Reklama
Reklama

Team America: Svetový policajt

Urobiť hollywoodsky film, v ktorom hrajú klasické marionety, pre väčšinu mladých ľudí dosť neznámy a zastaraný pojem, to je nápad bláznivý až absurdný – a viac ako hodný a charakteristický práve pre Matta Stonea a Treya Parkera. Ak vám tieto mená nič nevravia, o čom ale pochybujem, nuž vedzte, že sú to tvorcovia South Parku.
Počet zobrazení: 568
12_film03-m.jpg

Urobiť hollywoodsky film, v ktorom hrajú klasické marionety, pre väčšinu mladých ľudí dosť neznámy a zastaraný pojem, to je nápad bláznivý až absurdný – a viac ako hodný a charakteristický práve pre Matta Stonea a Treya Parkera. Ak vám tieto mená nič nevravia, o čom ale pochybujem, nuž vedzte, že sú to tvorcovia South Parku. Do kina som išiel natešený ako malé dieťa, čo sa k bábkovému filmu dosť hodilo. Trošku ma schladilo, že na prvé predstavenie sme dokopy prišli len traja a hrať kvôli nám trom nechceli – nuž na dve hodinky biliard a potom som to skúsil znova. Zase traja a zase nechceli. Ešteže som nepočúvol svoju kočku a nešiel domov – päť minút „po dvanástej“ zrazu prišli traja nahulení podnikatelia a jeden z nich kúpil desať lístkov, takže som to nakoniec mal ešte aj zadarmo. Zasadli sme teda piati do kina (jeden záujemca sa stihol vytratiť, asi nechcel vyzerať, že chodí na menšinové filmy, radšej sa na poslednú chvíľu NESTAL menšinovým divákom), samozrejme jeden za druhým, aby nás vyzeralo byť viac, a plní očakávania sme sa zapozerali do čohosi, čo sme ešte nevideli... Hoci prvé scény vyzerali sľubne, film sa potom dosť odklonil od mojich očakávaní. Áno, čakal som zbesilú zábavu v štýle South Parku. Čakal som vtipné texty, drzé narážky, situačnú komiku, zapeklité gagy a samozrejme sprosté reči. Nuž... Asi sa nikdy neoplatí očakávať, dokonca ani u osvedčených autorov. Niežeby to, čo som vymenoval, vo filme chýbalo. Ale bolo toho menej a nebolo to nasekané jedno za druhým. Autori sa tentoraz vybrali akousi inou cestou – urobili film, ktorý sa, ak si (celkom ľahko) zvyknete na bábky a nebudete v každom vyslovenom slove hľadať skrytý humor, dá s prižmúrením očí označiť za normálny hollywoodsky „movie“. Má aj takú zápletku – partia hrdinov z povolania, vykreslené (v bežnom pomere dobrý-zlý-kontroverzný) charaktery, pekné exteriéry a interiéry, dobrá kamera, dobré herecké výkony. Hlavný hrdina Gary je herec. Najlepší na svete – a to je, prvýkrát v dejinách hollywoodskych akčných filmov, práve to, prečo si ho v partii superhrdinov všimnú. No a čo? Ak je bojovým umením karate či streľba z guľometu, prečo by nie herectvo? Čo by to muselo byť za čudo, ak by sa to nedalo využiť vojensky a v prospech vlasti? Ak je niekde kríza, namaskujú ho, on sa so svojím herectvom votrie do nepriateľského centra a zvyšok obstarajú úplne klasické raketomety, guľomety, granátomety a nakoniec víťazné trumpety. Presne takto sa odohráva prvá hrdinova misia, pri ktorej takmer zahynie (príznačne paľbou do vlastných radov) – a vďaka ktorej ho do supertímu prijmú. Nechcem prezrádzať dej. Napriek všetkým klišé je spletitý a zaujímavý. Zhrniem len toľko – keby nie zhora visiacich šnúr, komickej chôdze, neprirodzeného svetla a gumovej kože, ani si možno nevšimnete, že tam nie sú herci. A že tam nie je vážny dej s vážnym (?) posolstvom Amerike a svetu. Veruže, pristihol som sa, že začínam fandiť hrdinovi, akoby to bol skutočný hrdina, a začínam nenávidieť tých zlých (vo filme je hlavným zlým Kim Čong-il, ale keby ten film nakrúcali pred pár rokmi, bol by tam jednoznačne Stoneov a Parkerov obľúbený Saddám). Filmu napriek všetkému nechýbajú absurdnosti southparkovských rozmerov. Ide však skôr o akési pravidelne rozostavané budíčky pre uspaného diváka – a podľa mňa to bol ZÁMER. Okamihy, v ktorých by v „normálnych“ amerických filmoch bolo najväčšie napätie a najväčší pátos, tu neodstraňujú, ale pitvajú zaživa – srdcervúci rozhovor priateľov, milencov, nápadníkov a parťákov prebieha na pozadí vzdušnej bitky, MiG-y versus tí dobrí (vrátane ponorky), ktorú tí dobrí povinne vyhrajú, americké bojové herectvo ľahko dojíma tvrdých arabských (nie, vlastne moslimských) teroristov, zaľúbenci sa na mystickom pozadí bozkajú a sľubujú si, že nikdy nezomrú, hlavný hrdina musí dokazovať svoju oddanosť tým naj... éé... kontroverznejším spôsobom, aby si vôbec vyslúžil právo zachrániť svet – jednoducho, tvorcovia sa nezapreli, ale v tomto filme to robia novým spôsobom. Hlavným zámerom filmu je podľa mňa dostať divákov do „vidličky“, ako v šachu. Ohrozené sú dve figúrky, ale zachrániť sa dá iba jedna. Ale ktorá? Bábky-marionety sú technicky a výtvarne dokonalé, hovoria ústami, blikajú očami, sexujú ajajáj, hrajú čo treba a minimálne na Oscara. Samopaly strieľajú, rakety lietajú, autá robia šmyky, víria prach a jazdia po dunách. Scenár je natoľko hollywoodsky a otrepaný, že pochybovať o jeho vážnosti a posolstve by znamenalo pochybovať o posledných šesťdesiatich rokoch americkej kinematografie. Ešte aj plagáty k filmu sú nádherné. A divák je tam, kde ho chceli mať, vo vidličke: buď uzná, že filmy sa dajú nakrúcať aj bez drahých hercov, ktorí už zrazu nie sú výnimočné osobnosti – alebo uzná, že každý druhý americký film je takisto smiešny a bezduchý. Ťahaj! – máš len jeden ťah. Mimochodom, naozajstní americkí herci sa vo filme v hojnom počte objavujú. A nielen herci. Známe osobnosti sú tam všade – ako bábky. (Symbolicky? Nepochybne!) Jediný, kto mi tam chýbal, bol George Bush. On, ako prezident, asi bábkou ani len v bábkovom filme nemohol byť. Dobrí aj zlí sú jasní. Vo filme. Ale nie tak v reáli – Alec Baldwin, Sean Penn, Tim Robbins, Sammy L. Jackson, George Clooney a Helen Hunt sú vo filme ultra-zlí – a to ani nehovorím o Michaelovi Mooreovi, sebevražednom bombovom atentátnikovi, hrom ho bil, on to všetko spôsobil!!!, aj keď „v skutočnosti“ sú iba nevedomky zneužití. To bol tiež zámer – americký divák sa (doteraz) málokedy zamýšľa nad tým, či sú všetci protivníci amerického vojaka rozstrieľaní a rozbombardovaní spravodlivo, pričom bez rozmýšľania vie, že všetci americkí vojaci sú rozstrieľaní a roz... nó, rozpodmínovaní absolútne nespravodlivo. Takže tvorcovia tým, že postavili do zlej línie verejných obľúbencov, asi na to chceli poukázať. Sú proste zneužití Kim Čong-ilom. To ich však nakoniec neospravedlňuje, a tak musia zomrieť, samozrejme strašnou smrťou. Aj v smrti sú bábky dokonalé – kto by si myslel, že majú v hlave drevené piliny, bude veľmi prekvapený! Zneužitá je taktiež samotná OSN. Ale zomrieť nemusí (zatiaľ), pretože v poslednej chvíli ju svojím herectvom zachráni hrdina. A je dosť šokujúce, akým vulgárnym a vlastne nezmyselným prejavom. Nuž, tvrdá doba vyžaduje tvrdých chlapov s tvrdými ušami, ktorí sa nesmú pozastaviť nad nejakou tou taľafatkou, ak ide o všetko! (V tej scéne by som si vedel predstaviť texaského kovboja, ktorý hrubými slovami zakryje nedostatok logiky a zmyslu – veď všetci vedia, čo chcem povedať, pretože to cítia vo svojom srdci, kur...fix! – ba som takého texaského kovboja aj kdesi videl, ba čo vravím, často ho vídam, aj pred OSN dokonca... Fíha!!!) Team America: Svetový policajt je dosť silným zážitkom. Nechodťe si to pozrieť s očakávaniami – ale po ňom, po záverečných titulkoch, ho ani hneď nezahadzujte. Omieľajte si ho v mysli ako cukrík v ústach – a uvidíte, že sa vám do jeho chute postupom času začnú nenápadne hlásiť aj iné filmy, nápadne podobné, nápadne americké, nápadne hlúpe – až už nebudete vedieť, čo kde bolo, kde ste a kto ste, a dopadnete ako hrdina v najsilnejšej scéne filmu, ktorá skutočne nie je pre slabé žalúdky, a očividne ani pre jeho žalúdok, kde hlavný hrdina dostane zo seba tú pravú podstatu. Doslova. V tej scéne totiž... nie. Pozrite si to. Kampaň k filmu som si v televízii nevšimol. A pritom nie je vôbec zlý. Do kina by pritiahol mnoho ľudí – nielen zhulených podnikateľov. Napriek tomu kampaň nebola. Symbolicky? Nepochybne! Autor je politológ (P.S.: Zaiste je namieste otázka, či má ešte zmysel písať a čítať recenziu na film, ktorý už prestali premietať. Nuž, má. Okrem toho, že nie každý je ochotný zaplatiť 160 korún za akýkoľvek superfilm v Auparku /či čakať na zhulených podnikateľov/ a nie každý je ochotný písať zadarmo recenzie, ktoré ľudí tých 160 korún prinútia /primäjú/ zaplatiť, žijeme všetci v dobe klubových kín a počítačových CD, DVD, DDT a pod., kde je pri tom množstve umenie si vybrať. Takže nikdy nie je neskoro!)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama