ma už doteraz vždy podržalo, budem tu aj odpočívať, neskôr, keď už nebudem živá, žijem v tomto meste veľmi rada, ale nemám ho rada, ale občas sa objavia žiarivé momenty, pri západe slnka pri súmraku, mäkký tieň nad strechami, svietiaca veža kostola, do diaľky utekajúca pekná stará cesta, keď sa pozerám na vežu Dómu svätého Štefana, a potom dolu k jeho základom a znova hore, zakrúti sa mi hlava a chce sa mi žiť, alebo môj pohľad zachytí obrysy veží, kopúl, vŕškov na západnom horizonte, keď stojím v okne môjho bytu, som zaliata svetlom, ak by sa ma niekto spýtal, čo ma tu drží, odpoviem, všetko ma tu drží, aj to, čo sa mi nepáči, a spomienky, na rodičov, detstvo, na priateľov a druhov, teraz sa teší oko v mojom mozgu.“ Deštruktívna báseň Lipnem na svojom biednom byte jedno poschodie pod podkrovím uprostred zvíchreného prachu a neprajného hašterenia stúpa od prízemia až po strechu ako obrovská rozpínavá rastlina pach varenej kapusty moja chladnička hrkúta spolu s tuberkulóznymi holubmi na rímsach v blízkosti neba drobia sa sádrové tváre nad obidvomi mojimi oknami ani jedna už nemá celý nos tu môžem plakať a nikto sa ma nespýta prečo čítať a spať rozmýšľať a báť sa zaistiť retiazku túžiť po domácom zvieratku a pochvaľovať si že ho nemám je pravda že neskoro večer je tu až príliš ticho vtedy zavolám priateľom alebo na predpoveď počasia alebo otvorím a vpustím dovnútra noc alebo skúšam písať listy alebo myslím na niečo z minulosti na slová priateľov na zmoknuté kvety na dvore (Cézanna by to bolo potešilo ...) posledné ráno pri mori príjemnú vôňu pokožky spomienky na klamstvá na uzly lží potreba umyť sa dočista túžby sklamania naplnenia tušenia začiatky lások časti rozhovorov skúsenosti ktoré nemôžeš vtiahnuť do toho čo robíš a do toho čo budeš robiť láskavé okamihy mierne rána nežné predpoludnia so sklopenými viečkami šepoty schodísk šatôčky lúčenia krutosti pred cestou Londýn Viktóriina stanica drožka čierna Berlín Anjel víťazstva zdola i zhora (tie odhalenia) Ostende reklamné plagáty kontrola pasov mušelínové záclony Belgicka rozdelené pútcom ako účes Benátky viac tušené ako videné cestou na pláž telefonáty ktoré človek čaká ako údery osudu ktoré sa zmenia na víchricu ruží búrlivú a šialenú vôňou... (v noci v čerstvo napadanom snehu s roztiahnutými ramenami...) Pri okne vpravo rozladený Bösendorfer pomaly plesnivie z presakujúceho dažďa môj nový stôl s vypálenou značkou zabudnutej cigarety sníva o svojom predchodcovi ktorý je teraz na povale s toaletným stolom a stoličkami ešte z tých čias keď sa prvýkrát počúval z platní „sony boy“. Cestovanie a návraty, odchody z Viedne a príchody späť, ale všetko to, čo Friederike Mayröckerová všade zažíva, sa nakoniec vráti s ňou do jej viedenského bytu, kde sa to premení na literatúru. Jej byt je miestom, kde sa imaginárne cestuje krajinami, snami, nocou, tu je úryvok z jej prózy Cesta nocou: „... Padám na kolená, padám teda na kolená, vyrážam ďakovné modlitby, len čo sa mi podarí napísať vydarenú vetu, čo je to za život, niekedy ma škrtí smrteľný strach, niekedy ma obkolesí hrôza, niekedy cítim svoj blízky koniec, a keby som nemala toto svoje písanie, túto moju neprestajnú život udržujúcu písmoprácu, bola by som sa už dávno vzdala, bola by som sa vzdala alebo zošalela, píšem svoje knihy tak, ako ich musím písať, kričím vyzlečená a odhalená: nahá pravda! ale bola to tvrdá škola, už neexistujú žiadne úniky, forma a obsah sú jedno, atď. atď. Popritom sa človeku stane všetko, myslím tým, že iná voľba neexistuje, ale chceme to tak, teda sme už pokročilí v chápaní určitých dôležitých vecí, hovorím si, alebo že som už celkom ľahko v živote, už je to dávno, čo som bola dieťa a veľa snežilo, pamätám si to, teda rozmýšľam o podstatnom a nepodstatnom, o kráse a ošklivosti a o tom, ako sa zdajú byť obmedzené, o pravde a omyle, o blúdení a o nachádzaní cesty, materiál je vždy nereálny ako vlny mora nad najhlbšími pokladmi, kto môže, nech rozumie! Pritom je pre mňa veľmi ťažké udržať orientáciu, kričím, hyniem už na začiatku, myslím tým, že často neviem, čo mám od situácií očakávať, čo si mám myslieť o javoch a udalostiach, zrazu strácam prehľad, zrazu do toho nevidím, zostávam mimo a nezúčastnená, rada by som bola z toho preč. Alebo som ako stratené dieťa, túžim po PREDRIEKAVAČOVI, čiže po akejsi osobe, ktorá by mi predriekavala a našepkávala všetko to, čo potrebujem k zachovaniu tohto môjho bežného a vonkajšieho života...“ Tak, ako nerozlučne patrí k Viedni F. M., tak tam patril až do svojej smrti pred tromi rokmi Ernst Jandl, dlhoročný životný druh, básnik, milovník kaviarní, jazzu. Jeho zvyk, každý deň prísť do „svojej“ kaviarne, prečítať si noviny a vypiť si kávu, pohár vína, je charakteristický pre Viedenčanov, kde existujú dobré kaviarne, kde vás poznajú a prinesú vám to, čo chcete, aj bez objednania, kde sa stretnete alebo nestretnete s priateľmi, kde ste medzi ľuďmi a predsa sám, kde ste v spoločnosti, a predsa v anonymite veľkomesta, kde sa pozeráte od svojho kaviarenského stolíka na to, čo sa smiešno-vážne a vážno-smiešne môže nazývať životom. Záhrada, iskriaca ako jeho vodstvá cez dvor s dvomi prázdnymi plastikovými vreckami, oproti mne, s dvomi prázdnymi vlajúcimi plastikovými vreckami mne oproti, cez dvor, doniesť večeru pre nás, prečo v ľavej ruke pýtam sa, ale v pravej je pravdepodobne cigareta, skúška pevnosti, oproti mne, v ľavej ruke obidva v ľahkom vetre do výšky nafúknuté plastikové vrecká, namiesto nákupnej tašky, cez dvor, oproti mne, nikdy viac sa vo mne nezmaže tento obraz, cez dvor, šuchtavo, ty, starostlivo, ľavoruko, áno a teraz, teraz presná spomienka na cigaretu v ľavej ruke, ako si ju vedieš k ústam, potom tvoj bozk, a je tu znova jeden z tých zriedkavých pravdivých okamihov, pre ktoré sa oplatí ďalej žiť, kvôli ktorým, myslím si, ťa ľúbim, napríklad chvenie tak spletené, kým ja, zmätená, oči sklopené, aby si nemohol vidieť rozplývajúce sa zrkadlové stopy (Ernstovi Jandlovi) Mesto, v ktorom dlho bývame, prípadne sa tam aj narodíme, prestávame vnímať ako čosi cudzie alebo naopak, aby sme sa v ňom úplne nerozplynuli, usilujeme sa zachovávať si svoje hranice, ktoré sa možno môžu stať až mrežami. Cez mreže môjho srdca zdá sa mi svet zvláštne cudzí hore a dolu sem a tam ale za zamknutými dverami vždy menšie moje kruhy vždy nesmelšie úniky občas sa ľudia zastavia prehodia tiché slovo vhodia dovnútra pohľad ty zriedka ideš okolo ty si moje dvere zamkol ty si všetko uzavrel ako kúsok surového mäsa niekedy mi vhodíš ružu keď prechádzaš okolo. Splynie potom život a priestor, život a čas. Po roku 1989 bola Viedeň prvým miestom, ktoré som navštívila (myslím, že nielen ja, ale aj veľa, veľa iných Bratislavčanov), odvtedy sa do nej pravidelne vraciam, pozrieť si jednu z mnohých skvelých výstav – naposledy napríklad Schieleho krajiny... –, vypiť si skutočne skvelú veľkú šálku kávy s mliekom, ktorú dostanete LEN vo Viedni, prechádzať sa po Kärtnerstrasse, kúpiť si CD s Haydnovou hudbou, dať sa unášať neustálym tichým šumom mesta, akoby ste sa šinuli v neviditeľnej limuzíne... a cez okno by sa vtierali posledné šikmé zlaté lúče... Môj život: kaleidoskop s krajinkami pokojnými ľuďmi okolo tiahnucimi zvieratami dobre známe návratné scenérie... ...aký je západ slnka v septembri do posledného zlatého oka slnka som si ponorila tvár predtým sa moje oko kĺzalo hore dolu po tvojej tvári moje oko sa kúpalo v bielych arabeskách napnutých po všetkých cestách mesta vegetácia obrovská a vlhká neskoršie moje oči odleteli do hniezda tvojho srdca Potom si všetky tieto vrstvy dojmov uzamknúť, vrátiť sa domov a sedieť a pozerať alebo písať alebo, alebo... „...sedím vo svojom ušiaku, kým vonku vo výseku okna modrobiely lastovičí ozón a jemne víriaci dych júna alebo máš vo vlasoch odviaty list odviaty kvet odviate lúky v modrobielom lastovičom ozóne atď. Moje srdce, moja izba, moje meno sa volá vynikajúci text i jej kniha... Ako mesto, srdce, vysvedčenie, dievča... Mala som to šťastie, že som s vynikajúcou rakúskou poetkou Friederike Mayröckerovou mohla hovoriť v jej byte vo Viedni na Zentagasse 16. F. M. je sama sebou len vo svojom byte, byt je jej súčasťou, predĺženým telom, alebo je ona jeho súčasťou? Každopádne je to zvláštna symbióza, obyčajne býva spisovateľovou svätyňou izba-pracovňa, ale celý byt? Srdce, meno, izba – objaví sa v nadpise knihy. Srdce: múdre, láskavé, vášnivé (to viem najmä z jej textov), srdce plné starostí o všetko živé, srdce otvorené (stáva sa algorytmom poézie, ktorá transformuje jeho rytmy do slov), srdce vtáča, srdce zrelá múdra žena, srdce, ktoré denne dva alebo trikrát poslušne bije pri pešej „túre“ na piate poschodie nájomného domu zo začiatku storočia. (Keď som ju prvýkrát v roku 1991 navštívila, vtedy ešte v starom dome zo začiatku minulého storočia nebol výťah). Tam „hore“ sú dvere do jej jaskyne poézie, tam je aj izba, kde kraľuje nadpis: „Tu je všetko TABU.“ Izba (a celý byt) je plná rukopisov (nedávno ich podľa novinovej správy v 27 čiernych krabiciach, ako nebožtíkov v truhle, vyniesli z jej bytu a uložili v archíve mesta Viedeň). V izbe ani v celom byte nie sú žiadne skrine, všetko je uložené voľne, v plastikových košíkoch (len ona vie, čo kde je), šaty visia na kovových závesoch, na šnúrach, všade, sú štipcami na bielizeň pripevnené rôzne ceduľky s dôležitými poznámkami, jediným nábytkom sú regále na knihy, časopisy, knižné a literárne magazíny a ešte stoly, na ktorých sa vŕšia pozvánky, katalógy, fotografie, drobné predmety, papiere, poznámky, písací stroj... Ako veľmi tento byt pripomína jej tvorbu, kde je všetko uložené len na základe jej „vnútorného poriadku“. O archeológii tohto bytu, o jeho mnohých vrstvách vieme z mnohých básní, ale predovšetkým z prozaických textov – Moje srdce, moje meno, moja izba... Sedím teraz v duchu znova na tom čarovnom mieste, ktoré F. M. premenila na nekonečnú knihu. Sedíme pri viedenskej káve a zákuskoch, ktoré priniesla sama F. M. z blízkej „domácej pekárne“. Hlboko pod nami prúdi doprava ( k písaniu potrebujem hluk, ruší ma len individuálny zvuk, hovorí F. M. zvláštne modulovaným hlasom – ako keby stále čítala určitý text, svoj text...). Z okna nevidíme nič, len oblohu, z okna, situovaného západne (aj to viem z kníh), je vidno chrbát Kahlenbergu, pohľad na tento kopec poetka obzvlášť miluje. Životný priestor F. M. je otvorený, také je aj jej písanie, otvorené každému novému podnetu. Všetky ohraničenia a obmedzenia ju rušia, okrem tých, ktoré si postaví sama. F. M. je v písaní veľmi disciplinovaná. Každé ráno začína písať už pred šiestou, píše do poludnia, potom si poobede prečíta to, čo napísala. V poslednom období musí zo zdravotných dôvodov písanie skrátiť a častejšie prerušiť: „Napätie pri predpoludňajšom písaní je obrovské, také silné, že môj tlak vyskočí úplne hore – ale je to aj neuveriteľná rozkoš,“ hovorí F. M. Písanie až na hranici telesných možností... Každý deň okrem písania a nákupov navštevovala až do jeho nedávnej smrti svojho dlhoročného druha Ernsta Jandla, polhodinu cesty k jeho domu prešla vždy pešo ... Ernst Jandl už nežije a F. M. sa vyjadrila, že jeho smrťou zomrela pre ňu aj Viedenská ulica, po ktorej k nemu chodila a zároveň všetky miesta vo Viedni, ktoré spolu navštevovali, kaviarne, divadlá, miesta stretávok s priateľmi, miesta, ktoré ich spájali s literatúrou. F. M. je „Einzelgängerin“, niečo ako „osamelá chodkyňa“. Jej dielo už za jej života patrí k tomu najuznávanejšiemu v nemecky písanej literatúre – svedčí o tom i fakt, že jej poéziu ako aj prózu vydáva prestížne nemecké vydavateľstvo Suhrkamp a odmenili ju najprestížnejšou Büchnerovou literárnou cenou. Vášeň písať, písať život ju úplne opantáva. Vnímať jazyk, písať, znamená pre ňu absolútny život, totálne odovzdanie, je to „ecriture erotique“. Keď píše, povedala mi, cíti v hrudi plamenné ohnivé koleso, ktoré ju neustále poháňa, vtedy takmer nespáva, kým nedokončí svoj vnútorný projekt. Nielen rakúsku, ale ani svetovú literárnu scénu, si bez jej totálneho písania už ťažko predstaviť. „Svet je pre mňa každodenný zázrak,“ hovorí autorka, „prirodzene je tiež aj trápením, ale to je asi samozrejmé.“ „Viedeň je pre mňa niečím, o čom už nerozmýšľam, v jedno dlhé zimné popoludnie ide môj dlhý tieň predo mnou, pýtam sa svojho tieňa, že kam ide, kam kráčaš, pýtam sa svojho tieňa, kam ťa to ženie, kráčam k Viedni, k strachu, odpovie tieň, nechávam za sebou slnko, mám strach, ale utekám vo Viedni od neho, vždy pred ním utekám, ale zostávam vo Viedni, jedine tu môžem existovať, spolu so strachom. Strach sa potom stáva písmom mojich myšlienok, čím viac strachu, tým viac písma myšlienok, niekedy ma to poteší, obloha je tu najkrajšia.“ Toľko o Viedni cez prizmu dvojitého videnia – skutočného a napísaného. čierna ako zástava anarchie zbavte sa už konečne tej farby, pani! hovorí lekárka, kým ošetruje moje vyrážky a prehliada si ma prísnym pohľadom od nôh k hlave až po čiernou orámovaný pár očí čo potrebuješ? čo potrebuješ? len strom len dom aby si mohla zmerať malý či veľký život človeka malý či veľký keď pozrieš hore do koruny stratíš sa v hýrivej zelenej kráse malý či veľký pomyslíš si krátky tvoj život ak ho so životom stromu porovnáš potrebuješ strom a potrebuješ dom pre seba z toho len strechu a len kút kde môžeš sedieť snívať spať a rozmýšľať písať a mlčať priateľa občas vidieť súhvezdia a kvety nebo a trávu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984