Studené mníchovské pohladenie
Tendenciou postmoderného poslucháča je kategorizovať a triediť. Snaha vytvárať priehradky a šuflíky prezrádza túžbu absolútnej kontrole nad daným priestorom. Čo takto vymaniť sa z encyklopedického delenia a zrovnoprávniť hudbu? Návodom môže byť širokospektrálny záber mníchovského vydavateľstva Winter & Winter, ktoré oproti „logike svojej doby“ nenazerá na hudbu optikou rýchlokvasného predajného artiklu. Vo filozofii šéfa Stefana Wintera hudba zhadzuje trblietajúce sa flitre a jej výpovedná hodnota pozostáva z celistvosti. K tej patrí trebárs jednotný dizajn a netradičný vlnitý kartónový obal v elegantnej čiernej farbe. Obdĺžnikový leitmotív na samotných nosičoch je puncom elegancie, rovnako grafické spracovanie pretvára jednotlivé booklety na samostatné umelecké dielka. Parafrázujúc Goetheho výrok o „architektúre ako zmrznutej hudbe“ predstavujú nahrávky vydavateľstva hudbu ako „architektúru v pohybe“. V roku 1985 sa Winter v novej edícii JMT (Jazz Music Today) rozhodol vydávať perspektívnu hudbu z oblasti jazzu. Jeho mimoriadny odhad pootvoril bránu umeleckého sveta v tej dobe neznámym umelcom, ako trebárs speváčke Cassandre Wilson, klavíristovi Uri Cainemu, saxofonistom Steve Colemanovi a Gregovi Osbymu. Spolu 81 nahrávok v priebehu desiatich rokov ponúka nielen viacero unikátnych debutov, ale trebárs aj neočakávaný comeback slávneho tria gitaristu John McLaughlina Live At The Royal Festival Hall. Už letmý náhľad na dvojicu titulov z rozsiahlej série prezrádza mnoho o povahe a azda aj odvahe „chladného“ Mníchovčana. Čiernym koňom katalógu Winter&Winter je nekonvenčný klavírista a skladateľ Uri Caine, ktorému dvanásť rokoch na hudobnej scéne neubralo status rozvracača ustáleného poriadku a plagiátora s nesmiernou ľahkosťou kombinujúceho a parodujúceho rôznorodé štýly. Trebárs aj tie, ktoré jeho predchodcovia vytvárali v plnom umeleckom nasadení, pretože Caine na piedestál umenia nie celkom úctivo kladie Duka Ellingtona a Theloniusa Monka povedľa Johana Sebastiana Bacha a Gustava Mahlera. Na jeho albumoch nachádzame kaleidoskop koláži geniálne pozliepaných z parafráz hudby Roberta Schumanna, Richarda Wagnera, jazzových tém a populárnych šlágrov začiatkov minulého storočia. Pevná štruktúra európskej hudby sa pre neho stáva odrazovým mostíkom neohraničenej a ničím nespútanej improvizácie. Debut Sphere Music je kaleidoskopom odkazujúcim na podobného revolucionára a boriteľa zaužívaných konvencií Theloniusa „Sphere“ Monka. Odvážne ponímanie rytmických štruktúr spolu s ďalším eklektikom – klarinetistom Don Byronom – v úvodnej Mr. B.C. vyráža dych. Do svojho vyjadrovacieho jazyka vnáša Caine atmosféru rodnej Filadelfie, židovské hudebné korene, záujem o elektronickú hudbu a v neposlednom rade klasické vzdelanie. Interpretácie dnes už klasických skladieb Theloniusa Monka prekvapujú – štruktúra Round Midnigt rozkúskovaná a obnažená doslova „na kosť“mrazí a otvára obzory. Okrem Byrona sekundujú kontrabasisti Kenny Davis a Anthony Cox, bubeník Ralph Peterson a saxofonista Gary Thomas. Polyštýlová nadčasovosť a nadprodukcia zaraďuje Uriho Cainea k stabilným pilierom súčasnej nielen jazzovej postmoderny. Koncepcia generačne mladšieho klavíristu Django Batesa je značne odlišná. Vychádza nielen z jazzu, ale aj rumunského folklóru a pôvodnej africkej hudby. Bates tentokrát opúšťa svoje domovské súbory kvartet Human Chain a bigbandovú paródiu Delightful Precipice a vydáva sa na neľahkú cestu sólového klavíra. Hranie štandardov však vníma ako rozprávanie starých mnohokrát počutých príbehov. Preto Solitude Duke Ellingtona svojou krehkosťou takmer zraňuje a legendárne Coltraneove akordické substitúcie Giants Steps podliehajú jeho barbarskej rytmizácii. Hodina sólového piana Djanga Batesa postupne transformuje poslucháčske „chuťové poháriky“. Edíciou JMT sa však výpočet aktivít Stefana Wintera nekončí. Raritami medzi tohoročnými novinkami sú trebárs tradičné bulharské svadobné piesne v podaní saxofonistu Trifona Trifonova a jeho súboru Stanimaka, alebo židovské kabaretné popevky z lodžského geta Dus gezang fin Geto Lodzh súboru akordeonistu Alana Berna. Prípadne špeciálna edícia AudioFilms, ktorej hudobné eseje sprítomňujú atmosféru parížskych bordelov, newyorských ulíc, či vozňov legendárneho Orient Expressu... Bavorský Mníchov nie je na prvé počutie tak neosobným mestom... Uri Caine: Sphere Music, Django Bates: Autumn Fires (And Green Shoots), Winter & Winter 2005 / Hevhetia
