Pamäti z rokov 1918 – 1920. (Druhý zväzok)
Vavro Šrobár (1867 – 1950) pôsobil v politike dlhšie ako mnohí jeho kolegovia alebo odporcovia. Zasiahol do života Slovenska pozitívne aj negatívne, no mimoriadne prospešne v rokoch 1918 – 1920, keď ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, vybavený naozaj rozsiahlymi právomocami, riadil začleňovanie krajiny do utvárajúceho sa česko-slovenského štátu. Skúsenosti z tých čias zachytil v memoárovej práci Oslobodené Slovensko. Prvý zväzok vyšiel v roku 1928, druhý len nedávno sprístupnilo širokej verejnosti bratislavské vydavateľstvo Academic Electronic Press v spolupráci s Masarykovym ústavom Akadémie vied ČR v Prahe. Ak by sme mali byť presní, už prvý zväzok nepredstavoval v pravom slova zmysle len memoáre, autor sa v ňom dosť obšírne zaoberal aj históriou. Ešte viac sa z oblasti memoárovej literatúry vymyká druhý zväzok. Publikácia povedľa samotných spomienok obsahuje dobové správy a hlásenia z pera Šrobára, ale aj iných činiteľov, zápisnice, protokoly ministerských porád, návrhy, korešpondenciu, novinové články – dohromady množstvo dokumentárneho materiálu z politikovho osobného archívu. Keď editor uvažoval o spôsobe vydania materiálu, uloženého teraz v Archíve literatúry a umenia pri Slovenskej národnej knižnici v Martine, rozhodol sa ponechať ho v pôvodnej forme, vôbec do neho nezasahovať, aby sa „zachovala jeho dobová patina“. Zachovanie ducha pôvodiny je z hľadiska rešpektovania dokumentárnej hodnoty správny prístup. Lenže publikovaný text musí byť čitateľovi aj čo najprístupnejší. Tejto požiadavke uvedené vydanie vyhovuje len čiastočne. Nedodržala sa zásada, že pri publikovaní starých textov sa treba pridržiavať aktuálnych pravopisných noriem. „Patina“ diela by sa nestratila uplatním dnes používaných gramatických tvarov, napríklad zmenou autorom používanej koncovky minulého času slovies -ly (boly, maly, išly), na -li (boli, mali, išli), nahradením predpony s- (sbehli sa a i.) predponou z- (zbehli sa) a ďalšími zásahmi. Uľahčilo by sa tak vnímanie textu. Pri čítaní rušivo pôsobia chybné tvary mien, ako napríklad „Masáryk“ (ide o prezidenta Masaryka), „Krákov“ (poľské mesto) alebo cudzie miestne názvy tam, kde máme slovenské toponymá („Bécs“ – Viedeň, „Bös“ – Gabčíkovo a i.). Pozornejší čitateľ asi zneistie, keď sa stretne s menom Oskár Jáczi, vzápatí Oskár Jásyi a potom Jászi, pričom stále ide o tú istú osobu, o Oszkára Jásziho, popredného maďarského sociológa a po prvej svetovej vojne ministra pre národnosti. V texte sa nachádzajú ďalšie mená, ktorým sa žiadalo dať uznanú podobu. Šrobár poskytol vo svojej práci obšírny osobný pohľad na niekoľkých významných súčasníkov – na Andreja Hlinku, Bélu Kúna a na ďalších – a popritom sa úchytkom dotkol mnohých osôb dnes takmer neznámych alebo známych už len špecialistom. Nachádza sa v nej aj veľa zmienok o udalostiach dnešnému čitateľovi príliš vzdialených. Text sa nevyhnutne žiadalo vybaviť aspoň stručnými poznámkami o vybraných osobnostiach a o udalostiach, ktorých boli aktérmi, informovať čitateľa o historickom kontexte, aby sa dokázal zorientovať v opisovanej problematike. Kniha predsa nie je alebo nemala by byť určená výlučne úzkemu okruhu odborníkov na novodobé stredoeurópske dejiny, nehovoriac o tom, že aj oni by mali z poznámok úžitok. (Prečo im napríklad nevysvetliť, že Šrobárom často použité slovo “hughesovať“ znamenalo poslať správu ďalekopisom?) Napokon publikácii by bola kvôli sprehľadneniu prospela grafická úprava odčleňujúca skutočne memoárové pasáže od rôznych dokumentov použitých Šrobárom. Takáto úprava a uvedené zásahy do textu by umožnili čitateľovi hlbšie preniknúť do diela, ktorého publikovanie je inak záslužným činom. Veď vo verejnosti sa vznik ČSR vníma ako nejaký manifestačný akt z 28. októbra 1918. Málo sa vie o tom, že začleňovanie Slovenska do ČSR bolo komplikovaným procesom a že ho sprevádzal tuhý zápas, ktorý si vyžiadal stovky ľudských životov. Šrobárove spomienky živo približujú rôzne aspekty tohto procesu – ustanovenie Bratislavy za hlavné mesto, spory o štátnu hranicu, riešenie zásobovania obyvateľstva, starosť o zvládnutie dopravy, delikátne vzťahy s talianskymi veliteľmi vojenských oddielov nového štátu, usporadúvanie cirkevných záležitostí, mnohotvárne akcie rôznych skupín obyvateľstva Slovenska za jeho zachovanie ako súčasti Uhorska a napokon boje s maďarskými vojskami, ktoré v roku 1919 pod socialistickými heslami vpadli na Slovensko, aby sa ho pokúsili znovu pripojiť k Maďarsku. Publikácia vyšla vhodne pred závažnými tohtoročnými jubileami. V júni uplynie osemdesiatpäť rokov od podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, dokumentu, ktorý medzinárodnoprávne potvrdil začlenenie Slovenska do ČSR a stanovil jeho južnú hranicu, čím sa ukončili časy neistoty a zápasov zachytené v spomienkach Vavra Šrobára. V decembri si zase pripomenieme päťdesiatpäť rokov od úmrtia politika. Možno by tieto dve výročia mohli poslúžiť ako podnet na reedíciu prinajmenej rovnako zaujímavého, no dnes ťažko prístupného prvého zväzku jeho pamätí. Autor je historik
