Bezhraničnosť ľudskej hlúposti
Náš čoraz liberálnejší jazykový prejav drsnie a zbavuje sa ostychu voči výrazom, ktoré sa donedávna tabuizovali pre svoj nevhodný obsah a hádam aj kakofonický zvukový efekt. Hovorené i písané slovo už nepozná autocenzúru, čo prah citlivosti nášho sluchu a zraku posúva na úroveň nebezpečnej citovej ľahostajnosti. Veď ako dnes napríklad na nás pôsobia kedysi expresívne či dokonca pejoratívne označenia typu lapaj, naničhodník, mameluk, loptoš, galgan? Aj pri najprísnejšom pohľade ich odosielateľa neutrálne, respektíve komicky. Súčasný človek sa v porovnaní so svojím generačným predchodcom zrejme hnevá explozívnejšie, alebo inakšie povedané – vulgárnejšie. Spontánne vyslovuje to, čo má na jazyku, pričom ho netrápi, že tým ešte, našťastie, vždy pohoršenému okoliu poskytuje rukolapný dôkaz o svojej nedostatočnej duševnej hygiene. Emocionálne okyptených výrazov pribúda, čo má za následok jazykovú nivelizáciu pri vyjadrovaní našich duševných pochodov. A na škodu sémantickej hĺbky i pestrosti jazyka sme degradovali aj také slová, ktoré sú vo svojom základnom význame nesuplovateľné. Skúste povedzme nájsť rovnocenný ekvivalent k výrazom „hlúpy, hlúposť“, aby ste zachovali ich univerzálnosť, verbálnu flexibilnosť a mnohotvárnosť, ale aj takmer filozofický rozmer. Mnohí učenci totiž pochopili, že sa pohybujú na dobre živenej pôde, kde netreba používať prešpekulované argumenty na transparentné vyslovenie pravdy o podstate človečenstva. Stačí na ľudskú hlúposť poukázať v kontexte našich dejín, a hneď nám bude jasné, že je to jav hodný povšimnutia. Do svojej pestrej Epikurovej záhrady ho ako nevykoreniteľnú rastlinu zahrnul i veľký francúzsky esejista, kritik a milovník života Anatole France: „Som presvedčený, že ľudstvo má v každej dobe na utrácanie rovnakú sumu bláznovstva a hlúposti. Je to kapitál, ktorý musí tak či onak prinášať plody. Ide o to, aby sme vedeli, či dobe poplatné nezmysly nie sú napokon najmúdrejším spôsobom, ako môže človek uložiť svoju hlúposť. Keď vidím, ako sa stráca nejaký starý blud, vôbec sa tomu neteším, ale myslím na blud nový, ktorý ho vystrieda, a znepokojený si kladiem otázku, či nebude nepríjemnejší alebo nebezpečnejší než ten prvý. Ak všetko dobre uvážime, staré predsudky nie sú také zhubné ako predsudky nové: čas ich používaním uhladil a urobil takmer neškodnými.“ Ľudská hlúposť má podľa slov Anatola Franca silnú reprodukčnú schopnosť a je to teda z pokolenia na pokolenie dedený, čoraz životaschopnejší atavizmus, ktorého postupné znásobovanie môže finišovať v priam fatálnych následkoch. Nestačilo nám kontroverzné 20. storočie a jeho dve obrovské krvavé stigmy – musíme sa krvaviť aj na prahu tretieho tisícročia. Nemátoží nás ani kult zaslepených, často militantných fanatikov, pretože ako nesvojprávne stádo stále s naivnou nádejou upierame zrak na svojich vodcov-manipulátorov, od ktorých očakávame filantropické rozhodnutia s víziou tých najsvetlejších zajtrajškov... Je to, samozrejme, ukážka kardinálnej hlúposti, navyše kŕmenej fajnovou delikatesou – ľudskou dôverou. Ľubomír Schramek sa v 7. čísle Literárneho týždenníka z roku 2002 o tejto absurdnosti vyjadruje priliehavo nabrúseným a ironickým perom: „V mene svetlých zajtrajškov sa páchali, páchajú a budú páchať tie najrozmanitejšie svinstvá a hlúposti. V mene svetlých zajtrajškov možno dokonca bojovať proti svetlým zajtrajškom.“ „Hlúposť je pripútaná k srdcu dieťaťa,“ hovorí Písmo sväté, čo len potvrdzuje vekmi overené presvedčenie o genetickej predurčenosti človeka na trvalú konfrontáciu s touto svojou slabosťou. A jej prejavom sú aj súčasné špekulácie, že ľudská hlúposť sa dá liečiť. Nie, nedá, veď nejde o chorobu, ale vštepenú vlastnosť a v podstate prirodzený ľudský prejav. Cesta k malým víťazstvám tak určite nevedie cez chemické medikamenty. Na programe dňa nemá byť zapíjanie zázračných piluliek, ale pravidelná päťminútovka pravdy, keď si aspoň sami pred sebou vyvodíme dôsledky z čerstvo vyprodukovaných prešľapov. Je to bezbolestný tréning mysle s perspektívou jej dlhotrvajúceho ozdravenia. Len priznaním si vlastnej hlúposti máme reálnu šancu, že ju dokážeme ovládať a v prípade svojvoľného rozbujnenia pacifikovať. Staneme sa navyše kritickými pozorovateľmi jej expandovania aj v notorických prejavoch ostatných jedincov, medzi ktorými vždy vytŕča niekoľko „korunovaných exemplárov“. Stendhal o nich píše v Listoch ženám a priateľom, kde bezradnému čitateľovi s dikciou psychologickej príručky radí: „Nauč sa hlupákov pozorovať z ich smiešnej stránky a snaž sa z toho vyťažiť milé historky. Vo vlastnom záujme študuj v nich človeka. Všímaj si, čo ich to stálo námahy, než sa z nich stali takí hlupáci, čím sa na tomto vznešenom úmysle podieľali okolnosti a čím k nemu prispeli oni sami.“ Snahy cielene študovať hlupákov sa objavujú už niekoľko storočí pred Kristom, keď myslitelia poukazovali na existenciu ľudských prototypov, u ktorých sa prejavovalo množstvo čŕt hlúposti, úbohosti a zloby. Vedecky skúmať a definovať ľudskú hlúposť sa odvtedy pokúsilo viacero odborníkov, no ich štúdie zdobia len parciálne úspechy. Stále sa predovšetkým nevieme dostatočne komplexne popasovať (či zmieriť?) s problémom, že touto vlastnosťou často až v prekvapujúcej miere disponujú aj ľudia zjavne duchaplní a dokázateľne inteligentní. O čosi bezstarostnejšie sa s hlúposťou dávnejšie vyrovnala ľudová slovesnosť, ktorá nám prostredníctvom prísloví podáva nezvratný dôkaz o starobylosti a bezhraničnosti tohto traumatizujúceho ľudského fenoménu. Na ukážku, pravdaže, v prvom rade načrieme do domácich zdrojov: Hlúpych nesejú, a rodia sa. (slovenské) Nemúdry premýšľa o tom, čo povedal, múdry zas o tom, čo povie. (perzské) Hlupák hlupáka vidí zďaleka. (ruské) Hlupáka učiť – ako mŕtveho liečiť. (nemecké) Lepšia nenávisť múdreho ako priateľstvo tupca. (indické) Ľudská hlúposť má nesmierne veľa podôb. Od neškodných po tragické. Od nevinných po patologické. Je to substancia nášho bytia, ktorá by mala mať svoje označenie v periodickej sústave prvkov. Je neuchopiteľná, preto nezničiteľná. „Hlúposť sa nedá odstrániť peniazmi, vzdelaním alebo zákonom,“ tvrdí jedna z overených Murphyho gnóm Arthura Blocha. A z nej konkrétne vyplýva, že do neba volajúce hlúposti páchajú aj zákonodarcovia, študovaní intelektuáli či finanční magnáti. Jednoducho – môžete mať moc, tituly, tučné kontá, nič vám nezaručí odolnosť proti hlúposti. Práve naopak – s okázalo predvádzaným pocitom neohrozenosti jej očividne pribúda... O tom, napríklad, že i učenosť je niekedy danajským darom, hovoria nasledujúce tri výstižné citáty a anekdoty: „Učený hlupák je hlúpejší než nevedomý.“ (Moliére) „Vyvarujte sa šliapnuť na nohu vzdelaného hlupáka. Jeho hryznutie je nevyliečiteľné.“ (Paul Gauguin) „Človek môže mať veľké vedomosti, a pritom nič nepoznať a ničomu nerozumieť... Sú isté hlúposti, ktorých sa môže dopustiť naozaj len tzv. odborník. Prostý človek so zdravým rozumom sa im vyhne.“ (František Xaver Šalda) V dejinách ľudstva sa hlúposti ešte nikdy tak dobre nedarilo ako v súčasnej ére. A ak sa i dramaticky nemodifikovala jej podstata, hoci aj to je vec diskusie, bezpochyby sa radikálne zmenili a znásobili spôsoby jej šírenia. Dnes sa o všemožných hlúpostiach dozviete takmer v priamom prenose z televízie, rozhlasu a len s malým časovým odstupom vám ich dávkujú printové médiá, medzi nimi dokonca aj také, čo si na expedovaní hrubozrnných sprostostí založili vydavateľskú koncepciu. Neľútostný boj o priazeň diváka, poslucháča, čitateľa riadený diktátom trhu agresívne manipuluje s vedomím i podvedomím človeka a neraz motivovaný vidinou krátkodobého víťazstva obetuje aj jeho dôstojnosť. No je tu ešte výkonnejší stroj na rozsievanie hlúposti – internet. Je to bezodná, ničím nelimitovaná banka najdostupnejších údajov a informácií, ale aj bazár tovaru pochybnej kvality či skládka tých najnezmyselnejších nezmyslov. „Internetovú hlúposť môže spustiť každý smrteľník a nad jej šírením nebdie ani provinčný cenzor,“ upozorňuje na nebezpečný rádius tohto otvoreného média už spomínaný Ľubomír Schramek. Podľa neho by bol internet výborný vynález, keby na svete nebolo hlupákov. No skepticky dodáva: „To je však podľa zákona hlúposti nemožné. Vždy tu budú zlosynovia, ktorí sa budú snažiť prosperovať na úkor iných, a vždy tu budú obete, ktoré im to umožnia.“ Ľudská hlúposť by bola vďačnou témou na sériu medzinárodných konferencií, kde by sa k slovu dostali najvýznamnejšie kapacity z oblasti psychológie, psychiatrie, sociológie, histórie, antropológie, filozofie či futurológie. Cenné by boli prezentované výsledky vedeckých výskumov, no i osobné skúsenosti jednotlivých aktérov. Celý svet by však prioritne s napätím očakával, ktorý najmúdrejší z múdrych by si trúfol presvedčivo oponovať cynickému konštatovaniu fenomenálneho Alberta Einsteina: „Dve veci na svete sú nekonečné: vesmír a ľudská hlúposť. I keď tým vesmírom si nie som taký istý...“ Autor je publicista a redaktor Slovenského rozhlasu
