Návrat do Galície

Profesor, tá Vykopávka, totálne zničil jeho sestru. Toto podozrenie mu skrslo v hlave ešte predtým, ako natrafil na akýkoľvek dôkaz, a cestou do Viedne, keď vlak prehrkotal cez Bruck an der Mur na Murzzuschlag a ešte pred tunelom Semmering, ktorý sa mu kedysi zdal najdlhší na svete, sa nazdával, že pochopil Franzin odkaz, ak sa to dalo nazvať odkazom a on by mal byť Champollionom, ktorý ako prvý vnesie svetlo do záhad písma, ktorým by sa on sám zaoberal oveľa radšej.
Počet zobrazení: 916
13-m.JPG

Profesor, tá Vykopávka, totálne zničil jeho sestru. Toto podozrenie mu skrslo v hlave ešte predtým, ako natrafil na akýkoľvek dôkaz, a cestou do Viedne, keď vlak prehrkotal cez Bruck an der Mur na Murzzuschlag a ešte pred tunelom Semmering, ktorý sa mu kedysi zdal najdlhší na svete, sa nazdával, že pochopil Franzin odkaz, ak sa to dalo nazvať odkazom a on by mal byť Champollionom, ktorý ako prvý vnesie svetlo do záhad písma, ktorým by sa on sám zaoberal oveľa radšej. Pred tunelom, skôr ako musel prestať lúštiť jednak kráľovské kartuše (Malý slovník egyptológie) a ešte aj jeden telegram rakúskej spolkovej pošty, mal vo veci celkom jasno. Zastrčil si Franzin trojstranový telegram do vrecka plášťa a pripravil sa na prejazd, pretože jedna vec ostala nemenná, spolkové železnice vo svojich denných vlakoch ešte vždy šetrili prúdom, hoci modrá lampa svietila, svetlo v kupé však nebolo, vtedy si pomyslel, typická Franza, musel to byť telegram, nemohla napísať list a niekoľko rokov to išlo aj bez toho, nie, už desať rokov, presnejšie povedané, odkedy Vykopávka, prečo asi také rozhodnutie? Odkedy už vôbec nebola ako predtým a preč z jeho života, nezmizla len z Badenu pri Viedni, tak ako by sa dalo chápať zmiznutie, vytratila sa ako z Galície, tak mu ušla aj vo Viedni, odkedy... Kým sa stala, ona, myslel len na niekoho, kto už nebol ona a nebol ňou. A typické, povedal si, napriek tomu, že mu poslala len málo telegramov, možno to bol len druhý alebo tretí za desať rokov, ale malo to byť typické, tak to chcel v tme, v ktorej mu už nechutila cigareta a rozmliaždil ju, typické, v popolníku, ktorý sa zasekol. Keď prechádza vlak tunelom Semmering, keď je reč o tom, že prichádza do Viedne, niečo sa povie, mesto, ktoré sa tak volá, miesto, ktoré sa volá Galícia, Keď je reč o mladom mužovi, ktorý by sa mohol preukázať ako Martin Ranner, ale rovnako dobre by sa mohol volať Gasparin, a uvidí sa, či nie nejako úplne inak – ak teda... A keďže sa dá dokázať, že Viedeň jestvuje, nemožno to však vyjadriť jedným slovom, lebo Viedeň je tu na papieri a mesto Viedeň vždy niekde inde, vlastne presne na 48° 14´ 54´´ severnej šírky a 16° 21´ 42´´ východnej dĺžky a Viedeň nemôže byť Viedňou, lebo tu sú len slová, ktoré niečo naznačujú a trvajú na niečom, čo existuje, a na niečom inom, čo neexistuje tak ako ani tento vlak, ktorý prechádza spomínaným tunelom, – čo je potom? Aj keď vlakový cestovný poriadok pripustí, že tu (kde tu?) každý deň prechádzajú tunelom vlaky a aj v noci, ale tento tu nemohla pripustiť, tento na papieri: potom teda nemôže ísť žiadny vlak a nik v ňom nemôže byť, potom to celé ani nemôže byť a tiež nie: myslel, čítal, fajčil, pozeral, videl, išiel, zastrčil telegram, neskôr: povedal – potom predsa nikto nemôže hovoriť, keď nič z toho spolu nejestvuje. Len záplava slov sa valí, len papier sa môže obracať so zvukom, inak sa nič nedeje, nič sa nemení, nik sa neotočí a neprehovorí. Kto teda niečo povie a čo sa dá zo slov poskladať – takmer všetko čo jestvuje a veľa vecí, ktoré nejestvujú. Papier však chce prejsť tunelom a skôr, než doň vojde (ale veď už doň vošiel!), než, tam je ešte nepokrytý slovami, a keď z neho vyjde, je pokrytý a označený a porozdeľovaný, slová sa formujú a sú prinášané z temnoty prejazdu (len pri modrej žiarivke), predstavy a ich napodobneniny, preludy a skutočné obrazy sa valia na svetlo, valia sa von z hlavy, vychádzajú cez ústa, ktoré o nich rozprávajú a tvrdia a určite to robia kvôli tunelu v hlave, ale veď aj ten tunel tu predsa nie je, len obraz, z času na čas pod jednou vyvolenou lebečnou kosťou, nemalo by to veľký význam ani keby sme ju vyklopili, lebo by tam nebolo nič, veľká ničota, ani jeden z tých dvoch tunelov. Čo to teda má znamenať? Toto odbočenie od témy, kým vlak prechádza semmeringským tunelom, muselo to skončiť tým, že pri tomto vlaku, takisto ako pri všetkých ostatných, ide o omyl, a teraz môže vlak uháňať kvôli nám, lebo sa bude o ňom písať, hovoriť, teraz pôjde, lebo sa na tom trvá. Lebo tie skutočnosti, ktoré robia svet svetom – potrebujú to neskutočné, aby mohli byť skrze neho spoznané. Aj tunel Semmering bude raz mať koniec a už raz jeden mal. Vtedy mal osemnásť a ona dvadsaťtri, ona už bola pripravená vzdať sa, vraj odpadla v pitevni na anatómii, alebo predniesla Vykopávke nejakú podobnú romantickú bájku, a Semmering, takmer ešte zasnežený, okrem koľajiska, sa mu ničnehovoriac zavesil na oči, preto zapotrošil cestovný lístok, keď prechádzal sprievodca, ktorému strčil pod nos telegram, zase ho s ospravedlnením schoval, presnoril všetky vrecká a dvakrát hľadal v peňaženke medzi bankovkami a ceduľkami, všetko kvôli Franze, a potom ten prekliaty lístok predsa len našiel. Všetko pre ten telegram, stop a stop a stop, myslela si, že nevie čítať bodky a čiarky a takto hádal a špekuloval a nahováral si niečo iné, koľkýkrát ho zastavili tie stopy? Na konci stálo jedno slovko osamotené. Franza. Asi sa teda umúdrila, lebo naposledy to určite bolo niečo ako: Tvoja Franziska. Alebo: Tvoja stará Franziska. Toto teda z toho teraz má, mal takú zlú náladu, lebo až teraz mu napadlo, že sa mohol tváriť, že tento telegram nikdy nedostal, a neskôr, z cesty potom pohľadnicu, najlepšie z Alexandrie, to sa mu zdalo veľmi efektné, Alexandria, prečo len musel ten telegram vôbec dostať. Ak sa mu niekedy niečo nehodilo do jeho plánov, tak to bol určite tento telegram. A teraz ide do Viedne, potom, ako z Viedne odišiel, dôkladne prichystaný, nájomné zaplatené vopred, potriasanie rukami, veci v Inštitúte vyriešené a teraz tam znova ide potom, ako sa jeho odchod už raz konal. Wiener Neustadt vo svojej novučičkej škaredosti, konečne Baden a potom znovu Viedeň. Stanica juh. Južná dráha. To je dráha, ktorá ostane svoja, jeho a Franzina dráha, človek jednou do života vchádza a druhou z neho odchádza, poznali vlastne vždy len Južnú dráhu, popri nej boli všetky ostatné železničné trate nepodstatné a nespoznateľné. Martin v hale vošiel do telefónnej búdky s vyrátanými šilingami v dlani, a kým listoval v telefónnom zozname, a potom vytáčal, očami by najradšej celú túto nešťastnú stanicu roztrieskal na trosky, aby mu znovu prišlo na um, ako mala táto stavba vyzerať v skutočnosti, niečo vetristé, prefukujúce, čierne, niečo ohrozujúce, čo vám hneď pri príchode vyrazí dych, tak to muselo byť ešte za ich školských čias, keď mu Franza dovolila prísť na pár dní. Pretože Táto Južná stanica, na ktorej ste už nemrzli a nebáli sa, to samozrejme nebola tá skutočná stanica Juh, konečne dostal spojenie s klinikou a jeho opakované vety medzi praskajúcim vedením podávané od jedného ženského hlasu ďalšiemu, od toho prvého sterilného a laického, ktorý stokrát opakoval, ktorá klinika to je a že tu je klinika, až k druhému hlasu, prehnane poníženému, to už asi bol v prijímacej miestnosti, ak tam niečo také ako prijímacia miestnosť bolo, a potom sa v aparáte naozaj ozval Vykopávka, ktorý prehnane skromne vyštekol svoje meno do telefónu, uvedomujúc si jeho význam, s tým ľahkým nosovým zafarbením, ktoré vedeli vyčariť len niektorí Viedenčania na najvyšších priečkach spoločenského rebríčka a bývalí dôstojníci z čias monarchie, ale u Vykopávky to bola zmes nosoviek získaných vzdelaním a dosiahnutím autority, kým Martin sa musel spoľahnúť na mladšiu, už čistú nemčinu, suchopárnu, miestami popretkávanú niektorými mäkkými spoluhláskami, ešte stále príliš jemnú, táto jemnosť sa z jeho reči nedala vyňať aj keď boli spojení len krátko a Martin bol v tomto momente veľmi nahnevaný a rozhodnutý vyjadrovať sa presne. Vykopávka ho vybavil ako obyčajného pacienta poisťovne alebo zdravého nemocného, ktorý ho neustále otravuje, s presne dávkovanou zmesou profesionálnej miloty a ostrosti, a keď Martin, ktorý položil len jednu otázku a aj tá bola prepočutá, konečne niečomu porozumel, tak asi to, že sa nemá do toho miešať a rozvodové čo? formality, spôsobnosti? obráťte sa na právnika. Keď zložil slúchadlo, zišlo mu na um, že rozumie ešte menej ako rozumel predtým, kým sa ešte do ničoho nezamiešal a o nejakom rozvode toho vedel ešte menej. Prišiel, aby hľadal svoju stratenú sestru a teraz ešte stále nevedel, kde je jeho sestra a načo vlastne prišiel, keď nemá ani potuchy o tom, kde by mohla byť. Znovu vhodil jeden šiling a dostal sa až k prvému hlasu, potom k prvému zapraskaniu. Zavesil. Nechcel mať nič spoločné s druhým a tretím hlasom, jeho sluch by to teraz nezniesol. Vzal si taxík a udal adresu v Hietzingu. Viezol sa, ponížený, keď si to uvedomil, bol ponížený, odmietnutý, vykázaný do medzipriestoru tohto sveta, v ktorom brat nemal žiadne právo klásť otázku, ktorou by mohol uviesť takú kapacitu do pomykova a ak mal ešte niečo urobiť, tak hoci aj násilím a bez otázok tú osobu, ktorá vysiela SOS, aspoň vyzdvihnúť, je pritom jedno, či sa do niečoho mieša alebo nie. „Ježiš, pán doktor,“ kuchárkin výkrik znel nefalšovane, ale nebol ani nediplomatický, neuhádol, či ho jej návrat znechutil alebo potešil a ešte nebolo isté, či ho vôbec pustí do bytu, ale on vošiel a zavrel dvere. Našťastie si spomenul, že sa volá „pani Rosi“, a keď začal operovať jej menom, dosiahol, že z nej vyhŕklo ešte jedno „Mária, Jozefe“, čo dokazovalo, že Franza tu nie je. Keď hovorila pani Rosi, vždy išlo o mučivé prekladanie z viedenčiny do spisovnej nemčiny, takže vám hneď napadli slová, ktoré chcela vypovedať, Ježiš Máriajozefe, asi si myslela, že to svojim pánom dlží, aj keď sa samozrejme necítila byť v službe u svojich pánov, ale rada sa predstavovala ako ich pracovníčka alebo zamestnankyňa, ktorá je poistená a spolieha sa na zákonom zaručené sociálne zabezpečenie, vôbec nie je telom i dušou oddaná domácnosti, ako ju pred inými prezentuje profesor, alebo tá obmedzená osoba, ktorá vyvolávala dôkladne potláčanú zlosť. O tom, že milostivá už nie je v kúpeľoch v Badene, asi naozaj nevedela a rozum jej zapracoval na plné obrátky, lebo asi pochopila, že ju v mnohých veciach nechali v neistote a v jedno ráno našla lacné nohavičky, určite nepatrili milosťpanej, a raz v kúpeľni igelitku a hrebienok do vlasov, samozrejme, že sa to mohlo prihodiť v hociktorom lepšom dome a že ona bola len v tých najlepších a čo všetko sa mohlo stať, o tom samozrejme nebude klebetiť pred bratom milosťpanej, ale Martin, ktorý len videl prúd jej myšlienok, aj tak nebol zvedavý na podobné zistenia, ale spravil krok vpred ako kriminálny inšpektor pri domovej prehliadke, jednoducho vošiel do salóna, do ktorého ho nasledovala, a ten už poznal, nie však s dokorán otvorenými oknami a opretou metlou a istým druhom gruntovania, ktoré nemalo nič spoločné s večerným upratovaním. Tu sa konali tie večery, posledný asi pred viac ako polrokom, na ktorom videl Franzu už ani nie sklamanú, ale s úplnou ľahostajnosťou, ako sa baví s pokazenou registračkou, ktorá sa nechala oslovovať len Mahler, dotyčný práve prišiel o prezidentské miesto v lekárskej komore a práve referoval Martinovi tieto zamotané udalosti. Stál tam naozaj ako detektív, akoby práve teraz musel obkresľovať kriedou a zaistiť stopy nôh a čriepky skla, aby sa mohol presne rozpamätať, kde každý stál, kto kde sedel a s kým, kde boli dvaja najznámejší viedenskí psychiatri a kde druhí najznámejší a obyčajný ľud a pozvaní klauni, spisovateľ, ktorého nepoznal, a cestovateľ, ktorý spracoval svoje cesty na prednášky s diapozitívmi, potom Gebauerová, ktorá bola stredobodom, jedna klaviristka, a, samozrejme, ku všetkým pánom patrili ich dámy, tento ministerský radca z ministerstva školstva, ale to mu ešte nestačilo, on ešte musel medzi nich zavesiť vlákna, biele vlákenká presnosti, ktoré označovali rivality a nepriateľstvá a on sa bavil s Mahlerom, stojac pred knižnicou, o toľkej zúrivo vládnucej jednotnosti, ktorou mohla otriasť len odvaha všímať si detaily a až cestou domov mohol predpokladať znovu jednoznačné formy márnomyseľnosti a pohŕdanie detailmi všetkých ostatných všetkými ostatnými. Stál tu v salóne, ktorý mu mohol mnohé povedať, ale nič o Franze, ktorá, roznášajúc poháre sem i tam, obchádzala okolo a bola všade, nedáš si radšej whisky, Martin, to boli jej posledné slová a asi jediné, na ktoré sa pamätal. Pani Rosi mala v ruke prachovku, ktorú musela vziať až teraz, ako zbraň, ktorá mu mala v niečom zabrániť, v čom? Išiel ďalej do vedľajšej izby, a ona išla za ním a potom otvoril dvere do spálne, do ktorej nikdy predtým nevkročil a o ktorej ani nemohol vedieť, kde sa nachádza, otvoril skriňu a vybral z nej zopár šiat, lebo veď tam asi viseli Franzine šaty a so šatami cez rameno mimochodom povedal, že teraz musí telefonovať. Zdalo sa, že pani Rosi to znepokojilo väčšmi ako to, že povyberal Franzine šaty, povedala, že to ona nemôže a veď telefón je predsa v pracovni, tak teda išiel do pracovne, ešte stále so šatami prevesenými cez rameno, posadil sa za písací stôl a nemusel ani otvoriť telefónny zoznam, žiadny tam ani nebol, ale len súkromný zoznam, tajné čísla, číslo kliniky, lekárskej komory, badenské číslo na okraji, najprv ešte raz zavolal do Badenu, aby sa presvedčil, že je určite preč, no aj tak, jej veci tam ešte boli, okrem šiat a kabáta a doplnkov, to predsa stačilo, aby sa žena mohla ukázať na ulici, asi tak, a neupovedomili nikoho, len pána profesora, ale ten očividne nepokladal za potrebné upovedomiť o tom ešte niekoho. Polícia teda ostala mimo hry, to bolo pri mene Jordan samozrejmosťou. Milosťpani bola tiež pani Jordanová, to sa predralo Martinovi do povedomia a čudoval sa, ako veľa znamenal niekto, kto bol len jeho sestrou. Nezaujímalo ho, že pani Rosi ešte stále stála vo dverách, čo neskôr sprostredkovala profesorovi asi ako „ stála som tam ako namaľovaný Turek“, toto bol teda písací stôl veľkého mysliteľa, nová zlomyseľnosť, ktorá napadla Martinovi, lebo si spomínal, že čítal v jednom článku čosi o teologicky podloženej starostlivosti o dušu a psychoterapii a čítal čosi o prepnutom luku, teraz mu to už bolo jedno, o čo lepšie to formuloval pán Jordan, choroba a čas a choroba času a kam zaradiť prírodnú vedu a jej hraničné otázky a vedu o duši. V tom ochromujúcom hneve a s ramenom, ktoré mu tŕplo, si pomyslel, že Franza bude azda v tomto ročnom období potrebovať celkom iné šaty, ako sa on v tom mohol vyznať, veď toto vyťahovanie šiat bolo len také gesto, chcel si len vziať niečo od nej a potom ho pani Rosi oslobodila od šiat, ktoré mal prevesené cez rameno, povedala, že šaty vloží do plastikového obalu, lebo kufor tu nie je a jej sa nechce baliť ešte ďalší kufor, to mu aj vyhovovalo a bolo mu to jedno, lebo teraz by už mal zavolať Nemcovej a povedať jej, čo jej mal povedať, tejto Elfi Nemcovej, v žiadnom prípade nemohol povedať, že je vo Viedni a sedí v úplne cudzom dome za písacím stolom, ktorý nie je jeho, a že ho ešte bolí ruka a Nemcovej číslo samozrejme nebolo vo Vykopávkovom zozname a Martin nevedel číslo svojej Elfi naspamäť. Ale mohol ešte raz zavolať profesorovi a povedať mu, tentoraz chladne, chladne, že je tu v byte a rozmýšľa, či by nemal upovedomiť políciu, v mene, no, v koho mene, v mene rodiny, akej rodiny, toľko Vykopávka vedel, že už žiadna nie je, takže v jeho, Martinovom mene, povie, že mu zmizla staršia a ešte k tomu jediná sestra. Tento plán znovu zavrhol a keďže pani Rosi teraz balila v spálni, vylomil zásuvky písacieho stola a rýchlo ich prezrel, spisy, daňové doklady, spisy, chorobopisy, stránky rukopisu, účtenky, všetko starostlivo označené Franziným detským rukopisom, ďalšie spisy, potom sa dostal k pravej spodnej zásuvke a v nej našiel to, čo vôbec ani nehľadal. Ležalo v nej zopár stránok, popísaných jej písmom, nie, boli to začiatky listov, vždy len celkom kratučké, ruku mala dobrú, lebo Franzina ruka, jej šikmé školácke písmo z villachského gymnázia očividne neprešlo už žiadnym vývojom, bolo to písmo pätnásťročnej, akoby ho uzavrel koniec vojny. Veľmi výrazné slohové písmo, ale nič, čo by naznačilo, kto bol tento človek. Milý Martin, musím Ti napísať. Milý Martin, neviem, kde mám začať, ani ako Ti to mám povedať. Môj milý Martin, je to také strašné, bojím sa, veď mám len Teba, a preto Ti píšem. Milý Martin, som taká zúfalá, musím Ti napísať... koniec. Rôzne dátumy, všetky z posledných dvoch rokov, listy papiera čiastočne žltkasté, sčasti špinavé, potom ešte jeden zložený list, Milý Martin, včera v espresse, keď som tam sedela so všetkými tými balíčkami, zrazu som nemohla prehovoriť – takže kedy to bolo, on a ona v jednom (akom?) espresse, v každom prípade si nič nevšimol, že medzi balíčkami nemohla niečo povedať. Vystrel nohy pred seba a a prezrel si začiatky listov. Prečo mu sestra chcela napísať tieto listy, ktoré nesiahali ďalej ako po oslovenie a prečo ležali tu, v tejto zásuvke. Vybral zo zásuvky zvyšok, listy lepšieho papiera, ozajstný listový papier. Môj milovaný (toto určite nebol on), teraz už všetko viem (čo všetko?), myslím, že to viem. Moje city sa Ťa už síce netýkajú – jeho sestra prejavovala nejaké city? A aké? V každom prípade to s tými citmi bola veľmi nešťastná formulácia, sa ťa netýkajú. Trápne. Bez dátumu. List pravdepodobne asi rok starý, alebo mladší. Ďalší papier: Môj drahý Leo, musíme sa rozísť. Nemôžem však o tom ani hovoriť. Ty vieš prečo, ja len nemôžem o tom hovoriť. Tiež bez dátumu. Takže jeho sestra datovala len listy pre neho, ostatné nemali dátumy. Na poslednom liste, ktorý začínal takisto ako ten, v ktorom bola reč o rozchode, len mal inú stavbu vety, stál aj jeden riadok písaný stenografiou, určite to nepísala Franza, tá nevedela stenografovať, to bol Jordan, jeho značky boli aj pri ostatných spisoch. Martin si vybral plniace pero a pokúsil sa prepísať značky do svojho notesa a strčil si ho do vrecka. Rozmýšľal, či si má papiere vziať so sebou, potom sa rozhodol pre iné riešenie, nechal ich ležať hore na stole, profesor mal pokojne vidieť, že ich mal v rukách on. Záporné stránky nedostatočného vzdelania. Nevedomosť tesnopisu a tu bolo všetko napísané tesnopisom a bol čas pobrať sa, zabuchol najspodnejšiu zásuvku, pani Rosi mu vnútila nepraktické veľké vrece a kufor, jednoducho nevie, kde je milosťpanej kufor, musela si ho vziať do Badenu, to očividne veľmi trápilo pani Rosi, tento kus, nemohla za to, že chýba. Tu asi nikto nemohol za to, že niečo chýba, zvlášť, ak to niečo je Franza. Tá grimasa, ktorú Martin vystrúhal, keď si spätne prezeral pracovňu, patrila predstave, ako táto kufrom vyplašená osoba večer všetko vyrozpráva, že tu bol a vzal zopár šiat a tú vec s písacím stolom. Tú mohol predsa vidieť každý. Milý Martin, musím ti napísať... Veď on si zistí, čo to malo byť. A s týmto smiešnym triumfom opustil nóbl viedenský dom a o dva bloky ďalej taxíkom opustil tento nóbl viedenský obvod. Bez toho, aby povedal Vykopávke svoj názor. Aký, keď si už takmer vôbec nevedel predstaviť, čo sa asi muselo stať, a takto by mu to teraz umožnilo povedať mu svoj názor, ktorý mal o ňom už odjakživa a ako mu vždy všetko išlo na nervy, tých pár poučných viet, ktorými ho odbavil, čo Franzu nikdy nerušilo, ten povýšenecký tón, ktorý prinajmenšom tu v dome nebol namieste, niečo vysoko morálne, čo prevyšovalo aj tento tón a čomu bola jeho sestra vydaná napospas, ale kým ešte prechádzal taxíkom mesto a nepovedal taxikárovi cieľ cesty, v každom prípade smeroval do mesta, lebo ešte nebol vyriešený problém s Nemcovou, lebo nemohol naraz vyriešiť všetky problémy, veď Nemcová sa predsa vyhrážala, že zajtra príde k nemu do Korutánska na víkend, a kým premýšľal o vysokej morálke, odpornom hnuse, o nedokončených začiatkoch listov, o posteľných výkonoch Elfi Nemcovej, napadlo mu, že by mal ísť hneď naspäť a povedal: Stanica juh. Franza musela byť doma. Ak niekedy niečo medzi nimi dvoma bolo alebo bývalo, tak toto: že raz v živote každý o tom druhom vedel, kde sa bude v rozhodujúcom okamihu nachádzať a preto vedel, napriek všetkej logike (a o tej teda vedel svoje a celý život sa ňou riadil) – že teraz musí len stihnúť vlak, aby vyriešil svoju malú kriminálnu záhadu. preklad Elvíra Haugová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984