Milióny dolárov „nezávislým“ inštitútom
Nie je to tak dávno, čo Rádio Slobodná Európa končilo každý večer svoje vysielanie komickou formulkou: „Sme nezávislá rozhlasová stanica financovaná Kongresom Spojených štátov.“ Už menej úsmevné je, že fingovaná hra na nezávislosť s jasným politickým pozadím dnes preniká do všetkých oblastí verejného života a výrazne skresľuje demokratické prostredie v Slovenskej republike. Už viackrát sme na stránkach Slova analyzovali stratégiu neoliberalizmu, vďaka ktorej sa prehliadaný a zanedbateľný ideologický smer stal dominantnou doktrínou dnešnej doby. Všetko sa to začalo na univerzite v Chicagu, kde profesor F. A. Hayek inicioval založenie gigantickej medzinárodnej siete nadácií, občianskych združení, výskumných centier a marketingových agentúr. Všetky tieto inštitúcie chrlili ako na bežiacom páse nielen publikácie, ale aj akýsi osobitný druh rýchlokvasených „akademikov“, ktorých hlavnou úlohou bolo (a zostalo) neúnavne spracovávať neoliberálne idey, vygenerovať z nich doktríny, baliť ich do lákavých obalov a – čo je najdôležitejšie – politicky ich presadzovať. Miliardy dolárov na propagandu Na túto propagandistickú prácu sa do dnešných dní minuli po celom svete miliardy dolárov, no zisky z nej sú nevyčísliteľné. To, že tieto peniaze boli použité mimoriadne efektívne, dokumentuje skutočnosť, že neoliberálna dogma je dnes považovaná za čosi viac ako politickú či ekonomickú doktrínu: spoločnosť ju začala chápať ako nevyhnutnú, jedinú možnú, a teda prirodzenú. A to napriek tomu, že táto falošná ilúzia neberie do úvahy nespočetné množstvo ľudských tragédií a finančných kríz, ktoré neoliberalizmus dokázateľne spôsobil a vyprodukoval. Slovenský publicista Eugen Gindl hovorí v súvislosti s neoliberálnymi inštitúciami o tzv. imputovanej demokracii. Tieto nadácie, agentúry a výskumné centrá najprv zbyrokratizovali občianske štruktúry a potom ich obrali o autentickú invenciu. Ich naordinovaná a dobre honorovaná agenda totiž nekorešponduje so skutočnými potrebami občanov, utlmuje vlastnú aktivitu a korumpuje. A nie je nič ľahšie ako rozkladať občianske nástroje demokracie v spoločnosti, ktorej členovia necítia výraznejšiu potrebu mať uspokojovanie svojich potrieb vo vlastných rukách. Kvalita demokracie totiž závisí od kvality názorov v hre. Poznáme teda všeobecné nástroje, ktorými neoliberalizmus ovplyvňuje spoločnosť. Zdá sa však, že ešte stále nemáme jasnú predstavu o tom, ako funguje tento spôsob manipulácie u nás, inými slovami: aká je infraštruktúra slovenského neoliberalizmu. Najmä novinárom chýba základná orientácia vo vzťahoch medzi jednotlivými inštitúciami a stále majú tendenciu posudzovať viaceré projekty s jasnou politickou objednávkou ako stanoviská nezávislých odborníkov. „Nezávislí odborníci“ pod politickým dohľadom Kľúčom k porozumeniu toho, ako sa formoval tretí sektor u nás, je situácia v polovici deväťdesiatych rokov, keď sa rozpútal boj o zahraničnopolitické smerovanie Slovenskej republiky. V tom čase výrazne stúpol záujem zahraničných darcov o profiláciu mimovládnych organizácií na Slovensku. Najväčšie finančné zdroje „na podporu demokracie“ prúdili zo štátneho rozpočtu Spojených štátov prostredníctvom rôznych nadácií a agentúr. Niektoré americké organizácie (napríklad National Endowment for Democracy) financovali priamo vybrané politické strany, a to najmä pred voľbami roku 1998, keď získali prostriedky vtedajšia SDK, KDH a SDĽ. Daňoví poplatníci USA však financujú aj činnosť agentúry FOCUS, Inštitútu pre verejné otázky, Aliancie Fair Play, Transparency International či Nadácie Pontis a Človek v ohrození. Ešte otvorenejšie tu pôsobí washingtonský International Republican Institute, ktorý sa vo svojej výročnej správe netají tým, že „bude pokračovať v podpore tejto proreformnej vlády“. Vnímavý čitateľ si isto pamätá na sebavedomé vyhlásenia vicepremiéra Ivana Mikloša, ktorý pred televíznymi kamerami laxne odmietol kritiku opozičného lídra Roberta Fica so slovami, že správnosť jeho ekonomických názorov potvrdzujú „nezávislí odborníci“ z IVO a MESA 10. Pritom ten istý Ivan Mikloš figuruje v správnej rade MESA 10 a patrí aj medzi zakladateľov Inštitútu pre verejné otázky. A už vôbec neprekvapí, že obe inštitúcie financuje Veľvyslanectvo USA, German Marshall Fund of the United States, Freedom House USA či Svetová banka. Je to veľmi premyslený systém, v ktorom je niekoľko organizácií navzájom prepojených majetkovo, personálne a, prirodzene, ideologicky. Vďaka tomu Nadácia Pontis alebo Človek v ohrození kritizujú porušovanie ľudských práv na Kube či v Bielorusku, ale zabíjanie civilných obyvateľov v Iraku alebo Srbov v Kosove nechávajú zámerne nepovšimnuté. Korupcia, alebo humanitárna pomoc? Mimochodom, práve efektivita humanitárnych inštitúcií pracujúcich v službách tzv. washingtonského konsenzu bola nedávno predmetom ostrej kritiky nemeckého týždenníka Der Spiegel. Časopis si všimol, že napriek štyrom miliardám dolárov, ktoré naliali do Afganistanu darcovské krajiny prostredníctvom vybraných mimovládnych organizácií, sa v tejto krajine nezlepšili ani najjednoduchšie veci: dodávky elektriny sú mizivé, kanalizácia nefunguje, voda často netečie ani v kľúčových oblastiach. Nečudo, že pribúda hlasov Afgancov, ktorí žiadajú mimovládne organizácie, aby otvorili svoje účtovníctvo a informovali, koľko peňazí míňajú na nájomné, platy či autá a koľko na samotné projekty. Treba už len dodať, že na otvorenú výzvu afganského ministra pre plánovanie reagovala necelá pätina humanitárnych inštitúcií... Majetok slovenských neoliberálnych politických think-tankov, ktoré si oficiálne nechávajú hovoriť až eufemisticky milo „občianske združenia“, predstavuje v každom jednotlivom prípade niekoľko desiatok miliónov korún. Aj tým sa odlišujú od skutočných mimovládnych organizácií, ktoré denno-denne bojujú o prežitie. Správanie neoliberálnych inštitúcií je preto minimálne nepoctivé, keďže pod rúškom zdanlivej nezávislosti propagujú premyslené politické ciele a nezriedka i záujmy cudzieho štátu. Ich činnosť síce nie je netransparentná, ale voči verejnosti neúprimná, a tým aj neetická. Pripomeňme si v tejto súvislosti zásady naozajstných mimovládnych organizácií, ako Greenpeace alebo Priatelia Zeme, ktoré z princípu neprijímajú žiadne dotácie od štátu, politickej strany alebo priemyselnej spoločnosti. Iba v takejto praxi je záruka skutočnej nezávislosti. Na druhej strane sa nemôžeme čudovať, že kým takéto občianske združenia si môžu dovoliť nanajvýš zárobky neprevyšujúce priemernú mzdu, zamestnanci neoliberálnych inštitúcií poberajú zväčša niekoľkodesaťtisícové platy. Je zaujímavé, že tieto organizácie disponujú väčším objemom financií ako seriózne vedecko-výskumné pracoviská, napríklad spoločenskovedné ústavy SAV. Aj tieto praktiky potvrdzujú, že politické záujmy majú prednosť pred celospoločenským prospechom. Infraštruktúra slovenského neoliberalizmu Infraštruktúra neoliberalizmu na Slovensku pozostáva z niekoľkých desiatok nadácií, think-tankov, agentúr a výskumných centier, ktoré navzájom úzko spolupracujú. Napriek tejto rozvetvenej sieti v nich pôsobí oveľa menej ľudí, akoby sa z tohto počtu mohlo zdať. Príčinu nájdeme v skutočnosti, že v správnych radách týchto organizácií sa ako v začarovanom kruhu objavujú mená tých istých osôb, najčastejšie Františka Šebeja, Martina Bútoru, Petra Zajaca, Kataríny Vajdovej, Pavla Demeša, ale aj Ernesta Valka, Juraja Sterna, Grigorija Mesežnikova, Lajosa Grendela či Ivana Mikloša. Nezriedka sa stáva, že podstatou týchto združení nie je ani think, ani tank, ale iba fingovaná rôznorodosť mimovládneho prostredia. Skutočné ciele tejto stratégie zistíte, keď si uvedomíte, že - mnohé z neoliberálnych organizácií sídlia nielen na tej istej adrese, ale majú aj to isté telefónne číslo (napríklad Združenie daňových poplatníkov a Nadácia F. A. Hayeka alebo Centrum pre hospodársky rozvoj, INEKO a Transparency International Slovensko), - na založenie občianskeho združenia stačia traja ľudia, ktorí potom ani nemusia pôsobiť v danom zoskupení aktívne a môžu sa „recyklovať“ do viacerých ďalších inštitúcií, - mnohé organizácie nezodpovedajú svojmu veľkolepému názvu (napríklad medzi štyrmi zakladateľmi Združenia daňových poplatníkov boli dvaja študenti, teda neplatiči daní) a počet ich členov môžete nezriedka spočítať na prstoch jednej – dvoch rúk - viaceré osoby zo spomínaných správnych rád pôsobia vo vysokých funkciách politických strán (František Šebej, Peter Osuský, Eduard Kukan, Magda Vášáryová atď.). Mediálna výroba expertov Tieto inštitúcie si získali autoritu nie vďaka svojim výsledkom, ale najmä vďaka svojmu neadekvátnemu mediálnemu vplyvu, ktorý je čiastočne otázkou zámeru a čiastočne nevedomosti novinárov. Všimnime si, ako často si žurnalisti zjednodušujú prácu tým, že názor jediného ekonomického analytika zovšeobecnia lakonickou formulkou „odborníci tvrdia“. Čitatelia, poslucháči, resp. diváci potom nezriedka získavajú dojem, že prezentované stanovisko je súčasťou širokého odborného konsenzu na danú problematiku. Ešte častejší je v našich podmienkach jav, ktorý sa označuje ako mediálna výroba expertov. Ide o prax, keď novinári oslovujú spravidla tie isté osoby ako odborníkov na určitý problém. Z takejto skladby a novinárskej nápaditosti by sa mohlo zdať, že Slovensko má dvoch politológov, troch ekonómov, jedného ústavného právnika a jedného zahraničnopolitického analytika. Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu takýchto ľudí nazýval „fast-thinkers“. Na prvý pohľad by mohlo ísť o obyčajný amaterizmus vychádzajúci zo skutočnosti, že väčšina slovenských žurnalistov nemá dostatočný prehľad o našej odbornej sfére, a tak sa spoliehajú na vkus kolegov, ktorý preberajú dominovým efektom. Lenže vec je oveľa zložitejšia. Viaceré neoliberálne think-tanky (ako napríklad IVO) majú podpísané dohody o partnerstve s najvplyvnejšími médiami na Slovensku. To vysvetľuje aj zaužívanú prax, prečo tieto médiá uprednostňujú tie isté zdroje často aj na úkor kvality podávaných informácií. Čo však zaráža ešte väčšmi: verejnoprávna Slovenská televízia je oficiálnym mediálnym partnerom ideologicky vyhraneného časopisu Týždeň. Tu je na mieste otázka, akým právom STV financovaná z peňazí daňových poplatníkov otvorene podporuje a uprednostňuje jednu politickú líniu pred inými. Nemôže však prekvapiť, že Rade STV neprekáža to, čo sa deje vnútri verejnoprávnej televízie, ak jej predseda Miroslav Kollár je analytikom Inštitútu pre verejné otázky. A pripomeňme, že člen Správnej rady IVO Eduard Žitňanský sa stal šéfredaktorom spravodajstva STV. Ten istý Eduard Žitňanský, ktorého manželka je štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti za KDH a ktorého nevesta je členkou Rady pre vysielanie a retransmisiu dozerajúcej aj na vyváženosť spravodajstva v STV... Neoliberálna infraštruktúra v našej krajine predstavuje zložitú a rozvetvenú, no nie nepoznateľnú sieť, ktorá dominuje verejnému životu na Slovensku a zásadným spôsobom určuje jeho smerovanie. Formovala sa takmer celé desaťročie a je dôležité si uvedomiť, že ju neiniciovali nezávislé občianske skupiny, ale politické kruhy, ktoré sa dlho nevedeli dostať k moci. Je najvyšší čas, aby sme otvorene pomenovali ciele týchto skupín a definovali ich ako prostriedky mocenského boja. Zahmlievanie podstaty ich činnosti je nekorektné nielen voči stovkám nezávislých aktivistov, ktorí poctivo rozvíjajú ideály občianskej spoločnosti, ale aj voči celej verejnosti, ktorá je týmto spôsobom zavádzaná a podvádzaná. Autor je vysokoškolský učiteľ
