Kaviareň Istropolitana

Bratislavské staré mesto sa 18. mája 2005 stalo bohatšie o ďalšiu kaviareň. Názov Istropolitana nie je náhodný. Kaviareň sídli priamo v historickej budove na Ventúrskej ulici, v ktorej bola prvá univerzita v Uhorsku – Academia Istropolitana. Nejde však o klasický typ reštauračného zariadenia. Aby sa jej názov po významnej uhorskej univerzite nestal len artefaktom, pripomínajúc dávnu minulosť sa vedenie kaviarne Istropolitana rozhodlo osloviť študentov VŠMU. Divadelná fakulta VŠMU je v „intímnom“ susedstve s kaviarňou, ktorá im ponúkla spoluprácu. Nápad, aby študenti umeleckých odborov prezentovali svoju tvorbu v kaviarenskom prostredí, zrealizoval tým ambicióznych študentov. Kaviareň tak bude pravidelne ponúkať čítanie autorských textov, divadelné jednoaktovky, monodrámy, filmy, koncerty a výtvarné umenie budúcej umeleckej generácie, ktorá sa dnes ešte len formuje na školách. Návštevníci tak budú mať jedinečnú príležitosť konfrontovať sa s vnímaním a videním dnešného sveta generáciou, ktorá si nepamätá život v totalitnom systéme, ale bola a ešte stále je svedkom porevolučného vývoja spoločnosti. Projekt kaviareň Istropolitana prebieha pod patronátom Evy Dzurindovej, manželky premiéra SR, Zuzany Krónerovej, herečky a pedagogičku herectva, Ondreja Šulaja, rektora VŠMU a Ivana Csudaia, maliara a pedagóga VŠVU. Faktom je, že mnoho diel a nápadov vzniklo práve v kaviarňach. Príjemná kaviareň môže byť pre niekoho inšpiráciou, pre niekoho príjemným prostredím, v ktorom sa oddáva myšlienkam, na ktoré v pulzujúcom živote nemá čas. Na kaviarenský život v Bratislave sa dnes len spomína. Možno nastal ten okamih a máme tu kaviareň ako symbol pohody, harmónie a priestoru, ktorý má svoju poetiku. Programové vyhlásenie „Kaviarne Istropolitana“ Jednota miesta, času a deja... vraj to kedysi bola svätá veta divadla. A čo keby to bola svätá veta pre všetky odbory umenia? Čo keď sa touto vetou už od pradávnych časov riadia všetky múzy? Zvláštna zhoda je, že my ľudia vieme žiť len na nejakom konkrétnom mieste, v nejakom konkrétnom čase a náš život je jedným úplne originálnym dejom... Otázka teda znie takto: Čo by malo znamenať umenie pre náš konkrétny čas a naše konkrétne miesto? Mohlo by to byť zrkadlo? Možno trochu krivé, veď každý sa zasmeje, keď vidí svoj obraz v panoptiku optických klamov. A inokedy možno hladké a rovné, aby ukazovalo presne a spoľahlivo, kto sme a kam smerujeme... Nie nadarmo je prvou úlohou adepta štúdia divadelnej réžie naučiť sa naspamäť Hamletov príhovor k hercom, kde Shakespeare hovorí o zmysle hereckého umenia: „...jehož účelem od počátku bylo a podnes zůstalo, aby přírodě jaksi nastavovalo zrcadlo. Aby dobrotě ukazovalo její vlastní sličnost, zpupnosti její vlastní pokřivenou tvář a celé době, jak vskutku vypadá a jaká je.“ A azda je práve teraz ten správny čas začať konštruovať to zrkadlo, zrkadlo umenia. Je naším prianím, aby Kaviareň Istropolitana bola práve takým prvým sklíčkom nášho zrkadla. Kaviareň je práve to miesto, kde sa môžu mladí umelci stretávať a komunikovať so svojím divákom, je tým miestom, ktoré potrebujeme na to, aby sme sa mohli naučiť byť užitoční svojej dobe... Lebo umelec, keď nekomunikuje a nemá kde komunikovať s divákom, je ako stará žena, ktorá sama doma kričí do prázdnej steny... Takže máme miesto a máme aj čas....našou vďakou odo dneška bude to, že môžeme pracovať a vytvárať dej. Dej na javisku divadelnou akciou, dej na filmovom plátne, dej v melódii a rytme hudby, dej zachytený rukou výtvarníka a dej napísaný perom na papier... Našou prácou je vytváranie a odovzdávanie. Hlavné je to, že vďaka kaviarni Istropolitana už konečne môžeme aj odovzdávať. Autor je študent divadelnej vedy