Akoby Dzurindu a Mečiara jedna mater mala
Fuj, hanba!!! „Predseda Smeru Robert Fico očierňuje republiku, v ktorej sa uchádza o popredné funkcie.“ Fuj, hanba!!! „Predstavitelia opozície chodia do Bruselu žalovať a očierňujú tam našu krajinu.“ Vyjadrenia, ktoré na prvý pohľad vyzerajú, akoby ich použila jedná a tá istá osoba. A predsa to tak nie je. Ide o dvoch ľudí, ale zdá sa, že rozdiel je medzi nimi čoraz menší. To prvé použil pred týždňom predseda vlády Mikuláš Dzurinda, keď sa líder Smeru stretol s českým predsedom vlády a podpredsedom tamojších sociálnych demokratov Jiřím Paroubkom. Na to druhé si dôverne pamätáme z posledného premiérskeho pôsobenia Vladimíra Mečiara. Okrem šéfa HZDS na medzinárodnopolitické aktivity vtedajšej opozície, ku ktorej patril aj M. Dzurinda, radi útočili i Augustín Marián Húska či Dušan Slobodník. My ostatní sme sa na tom dobre zabávali, lenže história sa vraj opakuje len ako tragédia alebo ako fraška. Nahnevaný premiér Repríza Vladimíra Mečiara v podobe Mikuláša Dzurinda však smiech nevyvoláva. Je totiž príkladom toho, že moc dokáže človeka poriadne opantať. A tak pri dokazovaní si svojej neomylnosti a dokonalosti bez váhania použije zbrane, ktorými len v nedávnej minulosti bojovali proti nemu iní. Na rétorike oboch predsedov vlád je zaujímavé sledovať aj to, ako rýchlo dokáže politik spojiť sám seba so štátom a svoje názory vydávať za názory všetkých občanov. Stretnutie Fica a Paroubka zorganizoval inštitút Analýzy – Stratégie – Alternatívy. Podľa jeho šéfa Vladimíra Faiča „je úplne bežné, že v rámci partnerských vzťahov medzi sociálnodemokratickými stranami sa v rámci oficiálnej pracovnej návštevy uskutočnia aj stranícke stretnutia.“ Takéto niečo napokon neplatí len o sociálnych demokratoch. Podobný názor prezentovali aj politológovia Miroslav Kusý či Darina Malová. M. Dzurindu asi najviac nahneval fakt, že sa našiel predseda vlády, ktorý sa ako so seberovným stretol s lídrom opozície, dokonca pochválil jeho politiku a na faktoch poukázal, že existuje aj iný spôsob reforiem, než prezentujú Dzurinda s Miklošom a Kaníkom. A kritika navyše prišla zo zahraničia, odkiaľ si šéf SDKÚ zvykol počúvať iba chválospevy. Česko-slovenské porovnanie Lenže J. Paroubek zrazu priniesol iný pohľad. „Chápem, že štartovacia pozícia bola minimálne z ekonomického hľadiska pre Českú republiku výhodnejšia. Aj náš politický systém je stabilnejší a v jeho rámci dochádza k štandardným pravicovo-ľavicovým volebným zápasom.“ Zaujímavým ukazovateľom je napríklad miera nezamestnanosti. Kým v susednej Českej republike je bez práce okolo osem percent práceschopných občanov, na Slovensku čaká na svoju pracovnú príležitosť bezmála dvojnásobné percento nezamestnaných. Za posledných sedem rokov väčšinovej vlády sociálnej demokracie stúpli reálne mzdy v Čechách o jednu tretinu, pričom v tom istom období sa reálne mzdy väčšiny radových zamestnancov na Slovensku zdvihli len nepatrne. Pravicová vláda rovnou daňou nielenže ušetrila milióny „slovenským privatizérom“, ale zrušením dane z darovania im vytvorila priestor na očistenie toho, za čo by v normálnej spoločnosti musel každý niesť trestnoprávnu zodpovednosť. Nehovoriac už o tom, že je nemorálne, aby štát získaval peniaze pre bohatých zahraničných investorov na úkor chorých a starých občanov tým, že vyrubí 19-percentnú daň nielen na základné potraviny, ale aj na lieky či zdravotnícky materiál. Pre Mikuláša Dzurindu je v tejto súvislosti najhoršie, že obyvatelia Českej a Slovenskej republiky majú k sebe veľmi blízko. Podľa štatistických údajov má asi každá štvrtá rodina v susednej krajine blízkeho príbuzného. A ich referencie sú pre rozhodovanie sa voličov určujúcejšie než pochvalné správy medzinárodných finančných inštitúcií, liberálnych a konzervatívnych think-tankov či všeobecné a „spriemerované“ štatistiky. Predseda vlády v kríze Ak teda budú nie politici, ale samotní ľudia porovnávať, aká je životná úroveň za riekou Moravou smerom na východ a aká smerom na západ, nemusí sa takéto porovnanie skončiť pre slovenskú pravicovú vládu pozitívne. Podľa R. Fica „chce Smer podľa skúseností svojich českých priateľov realizovať celospoločenské reformy tak, aby slúžili väčšine a boli sociálne akceptované.“ A keď navyše český premiér, po ktorého nástupe volebné preferencie ČSSD znovu vzrástli, naznačí, že R. Fico je preňho prijateľný partner, je nervozita M. Dzurindu pochopiteľná. Nepochopiteľná je však jeho reakcia. Fakt, že sa vnútorne Dzurinda od Mečiara veľmi neodlišuje, už dávno nie je tajomstvo, hoci navonok sa to predsa len dosť dlho neprejavovalo. V poslednom období akoby súčasný premiér odhodil masku a na svojho predchodcu sa podobá čoraz viac. Nervózne odpovede na narýchlo zvolanej tlačovej konferencii, nezvyčajne tvrdý slovník, ktorý akoby Mečiarovi z úst vypadol, narýchlo privolaný minister financií referujúci o slovenských ekonomických úspechoch - to všetko sú znaky krízovej komunikácie. Lenže jednou tlačovkou opozičného lídra so susedným premiérom, na ktorej, mimochodom, nezaznelo nič nové, prevratné, jednoducho nič, čo by sme ešte nepočuli, sa stabilný premiér stabilnej vlády nemôže dostať do krízy. Nezvládnutou komunikáciou, prízemnými útokmi na svojho oponenta a „štekaním“ na novinárov však môže nechtiac priznať, že sa v nej nachádza. Tak, ako to urobil Mikuláš Dzurinda minulý týždeň.
