Ruiny zreformovaného zdravotníctva
Rozhodujúce zámery reformátorov zdravotníctva sa nezrealizovali, vyhlásili včera zástupcovia Slovenskej lekárskej komory (SLK). To by, samozrejme, nemusela byť tragédia, lebo ak je reforma zlá, tak nech sa radšej nepodarí. Horšie je, že SLK na konkrétnych číslach dokazuje, že zdravotníctvo je pre občanov čoraz drahšie a jeho služby sú čoraz nekvalitnejšie. Pre nás pacientov asi nie je dobrá správa, že lekári hlavné „reformné“ ciele ministra Rudolfa Zajaca podporujú. Aj oni chcú, aby zdravotníctvo nefinancoval štátny rozpočet, aj oni chcú, aby sa zúžil rozsah zdravotnej starostlivosti, na ktorú majú bezplatne nárok všetci, ktorí si platia zdravotné poistenie. Tvrdia, že takéto opatrenie je logické, pretože na Slovensku zákon sľubuje väčší rozsah starostlivosti, než na aký máme. Buďme presnejší: než na aký dnes dávame peniaze, resp. na aký sú politici ochotní z našich daní prispieť. Kde sú chýbajúce peniaze? Iba časť miliárd, ktoré dostávajú z našich daní tzv. zahraniční investori, by umožnila zachovať dnešný rozsah zdravotnej starostlivosti bez zvyšovanie dlhov. Skutočným problémom nie je nedostatok peňazí na zdravotníctvo, ale priority vládnej moci. Zvyšovaniu ziskov nadnárodných spoločností dáva Dzurindov kabinet prednosť pred zdravím vlastných občanov. Zároveň treba otvorene priznať, že ani R. Zajacovi sa nepodarilo zastaviť korupciu a neefektívne vynakladanie obrovských financií v rezorte. Možno potom súhlasiť s Ivanom Miklošom, že ďalšie financie nechce dať, pretože neexistujú záruky ich efektívneho využitia. Len by nemal zabúdať, že ako člen vlády za tento stav nesie minimálne politickú spoluzodpovednosť. A keďže peňazí niet dosť, tzv. zdravotnícka reforma ich čoraz viac vyťahuje priamo z vreciek pacientov. Ešte v roku 2002 v priemere jeden občan Slovenska doplácal v hotovosti za zdravotnú starostlivosť 1 308 korún ročne a jeden občan Česka v prepočte 1 982 korún (slovenských). Aj v roku 2003 sme ešte doplácali menej ako naši západní bratia (1963 a 2 044 korún). Lenže od minulého roka, keď sa naplno prejavili zmeny presadzované novou vládou a realizované ministrom Zajacom, sa už karta obrátila: Slováci doplácali z vlastného v priemere 2 617 korún, zatiaľ čo Česi o 500 korún menej. Platíme čoraz viac Sľuby ministra zdravotníctva o tom, že po „reforme“ nikto nebude platiť viac než pred ňou, sa teda nenaplnili. A to nielen pokiaľ ide o priame platby, ale aj pokiaľ ide o zdravotné poistenie. Iba pred mesiacom musel Rudolf Zajac ustúpiť verejnému tlaku, keď novinári odhalili, že ďalšou z noviel plánuje po roku znovu zvýšiť odvody živnostníkom. Zmena, ktorú rýchlo presadil vystrašený predseda Aliancie nového občana Pavol Rusko usilovne si budujúci imidž podporovateľa všetkých podnikateľov (aby mu už toľko nevyhadzovali na oči tých zvýhodňovaných zahraničných investorov), však zabránila iba ďalšiemu zvýšeniu odvodov. Živnostníci totiž aj tak platia od januára poriadne vyššie odvody zdravotným poisťovniam, než platili do konca minulého roka. Slovenská lekárska komora však upozorňuje, že to nie je problém len živnostníkov. V podstate každý zamestnaný, resp. zarábajúci a zdaneniu podliehajúci občan platí po prijatí „reformných“ zákonov zdravotným poisťovniam viac než predtým. Ak k tomu prirátame zvýšenú priamu účasť, môžeme konštatovať, že Zajacova „reforma“ poriadne načrela do osobných rozpočtov všetkých obyvateľov Slovenska. Veď iba na dvadsať- a päťdesiatkorunových poplatkoch od nás Dzurindova vláda vyzbierala za dva roky 3 miliardy korún! Lenže ani za viac peňazí nám rezort zdravotníctva neponúka viac muziky. Napríklad celkové zdravotnícke výdavky na jedného občana stúpli v Česku zo 612 eur v roku 2003 na vlaňajších 649 eur. V tom istom čase na Slovensku narástol tento ukazovateľ z 343 eur na 399 eur. Iným prejavom zhoršenia kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti je nekompromisné limitovanie ošetrení, ktoré lekárom za nás preplatia zdravotné poisťovne. SLK tvrdí, že približne okolo dvadsiateho každého mesiaca lekári vyčerpajú limity, a tak aj chorých pacientov musia presúvať až na ďalší mesiac, lebo za takéto vyšetrenie im nikto nedá ani korunu. Ošetria iba akútne prípady alebo tí nečestnejší tlačia na pacientov, aby si za ošetrenie, ktoré podľa zákona má byť hradené zo zdravotného poistenia, zaplatili sami v hotovosti. Podľa komory lekárom v minulom roku zdravotné poisťovne preplatili o 10 percent výkonov menej ako rok predtým. Možno o kvalite či skôr nekvalite „reformy“ zdravotníctva najpresvedčivejšie hovorí fakt, že takmer všetky „reformné“ zákony musela ani nie po roku sama Dzurindova vláda navrhnúť na novelizáciu. Vždy sa totiž ukázalo, že Zajacovi „reformátori“ na čosi zabudli, čosi neodhadli a čosi odhadli úplne zle. Vládni poslanci a zapredaní poslanci opozície (mnohí z HZDS, niektorí nezávislí či B. Hanzel zo Smeru) zjavne hlasujú aj za to, čomu nerozumejú a o čom vôbec nevedia, ako sa to prejaví v praxi. A tak novelizujú nové zákony a hlasujú tak, ako chce minister a premiér. O ich motivácii napokon veľa napovedá fakt, že podľa SLK sa nepodarilo ani len odpolitizovať zdravotníctvo. Stačí pripomenúť, ako stranícky menoval R. Zajac najvyššie orgány nového Úradu pre dozor nad zdravotnou starostlivosťou. Našli sa aj miesta pre ľudí z akože opozičného košiara, ak, pravda, ich poslaneckí súkmeňovci hlasovali za Zajaca. A tak najlepšou odpoveďou na otázku, čo prináša „reforma“ zdravotníctva, sú stále plné čakárne a niekoľkohodinové rady napríklad na jedinej detskej pohotovosti pre polmiliónovú Bratislavu, na ktorej slúži len jeden, maximálne dvaja lekári.
