Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

„Zbytočná vojna“ a jej aktuálny odkaz

Od druhej svetovej vojny uplynulo šesť desaťročí. Z roka na rok rapídne ubúda jej pamätníkov, a najmä aktívnych účastníkov. Napriek tomu vzbudzuje táto vojna stále živý záujem odbornej i širšej verejnosti. Historické diela, obrazové dokumentácie, časopisecké a novinové články vojnové udalosti nielen pripomínajú, ale na základe objavovaných a odtajovaných archívnych dokumentov odhaľujú ich neznáme či nejasné stránky.
Počet zobrazení: 743
11_titulka1-m.jpg

Od druhej svetovej vojny uplynulo šesť desaťročí. Z roka na rok rapídne ubúda jej pamätníkov, a najmä aktívnych účastníkov. Napriek tomu vzbudzuje táto vojna stále živý záujem odbornej i širšej verejnosti. Historické diela, obrazové dokumentácie, časopisecké a novinové články vojnové udalosti nielen pripomínajú, ale na základe objavovaných a odtajovaných archívnych dokumentov odhaľujú ich neznáme či nejasné stránky. V posledných rokoch sa možno oboznamovať aj so zásadnými prácami západnej proveniencie. Jednou z najzávažnejších je nepochybne kniha anglického historika B. H. Liddella Harta Dějiny druhé světové války. Liddell Hart (1895 - 1970) vyštudoval v Cambridgi, bojoval v prvej svetovej vojne, bol vojenským dopisovateľom novín Daily Telegraph a Times. Pracoval v oblasti vojenskej teórie a vyučoval vo vojenských školách. Vo svojej knihe rozoberá vojnové udalosti v Európe, Afrike, Stredomorí a juhovýchodnej Ázii, na svetových moriach i pod ich hladinou. Čím toto impozantné dielo zaujme najväčšmi? Prečo „zbytočná vojna“ ? Liddell Hart nadväzuje na legendárnu myšlienku Winstona Churchilla, že druhá svetová vojna bola vlastne zbytočná. Predovšetkým bolo možné vojne zabrániť. Pri zdôvodnení tohto názoru sa Liddell Hart vracia k udalostiam druhej polovice 30. rokov. V rozpore s Versailleskou zmluvou Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu Porýnia. Tým si zabezpečilo porúrsky priemysel a zároveň vytvorilo odrazový mostík k útoku na Francúzsko. Zoči voči tomu vlády Francúzska a Veľkej Británie zvolili politiku ústupčivosti v snahe umožniť hitlerovskému Nemecku „expandovať na východ a tým odvrátiť nebezpečenstvo expanzie na západ” /18/. Autor uvádza, že lord Halifax pri návšteve Berlína v novembri 1937 podľa písomného záznamu „Hitlerovi naznačil, že mu Británia nechá voľnú ruku k záležitostiam východnej Európy” /18/. A práve Halifax sa krátko nato stal ministrom zahraničných vecí Chamberlainovej vlády. Politika ústupčivosti priniesla svoje plody pri nemeckom „anšluse“ Rakúska v marci 1938. Hitlera povzbudilo, keď „Chamberlain a Halifax odmietli návrhy Ruska, ktoré po pripojení Rakúska chcelo rokovať o spoločnej poistke proti nemeckému postupu” /19/. Pripojenie Rakúska k Nemecku zároveň odkrylo juh Československa, na ktoré Hitler politicky zaútočil v mene riešenia problému Sudet. Chamberlain nielenže nečelil Hitlerovým vydieračským požiadavkám, „naopak mu aktívne pomáhal vnútiť Československu jeho podmienky... Rovnako Hitlera povzbudila pasivita Francúzov... Hitler sa teda domnieval, že vo vhodnej chvíli môže bez problémov dovŕšiť obsadenie Československa, a potom pokračovať v ťažení na východ” /19/. V čase Mníchova obe západné vlády ignorovali ponuku Ruska na vzájomné kontakty a spoločné kroky na obranu Československa“ /19/. Mníchovom sa Hitler nepresadil iba medzinárodne. Ako je známe, vplyvná skupina v nemeckej generalite sa vojny na jeseň 1938 obávala a zamýšľala Hitlera a nacistických pohlavárov zvrhnúť. „Ich ústretový plán však celkom zhatil Chamberlain, keď pristúpil na Hitlerov nárok poškodzujúci Československo a spolu s Francúzskom súhlasil, že bude stáť bokom, keď táto nešťastná krajina príde o územie a stratí možnosť sa brániť” /17/. Po Hitlerovom úspechu sprisahaneckí generáli pochopiteľne stratili svoj vplyv. Bola zmarená ďalšia príležitosť vyhnúť sa vojne. Mníchovská dohoda (či správnejšie: diktát, nanútený Československu hrozbami, vojenskými zo strany Nemecka a diplomatickými zo strany Francúzska a Anglicka – pozn. B.K.) Československo strategicky ochromila, zároveň „narušila strategickú rovnováhu Európy a prinajmenšom na čas ju veľmi nepriaznivo obrátila proti Francúzsku a Británii” /33/. Mníchov spustil sériu ďalších udalostí. V marci 1939 Nemecko obsadilo Čechy a Moravu a podriadilo si Slovensko, čím zavŕšilo obkľúčenie Poľska zboku. Okupáciou Čiech a Moravy získalo muničné fabriky a bohaté armádne vybavenie: „Len v ťažkom delostrelectve Nemecko zdvojnásobilo v jedinom okamihu svoje prostriedky“ /33/, nehovoriac aj o významných prírodných zdrojoch na území českých krajín a Slovenska. Avšak ani po marci 1939 nebola nemecká armáda zďaleka pripravená na veľkú vojnu. Navyše okrem potrebnej výzbroje závisel výsledok dlhšieho konfliktu od ekonomickej sily a surovinových zdrojov vojnu vedúcich krajín. V celkovej bilancii jasne prevládali protivníci Nemecka, Talianska a Japonska /32 – 35/. Ešte zopár mesiacov pred vypuknutím vojny nebolo bez šance úsilie jej zabrániť. Po nacistickej okupácii Čiech a Moravy poskytla Veľká Británia bezpečnostné záruky Poľsku a ďalším východoeurópskym krajinám. Aj Liddell Hart však kritizuje, že pritom nebola zabezpečená podpora a pomoc zo strany Ruska, čo bola „jediná šanca ako sa vyhnúť vojne” /22/. No poľská vláda i vlády malých východoeurópskych krajín boli proti tejto pomoci: „Báli sa totiž, že keby boli ako posily vyslané ruské armády, rovnalo by sa to invázii“ /748/. Aj preto boli kroky britskej vlády váhavé, vlažné a napokon márne. Západní spojenci nielenže neubránili Poľsko vtedy – „zbytočnosť “ vojny sa prejavila aj v tom, že na jej konci „boli nútení súhlasiť s ruskou nadvládou nad Poľskom“ /13/. Podľa Liddella Harta bola druhá svetová vojna aj zbytočne preťahovaná. Autor tu zdieľa názor o pochybenosti a krátkozrakosti spojeneckej požiadavky bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka ako o zásadnej prekážke skrátenia vojny v Európe: „Len čo Amerika ukázala svoju silu a Rusko vydržalo a mohlo takisto ukázať svoju silu, bola porážka síl Osi, teda Nemecka, Talianska a Japonska istá, lebo ich spoločný vojenský potenciál bol oveľa nižší“ /756/. „Keby boli spojeneckí vodcovia natoľko múdri, aby dali dajaké záruky ohľadne mierových podmienok, Hitler by nemal nemecký národ tak pevne v hrsti už dlho pred rokom 1945“ /757/. Liddell Hart uzatvára: „Zbytočná vojna“ sa tak zbytočne predlžovala, boli zbytočne obetované ďalšie milióny životov a konečný mier priniesol novú hrozbu a strach z ďalšej vojny. Ukázalo sa, že zbytočné predlžovanie druhej svetovej vojny v snahe o „bezpodmienečnú kapituláciu“ protivníka prinieslo úžitok iba Stalinovi, ktorému sa tak otvorila cesta ku komunistickej nadvláde v strednej Európe“ /757/. Názory tohto druhu sa v západnej historiografii a publicistike tradujú už od konca druhej svetovej vojny. „Rozhodne im nemožno upierať argumentačnú silu a presvedčivosť. Nejedno historické hodnotenie urobené ex post však má svoje úskalia. Svoju váhu v presadzovaní požiadavky bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka uprostred vojny mohol mať záujem „jednotky“ západnej aliancie, USA a osobne prezidenta F. D. Roosevelta na nenarušení vojnového spojenectva so vtedajším Sovietskym zväzom, a to nielen proti hitlerovskému Nemecku, ale aj perspektívne v ešte nevyhratej vojne USA s Japonskom. V súvislosti s otázkou, či bolo možné druhej svetovej vojne najprv zabrániť a neskôr ju skrátiť či rýchlo ukončiť, všimnime si teraz v knihe Liddella Harta niektoré vojnové udalosti bližšie. Pritom okrem čisto vojenských aspektov považujeme za potrebné pripomenúť úlohu takzvanej vysokej, veľmocenskej politiky. Pri jej posudzovaní je užitočné zbaviť sa akýchkoľvek ilúzií, ako aj – vravíme to neradi – odmyslieť si všeobecné a bežné morálne kritériá. V tejto politike rozhodujú totiž vždy vlastné záujmy daného štátu (respektíve jeho vládcov), bývajú presadzované za každú cenu, bez akýchkoľvek ohľadov, s použitím aj najkrajnejších prostriedkov. Nanešťastie, pri určovaní a prebojúvaní týchto záujmov sa môžu politici neraz ťažko zmýliť, s osudnými následkami nielen pre svoju krajinu. Dejiny tu poznajú množstvo príkladov; výnimkou nebola ani druhá svetová vojna. Nemecko-sovietsky pakt Nemecko-sovietsku zmluvu o neútočení, uzavretú tesne pred nemeckým vpádom do Poľska, Liddell Hart komentuje v kontexte s vývojom medzinárodnej situácie, s pomerom Veľkej Británie voči Nemecku a Rusku a napokon s politikou a záujmami vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Ide o Chamberlainovo a Halifaxovo „pochopenie“ pre nemeckú expanziu na východ, pre anexiu Rakúska a zabratiu Sudet, a na druhej strane o anglické odmietanie alebo ignorovanie návrhov Sovietskeho zväzu na spoločný postup proti hitlerovskej agresii. Jar a leto roku 1939 boli v Európe obdobím horúčkovitej politickej aktivity. Nadväzne a niekedy aj súbežne prebiehali rôznorodé diplomatické rokovania a sondáže. V súvislosti s poskytnutím záruk Poľsku britská vláda „prijala nový návrh Ruska na jednotný obranný zväzok vlažne... pomalý priebeh angloruských rokovaní Nemecko povzbudil a túto príležitosť Nemci využili“ /23/. Predbežné rokovania o nemecko-sovietskej zmluve začali podľa Liddella Harta v apríli. A začiatkom mája nahradil na poste ministra zahraničných vecí Molotov Litvinova, dlhoročného zástancu politiky spolupráce so Západom. V tom čase tiež prebiehali – pre zabránenie vojne rozhodujúce – žiaľ, nevydarené anglo-francúzsko-sovietske rokovania o vojenskej spolupráci a vzájomnej pomoci. Škoda, že sa práve nimi Liddell Hart bližšie nezaoberá. Bez toho totiž ťažko plne porozumieť zvláštnostiam vývoja tesne pred uzavretím nemecko-sovietskeho paktu. (O týchto rokovaniach podrobne informuje napríklad iný anglický autor A. Werth v knihe Rusko vo vojne, Bratislava 1969.) Koncom júla rokoval v Berlíne súkromne Chamberlainov poradca H. Wilson o anglo-nemeckej zmluve. Wilsonova misia podporila „Hitlerovo presvedčenie, že britská vláda nebude riskovať očividne márny boj za záchranu Poľska a že si skutočne nepraje rokovať s Ruskom” /23/. Vzhľadom na závažnosť veci uprednostňujeme širšiu citáciu: „Nemci naliehali na podpísanie zmluvy. Molotov však až do polovice augusta odpovedal vyhýbavo” /23/. Až vtedy zrejme došlo v Moskve k rozhodujúcemu obratu a 23. augusta bol pakt podpísaný. Podľa Liddella Harta „Stalin si veľmi dobre uvedomoval, že západné mocnosti dlho a s radosťou nechávali Hitlera expandovať na východ, smerom na Rusko. Sovietsko-nemeckú zmluvu pravdepodobne chápal ako vhodný prostriedok, ktorým je možné odviesť Hitlerov agresívny dynamizmus opačným smerom”, tak, že „by sa spolu zrazili Stalinovi priami i možní protivníci. Prinajmenšom by to mohlo znížiť ohrozenie sovietskeho Ruska a protivníkov natoľko vyčerpať, aby Rusko vo vojne získalo prevahu” /24/. Ďalej sa Rusom naskytla príležitosť „získať späť územia, ktoré vlastnili pred rokom 1914... premeniť východné Poľsko na ochrannú zónu... Zmluva tiež Rusku vydláždila cestu na okupáciu baltských štátov a Besarábie, ktoré mali tento nárazníkový priestor rozšíriť” /24/. Podľa Liddella Harta bola po uzavretí paktu vojna už istá, pakt Západu nesmierne uškodil. Autor zároveň dodáva: „Hlavná vina však spočíva v ľuďoch, ktorí boli zodpovední za pokračujúcu politiku váhania, a potom unáhlenosti, a to napriek napätej situácii“ /24/. Zdá sa, že prenecháva čitateľovi, aby si sám vyvodil konkrétnejšie závery. Vojna v Poľsku a na Západe /1939 – 194O/ Druhá svetová vojna začala 1. septembra 1939 nemeckým vpádom do Poľska. Francúzsko a Anglicko vyhlásili Nemecku vojnu 3. septembra. Poľskí vojaci bojovali chrabro, ale proti drvivej presile a bez účinnej pomoci západných mocností. Keď navyše do východných oblastí krajiny vtiahla sovietska armáda, Poľsko po mesiaci bojov kapitulovalo. Obdobie do jari 1940, keď proti sebe na Rýne v očakávaní stáli nemecké a spojenecké vojská, sa zvykne nazývať „čudná vojna“. Podľa Liddella Harta to bola skôr „zima ilúzií“ západných spojencov. Z dokumentov francúzskych archívov vyplýva, že „spojeneckí vojenskí šéfovia strávili zimu rozjímaním o ofenzíve“ proti Nemecku zo všetkých svetových strán. Spojeneckí vodcovia „žili vo svete snenia, dokiaľ ich neprebudila studená sprcha Hitlerovej vlastnej ofenzívy“ /47/. Podľa autora Francúzi a Británi sami ani nemali šancu na zdolanie Nemecka. „Ich najväčšou nádejou v dobe, keď Nemecko a Rusko stáli proti sebe na spoločnej hranici, bolo, že medzi týmito vzájomne si nedôverujúcimi spojencami vznikne napätie a odvedie Hitlerove explozívne sily na východ namiesto na západ“ /750/. Začiatkom apríla 1940 Nemci zaútočili na Dánsko a Nórsko, po ich okupácii mesiac nato porazili Belgicko a Holandsko a vtrhli do Francúzska, ktoré 22. júna kapitulovalo. Britský expedičný zbor a ďalšie spojenecké vojská sa zachránili evakuáciou cez La Manche, keď Hitler zastavil svoje tankové jednotky pred prístavom Dunkerque. Podľa svedectva z najvyšších nemeckých miest Hitlerovým cieľom bolo uzavrieť mier s Britániou. Hitler dokonca dúfal, „že získa Britániu za svojho spojenca... mal pocit, že nemôže riskovať... pretože ruská armáda stála pripravená na východnej hranici ako pozemná hrozba pre Nemecko“ /753/. Až keď Veľká Británia akýkoľvek kompromis odmietla, začali Nemci s prípravou invázie do Anglicka. V lete a na jeseň 1940 sa odohrala legendárna letecká bitka o Anglicko. Nemecká letecká ofenzíva „spôsobila oveľa väčšie škody a rozvrat, než sa pripúšťalo... Nepodarilo sa jej však... zničiť silu stíhačiek RAF a morálku národa” /125/. Liddell Hart zároveň súdi, že „keby sa Hitler zameral na porážku Británie, jej skaza by bola takmer istá”, aj bez invázie; leteckou a ponorkovou blokádou a vyhladovaním /753/. Vojna v severnej Afrike a v Taliansku Po porážke talianskych okupantov v Etiópii sa v polovici roku 1940 boje britských, talianskych a postupne prisúvaných nemeckých vojsk preniesli na pobrežie severnej Afriky. Prebiehali so striedavým úspechom od hraníc Egypta až po Tunis, kde pri rastúcej sile britských vojsk a najmä po úspešnom vylodení Američanov sa nemecké a talianske vojská napokon v máji 1943 vzdali. Nasledovalo spojenecké vylodenie na Sicílii a v Taliansku, ktoré kapitulovalo, ale boje s nemeckými vojskami sa tu pretiahli až do posledných týždňov vojny. Liddell Hart sa prikláňa k názorom, podľa ktorých „skutočný zdroj ťažkostí Spojencov spočíval v tom, že si na vylodenie zvolili Salerno a špičku Talianska”, a nie oblasť približne v strede polostrova /5O7 – 5O8/. Z Normandie po Labe, od Varšavy do Berlína K spojeneckej invázii v Normandii od 6. júna 1944, jednej z najvýznamnejších operácií v dejinách vojenstva vôbec, Liddell Hart uvádza: „Na začiatku bola hranica medzi úspechom a neúspechom veľmi tesná... Spojenci boli zo začiatku vo veľkom nebezpečenstve a unikli iba o vlások” /579, 582/. Rozhodla predovšetkým ich úplná prevaha vo vzduchu. Na vývoj vojnovej situácie vplývali aj názorové nezhody, váhania a omyly nemeckého velenia pri odhadovaní skutočného miesta vylodenia Spojencov. K nezhodám a následným prieťahom v postupe armád dochádzalo aj v spojeneckom velení. Autor podrobne opisuje priebeh operácií vo Francúzsku, Belgicku a Holandsku, po ktorých spojenecké vojská dospeli začiatkom jesene 1944 na hranice Nemecka. Súčasne narastal aj odpor nemeckých vojsk, ktoré sa na prelome rokov 1944 a 1945 dokonca pokúsili o protiofenzívu v Ardennách. Západní spojenci ich odrazili a začali prenikať do vnútra Nemecka. V polovici januára 1945 začala sovietska ofenzíva v Poľsku smerom k Odre a Berlínu a „kríza vyvolaná ruskou hrozbou priviedla Nemcov k osudnému rozhodnutiu - obrana na Rýne sa musí obetovať pre potreby obrany na Odre... Anglo-americká ofenzíva tak mala voľnú cestu k Rýnu” /711/. V jarných mesiacoch sa nemecký front na západe postupne zrútil a koncom apríla sa americké a sovietske vojská stretli na brehoch Labe. Po Hitlerovej smrti a po dobytí Berlína nemecká armáda najprv po častiach a napokon 8. mája 1945 úplne a bezpodmienečne kapitulovala. Druhá svetová vojna v Európe sa skončila. Na základe podrobného opisu operácií vo Francúzsku, v Belgicku a Holandsku sa autor domnieva, že: „Vojna mohla celkom dobre skončiť už v septembri 1944” /595/ a dodáva: „Zo 750 000 obetí pri oslobodzovaní západnej Európy ich bolo pol milióna ranených alebo zabitých až po septembrovom neúspechu. Svetové straty však boli oveľa väčšie” /598/. V tejto súvislosti spomína najmä maršalom Montgomerym presadzovanú myšlienku spojeneckého úderu cez severné Nemecko na Berlín. Podľa nemeckého generála Blumentritta takýto úder „by roztrhal celý nemecký front na kúsky a ukončil vojnu. Spojenci by obsadili Berlín a Prahu ešte skôr než Rusi” /603/. Tu sa žiada pripomenúť rastúci odpor nemeckej armády už pri obrane prístupov k nemeckým hraniciam, a že táto armáda nebola ešte zďaleka porazená, dokázala jej ofenzíva v Ardennách. A existovali predchádzajúce dohody Spojencov o povojnových okupačných zónach v Nemecku a tým aj o vymedzení frontových línií. Keďže USA ešte nemali istotu ohľadne úspešne fungujúcej atómovej bomby a rátali s vojenským vystúpením ZSSR proti Japonsku, mali logicky záujem na dodržaní takýchto dohôd. Vývoj udalostí aj prebiehal podľa politického scenára, dohovoreného na konferenciách Veľkej trojky v Teheráne a Jalte. Západné armády a sovietske vojská v podstate zaujali územia neskorších okupačných zón, Berlín dobyla sovietska armáda a na stanovenej línii sa zastavili americké jednotky aj v západných Čechách. Rusko vo vojne Ako je známe, ku vpádu hitlerovských vojsk do vtedajšieho Sovietskeho zväzu (22. 6. 1941) malo pôvodne dôjsť už v polovici mája. K posunutiu termínu donútila Nemecko nevyhnutnosť vojensky reagovať na politický prevrat v Juhoslávii. Liddell Hart zároveň dodáva, že „počasie roku 1941 pracovalo proti invázii na východ” /150/. Zima trvala dlhšie, väčšina ciest bola rozbahnená, rieky vyliate, výdatne pršalo a čím ďalej na východ, tým bola situácia horšia. Počasie zohralo svoju úlohu aj pri spomalení nemeckého postupu na jeseň 1941. „Samozrejmé sú jesenné blato a sneh. Ale podstatnejšie bolo, že Nemci zle odhadli, koľko záloh môže Stalin zhromaždiť z hlbín Ruska... Ďalším zásadným momentom bola i zaostalosť Ruska...” Autor oceňuje mimoriadnu vytrvalosť ruských vojakov a ľudu, ale: „Keby bola ruská cestná sieť porovnateľná so Západom, bola by krajina obsadená takmer tak rýchlo ako Francúzsko.” Napokon usudzuje: „Ale aj tak mohla invázia uspieť, pokiaľ by sa pancierové jednotky rútili v lete rovno k Moskve a nečakali na pechotu, ako naliehal Guderian” /754/. Nech už je to akokoľvek, práve v Rusku sa malo ukázať, čo všetko môže ovplyvniť priebeh a peripetie vojny. V lete 1942 nemecká armáda prenikla až ku kaukazským ropným poliam. Vtedy Hitler, napriek námietkam svojich generálov, „rozdelil svoje vojská medzi dvojaký operačný cieľ – Kaukaz a Stalingrad” /754/. Dobre naplánovaná i riadená sovietska protiofenzíva viedla potom ku katastrofe nemeckej šiestej armády v stalingradskom kotle, Liddell Hart sa pritom pripája k názoru, že Paulusova kapitulácia až koncom januára 1943 uľahčila nemeckým armádam na Kaukaze únik z obkľúčenia a pozdržala ďalší postup Rusov na západ /513/. Presvedčivá porážka nemeckej armády v bitke pri Kursku v lete 1943 dokázala, že „ruská armáda teraz bola po kvalitatívnej stránke oveľa lepšia než v roku 1942 a tiež početne silnejšia...”, prejavoval sa „rastúci prílev výzbroje z rozšírených fabrík na Urale a od západných spojencov. Ruské tanky boli prinajmenšom rovnako dobré ako tanky ktorejkoľvek inej armády a väčšina nemeckých dôstojníkov ich dokonca považovala za lepšie... Ruské delostrelectvo malo výbornú kvalitu a raketové delostrelectvo... bolo pozoruhodne účinné. Ruská puška bola modernejšia než nemecká... Väčšina ťažkých pechotných zbraní bola obdobne kvalitná”. Nedostatky mala sovietska armáda napríklad v rádiovej spojovacej technike a v motorovej doprave, čo „teraz riešil rastúci prílev amerických nákladných áut”. Mobilitu sovietskej armády zvyšovalo aj „množstvo privážaných amerických potravinových konzerv”, čo uľahčovalo zásobovanie Červenej armády a tým aj jej rýchly postup /520/. Liddell Hart zároveň poznamenáva: „Rusi boli schopní prežiť aj tam, kde by každá západná armáda zomierala od hladu. Pokračovali v postupe i vtedy, keď by si každý iný sadol a čakal, kým dakto opraví rozbité komunikácie.” Pripája tiež výrok nemeckého generála Manteuffela: „Postup ruskej armády je niečo, čo si ľudia zo Západu nevedia vôbec predstaviť. Za predvojom tankov sa valí obrovská horda prevažne na koňoch. Každý vojak má na chrbte vrece so suchými kôrkami chleba a surovou zeleninou, ktorú si nazbieral počas pochodu na poliach alebo našiel v dedinách. Kone žerú slamu zo striech domov, ináč toho na kŕmenie dostávajú veľmi málo. Rusi sú zvyknutí pri postupe prežívať týmto primitívnym spôsobom až tri týždne.” /609/ Pred bitkou pri Kursku nebolo ešte možné hovoriť o definitívnom prelome vo vývoji na nemecko-sovietskom fronte. Liddell Hart sa tu zmieňuje o relatívne neznámej diplomatickej udalosti: „V júni sa Molotov stretol s Ribbentropom v Kirovograde, ktorý vtedy ležal za nemeckými líniami, a rokoval s ním o možnosti skončiť vojnu.” Ribbentrop vraj navrhol viesť ruskú hranicu pozdĺž Dnepra, Molotov však trval na pôvodných ruských hraniciach. Rokovanie uviazlo na mŕtvom bode, a keď sa o ňom dozvedeli západné mocnosti, bolo prerušené /522/. Existovala tu naozaj reálna možnosť skrátiť vojnu? V skutočnosti boje trvali ešte takmer dva roky. Len vyháňanie Nemcov z územia vtedajšieho ZSSR kulminovalo až koncom júla 1944, keď sa po veľkej ofenzíve v Bielorusku, na Ukrajine a vo východnom Poľsku sovietska armáda zastavila na predmestiach Varšavy. To sa bežne vysvetľuje zámerom Moskvy nepripustiť úspech protinemeckého varšavského povstania a najmä posilnenie jeho prozápadne orientovaných zložiek. Aj pre Liddella Harta je „pochopiteľné, že sovietska vláda nijako netúžila po tom, aby Poliaci prevzali iniciatívu pri oslobodzovaní svojho hlavného mesta z rúk Nemcov, čo by ich povzbudilo v nezávislejšom postoji“. Takisto „nikdy sa uspokojivo nevysvetlilo, prečo Rusi odmietli povoliť americkým bombardérom zo západnej Európy po zhodení zásob Poliakom vo Varšave pristávať na sovietskych letiskách”. Na druhej strane autor konštatuje pozoruhodné zosilnenie nemeckého odporu pri Varšave, najmä nasadením troch tankových divízií SS a ďalších posíl. „Do konca prvého augustového týždňa boli Rusi zastavení všade... Sila ich postupu sa vyčerpala dlho predtým, než sa zastavila... V priebehu piatich týždňov Rusi postúpili takmer o 720 kilometrov... Potom na nich doľahli dôsledky prirodzene vyplývajúce z predĺženia komunikácií... Pri Visle museli zostať takmer šesť mesiacov, než boli pripravení začať a viesť ďalší masový výpad”. Liddell Hart uzatvára: „Hoci ťažko rozmotať klbko tohto sporného bodu, to, že Rusi boli v tej dobe zastavení v oveľa širšom rozsahu, naznačuje, že väčšmi rozhodujúce boli v tejto situácii najskôr vojenské faktory než politické úvahy.” /619-622/ Spojenecké dodávky do Sovietskeho zväzu V úvahách, čo a ako mohlo ovplyvňovať vývoj a trvanie druhej svetovej vojny, patrí jedno z popredných miest otázke spojeneckých dodávok Sovietskemu zväzu; aj preto, že ich rozsah a význam býval v minulosti tendenčne spochybňovaný. Liddell Hart sa o tejto problematike zmieňuje iba stručne v súvislosti s konvojmi do Murmanska, vypravovanými od septembra 1941 (dokedy, autor neuvádza). O tejto trase pomoci udáva, že z 811 lodí doplávalo do cieľa 720 s približne 4 miliónmi ton nákladu, vrátane niekoľkých tisíc tankov a vyše siedmich tisícov lietadiel /420 – 421/. Okrem toho osobitne vyzdvihuje v druhej fáze vojny význam dodávok desiatok tisíc amerických džípov (willysov) a najmä legendárnych nákladných „studebackerov“. Ide však zrejme iba o čiastkové údaje. (Podľa spojeneckého generála J. S. Deana dosiahli západné dodávky do ZSSR vyše pätnásť miliónov ton. Išlo napríklad o vyše 440 000 vozidiel, takmer 4,5 milióna ton potravín a množstvo iných komodít.) /Pozri: A. Werth, Rusko vo vojne II, s. 48 – 50/ Bombardovanie Nemecka Ničiť vojenský potenciál Nemecka a podlomiť morálku jeho obyvateľstva malo letecké bombardovanie fabrík, vojenských objektov, komunikácií a miest. Predpokladalo jednak potrebnú kapacitu spojeneckého letectva, jednak úspešný vývoj zariadení na presné zameriavanie pozemných cieľov. Tieto predpoklady sa výraznejšie realizovali až vo štvrtom roku vojny. Cieľom opakovaných náletov stovák až tisíca bombardérov boli viaceré mestá. No podľa Liddella Harta: „Nemeckému priemyslu uškodilo bombardovanie iba zanedbateľne... nemecká zbrojná výroba vzrástla v roku 1942 zhruba o päťdesiat percent. Ropa, najväčší nemecký problém, zostala takmer nedotknutá a celková výroba lietadiel sa značne zvýšila.” /638/ Napriek podstatnému zvýšeniu presnosti bombardovania, „nemecká priemyselná výroba dosiahla vrchol v júli 1944 a potom sa trvale znižovala”. Hlavným faktorom konečného kolapsu nemeckého priemyslu v roku 1945 bol „úplný nedostatok surovín, zavinený zrútením dopravného systému” /651/. Liddell Hart poukazuje aj na subjektívne faktory problému. Na adresu britského hlavného veliteľa Bomber Command A. T. Harrisa, tvrdého zástancu plošného bombardovania nemeckých miest, uvádza: “...spätne sa preukázalo, že mnohé z jeho názorov a rozhodnutí boli mylné.” /636/ Harris iba neochotne súhlasil so selektívnymi náletmi na kľúčové zbrojné podniky, napríklad na fabriku vo Schweinfurte, vyrábajúcu guľkové ložiská /642/ alebo na ropné ciele v Rumunsku a Nemecku (na čo naliehali Američania), keď Harris „zo vzdoru dokonca hrozil rezignáciou” /649/. Pritom, keď sa takéto nálety v roku 1944 uskutočňovali, „sa produkcia paliva pre motorové vozidlá od apríla do júna znížila na polovicu a do septembra o ďalšiu štvrtinu” /650/. Celkový názor Liddella Harta charakterizujú dva citáty: „Bezohľadné bombardovanie miest nijako významne neznížilo výrobu vojnového materiálu a nepodarilo sa zlomiť vôľu nepriateľského národa a prinútiť ho ku kapitulácii. Ako spoločenstvo boli ľudia príliš pevne v moci svojich tyranských vodcov a jednotlivci nemohli kapitulovať pred bombardérmi na oblohe.” /757/ „Existuje dostatok dôkazov, ktoré odhaľujú, že vojna mohla byť prinajmenšom o niekoľko mesiacov kratšia, keby sa Spojenci viac sústredili na ropné a komunikačné ciele. Aj napriek strategickým chybám a morálnej bezohľadnosti zohralo však bombardovacie ťaženie nesporne dôležitú úlohu v porážke hitlerovského Nemecka.” /652/ Podotýkame, že pri veľkých náletoch na mestá ako Hamburg, Kőln, Darmstadt a ďalšie, prichádzalo o život až niekoľko desiatok tisíc ľudí. A počet mŕtvych následkom dvoch bezprostredne po sebe idúcich obrovských bombardovaní Drážďan, preplnených na sklonku vojny utečencami, presiahol číslo stotisíc. „Kobercové“ bombardovanie nemeckých miest býva niekedy považované až za vojnový zločin. Vojna s Japonskom – musela byŤ Hirošima? Dna 7. decembra 1941 útokom Japonska na havajský Pearl Harbor začala vojna v Pacifiku a na Ďalekom východe. V jej prvej fáze sa Japonci dostali až k brehom Austrálie a na hranice Indie. Od roku 1943 začala narastať prevaha amerických námorných a vzdušných síl. Víťazstvami v niekoľkých námorných bitkách a metódou „žabích skokov“ z ostrova na ostrov dospeli Američania na jar 1945 k predpoliam japonského materského súostrovia. Problém, ako po porážke Nemecka skončiť bez väčších ľudských obetí aj vojnu s Japonskom, rozhodli sa USA riešiť pomocou atómovej bomby. Otázka, či musela byť Hirošima, zostáva dodnes predmetom sporov. Podľa Liddella Harta porážka Japonska, ostrovného štátu, závislého od dovozu a teda od obchodného loďstva, prišla jednak z mora, jednak zo vzduchu. „Morský faktor“ považuje autor za rozhodujúci. Bez konvojov a eskortných lodí „sa japonské loďstvo stalo ľahkým cieľom amerických ponoriek” /724/. Od roku 1944 stupňovali Američania aj leteckú vojnu: „...japonská vojnová ekonomika bola takmer v troskách. V ropnom priemysle totiž klesla výroba o 83 %, výroba drakov lietadiel o 60 % a elektronického vybavenia o 70 %. Bombardovanie zničilo alebo veľmi poškodilo vyše šesťsto veľkých vojnových fabrík.” /734/ V tomto období sa objavili aj prvé japonské snahy o mier. Dňa 20. júna 1945 uložil japonský cisár najvyššej vojnovej rade: „Uvažujte, prosím, ako čo najskôr ukončiť vojnu.” /737/ V USA v tom čase končili prípravy na zvrhnutie prvých atómových bômb. Hirošima a Nagasaki boli vybrané preto, lebo v nich boli vojenské zariadenia s „domami a inými budovami, ktoré sa najviac hodia na poškodenie” /739/. Ale proti použitiu bomby neboli len niektorí atómoví vedci. Šéf štábu prezidenta Trumana admirál Leahy „sa desil pomyslenia použiť takú zbraň proti civilnému obyvateľstvu“ /738/, vážne výhrady mal aj admirál King, vrchný veliteľ námorných síl USA. Liddell Hart na základe faktov o beznádejnej situácii Japonska usudzuje, že „použitie atómovej bomby nebolo fakticky nevyhnutné” /740/. Prečo teda napokon došlo k jej zhodeniu? Autor uvádza dva dôvody. Jeden podľa admirála Leahylo spočíval v tom, že „vedci a ostatní chceli uskutočniť tento test kvôli nesmiernym sumám, ktoré boli do projektu vložené” /741/. Druhý, skôr politicko-vojenský dôvod, odhalil W. Churchill v správe z porady s prezidentom Trumanom: „...mali sme sa zaobísť bez Rusov. Koniec vojny s Japonskom už nezávisel od toho, či sa tam nahrnú ich armády... Nepotrebovali sme ich žiadať o láskavosť. O niekoľko dní neskôr som napísal pánu Edenovi nótu: „Je vcelku jasné, že Spojené štáty si v súčasnej dobe neželajú, aby sa Rusko zúčastnilo na vojne proti Japonsku.“ /740 - 741/ Ale neskôr aj Churchill vyslovil pochybnosti: „Bolo by chybou predpokladať, že o osude Japonska rozhodla atómová bomba. Jeho porážka bola istá ešte skôr, než bola zhodená prvá bomba. Privodila ju ohromná námorná sila.” /735/ A naznačujúc takpovedané perspektívny význam zvrhnutia prvých atómových bômb Liddell Hart uzatvára: „... strašný úder, ktorý vymazal mesto Hirošimu z mapy, aby demonštroval ohromnú silu novej zbrane, iba urýchlil okamih kapitulácie. Tá už bola istá a pre použitie takejto zbrane... nebola nijaká ozajstná potreba.” /74l/ Na záver Je vôbec možné podať v jednom knižnom zväzku obraz takej dejinnej udalosti, akou bola druhá svetová vojna? Domnievame sa, že Liddellovi Hartovi sa to v zásade podarilo. Jeho kniha by mala uspokojiť požiadavky aj informovanejších záujemcov o problematiku. A to aj napriek tomu, že vznikla pred desiatkami rokov a môže niesť pečať danej doby. Na druhej strane jej autor nebol odkázaný iba na historické dokumenty; sám druhú svetovú vojnu, jej osudnú predohru i jej dôsledky aktívne spoluprežíval. Výberom a spracúvaním materiálu sa Liddell Hart prezentuje ako „západný“ autor. Z čisto kvantitatívneho hľadiska zhruba šesť sedmín stránkového rozsahu knihy zaberá vojnové dianie v západnej, severnej a južnej Európe, v severnej Afrike, v Atlantiku, v južnej Ázii, Číne a Tichomorí; zvyšná časť je venovaná východoeurópskemu frontu, nemecko-sovietskej vojne. V zásadných prístupoch a hodnoteniach si Liddell Hart zachováva triezvosť a objektivitu. Ak napríklad kritizuje sporné a negatívne javy v dobovej sovietskej zahraničnej politike a diplomacii, nezamlčuje zároveň niektoré jej prijateľné kroky a snahy. Dôkazom jeho objektivity je fakt, koľko kritiky smeruje na adresu anglických predvojnových vlád za ich ústupčivosť voči hitlerovskej agresii. Pre niektoré unáhlené názory a mylné rozhodnutia neunikol autorovej kritike dokonca ani sám Winston Churchill. Rozsahom ľudských obetí, materiálnych strát a kultúrnych škôd bola druhá svetová vojna tou najničivejšou v dejinách. Najmä vzhľadom na desiatky miliónov zmárnených či hoci aj zachránených, ale navždy poznačených životov, bola potrebná nemalá odvaha na to povedať, že táto vojna bola zbytočná. Liddell Hart to dokázal a predovšetkým v otázke, či sa jej dalo zabrániť, s ním nemožno nesúhlasiť. V nasledujúcich desaťročiach sa podarilo vyhnúť globálnej vojenskej konfrontácii dvoch mocenských blokov. Počas takzvanej studenej vojny však dochádzalo ku skutočným väčším vojnám (Čína, Kórea, Vietnam, Afghanistán), ako aj k opakovaným lokálnym konfliktom (Blízky a Stredný východ, Stredná Amerika, Afrika, Kuba a iné), často produktom súperenia oboch vtedajších superveľmocí. A aké boli ich výsledky? S výnimkou občianskej vojny v Číne a vojny vo Vietname končili tieto zrážky patovou situáciou. Z tohto hľadiska teda boli nielen zbytočné, ale vyúsťovali do nestability a permanentných kríz nadregionálnych rozmerov. Najnovšie sa neraz stávajú aj živnou pôdou pre medzinárodný terorizmus ako novú formu globálnej hrozby pre celý svet. Jeden z hlavných dôsledkov druhej svetovej vojny a sovietskej prezencie po Labe a Šumavu, európsky socialistický blok, sa na prelome 80. a 90. rokov rozpadol. Krajiny strednej a východnej Európy, obrazne povedané, „sa vrátili do roku 1939“. Liddell Hart sa týchto prevratných udalostí nedožil. Nepochybne by bol v nich mohol nájsť pre svoje názory ďalší argumentačný materiál vo forme fiktívnych scenárov, napríklad: V období Mníchova sa západné mocnosti rozhodnú Nemecku neustúpiť a jeho generalita zvrhne Hitlera. – Alebo pred septembrom 1939 dôjde k efektívnej dohode medzi západnými spojencami a Sovietskym zväzom o spoločnom postupe proti nemeckej agresii. Hitler už nemôže riskovať a takisto je za účasti generality zvrhnutý. V oboch prípadoch môže v Nemecku dôjsť k prechodnej kríze, ale Nemecko sa za pomoci západných mocností vracia na cestu demokratického vývinu. V oboch prípadoch bolo možné zachrániť pred vojnou nielen západnú a strednú Európu, ale aj zabrániť jej rozšíreniu takmer na celý svet. A podľa fiktívneho scenára sa Sovietsky zväz mohol vo svojich pôvodných hraniciach vnútorne vyvíjať alebo pozitívne, alebo s rastúcimi problémami obdobne, ako k tomu napokon v skutočnosti došlo. Štáty európskeho kontinentu mohli smerovať k únii so zodpovedajúcim pokrokom politickým, ekonomickým, sociálnym a kultúrnym. Teoreticky sa toto všetko mohlo stať ďaleko skôr, organicky, bez zbytočných konfliktov, škôd, strát a obetí. Že nemusí ísť o číru fantáziu, dokázal príklad povojnového Francúzska a Nemecka a následne ďalších krajín západnej časti európskeho kontinentu. Súčasný svet ako celok nepredstavuje obraz ideálnych vzťahov, pokojného vývinu a bezpečnosti. Ale práve pri úvahách o histórii predvojnových a vojnových rokov si treba pripomínať, že napriek všetkým výhradám je Organizácia Spojených národov predsa len čosi iné, než bola niekdajšia Spoločnosť národov, a že nielen povojnové potrestanie nacistických vojnových zločincov, ale aj súčasný Medzinárodný tribunál v Haagu je reálnou výstrahou politickým hazardérom a páchateľom zločinov proti ľudskosti. Aktuálny odkaz knihy Liddella Harta vidíme v zistení, že v skutočnosti môže byť každá vojna zbytočná, ak sa spoločenské a medzinárodné problémy riešia rokovaniami a najmä včas. Toto dielo má čo povedať aj k takým súčasným problémom, ako je koordinácia sankcií voči porušovateľom medzinárodného práva, stíhanie páchateľov vojnových zločinov a osobitne k problému preventívnej vojny, aktualizovanému v súvislosti s obranou proti medzinárodnému terorizmu. Druhá svetová vojne bola zbytočná v tom zmysle, že k nej vôbec nemuselo dôjsť. Ale nebola celkom zbytočná, ak pomohla k pozitívnym zmenám v medzinárodnej politike a práve, v zmýšľaní politikov i radových občanov. Existencia sveta bez vojen závisí aj od toho, či sa podarí tento historický odkaz druhej svetovej vojny natrvalo premietnuť do vedomia a aktivity ďalších generácií. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama