AD: Trkotárium SLOVO č. 18/2005
Patrím k dlhoročným čitateľom a v nedávnej minulosti i k prispievateľom Nového slova. Od jeho založenia sa na stránkach prezentovali názory ľavicovo zmýšľajúcej slovenskej inteligencie, ale aj ostatných čitateľov. Ako človek pochádzajúci z kraja pod Javorinou od moravsko-slovenského pomedzia, kde sociálne cítenie ľudí v dôsledku chudoby bolo veľmi silné, i ja som si osvojil myšlienky odstránenia biedy preferované v ideáloch sociálne spravodlivej spoločnosti. Pravda, nevyšlo všetko tak, ako sme si v zápale mladosti päťdesiatych rokov predstavovali. Vinou kariéristických funkcionárov došlo k zrade pôvodných myšlienok, k mnohým nenapraviteľným krivdám. V osemdesiatych rokoch minulého storočia už na okresných výboroch a vyššie boli vo vedúcich funkciách nie komunisti, ale iba straníci – menší či väčší diktátori. Hovorili sme im komunistickí buržuji. Aj preto systém ako taký musel padnúť. Avšak neviem pochopiť, ako môže autor článku v rubrike Trkotárium v 18. čísle Slova spájať fašistov a komunistov do rovnakej vízie, ktorú mali, a dôstojné to nebolo. Neviem, koľko rokov má autor príspevku, no mal by si v každom prípade doplniť vedomosti prečítaním Hitlerovho Mein Kampfu a Marxovho diela. V súvislosti s vyhlásením komunistov, že budú bojovať za ľudskú dôstojnosť, opäť zavádza a tvrdí: „Keď vládli (komunisti), väčšina ľudí živorila a bola i inak spoločensky postihovaná.” Nuž, vážený pisateľ, ja som v najproduktívnejšom veku nebol komunistom a bez problémov som sa nie raz dostal do kapitalistického zahraničia ako obyčajný turista a podobne ďalšie tisíce ľudí. Neboli sme boháči, ale neživorili sme. Chodili sme na rekreácie, postavili stovky nových fabrík, škôl, nemocníc, na nepoznanie vyrástli dediny, mestá, poľnohospodárstvo nám závidel aj kapitalistický svet, nebolo žobráka, nik sa v nemocnici nepýtal, kto zaplatí drahú operáciu. Takže netrkocte o tom, čo nepoznáte alebo nechcete priznať. Všeobecné osočovanie, subjektívne táranie nemá miesta v spoločensko-politickom týždenníku s bohatými ľavicovými tradíciami, no nemá miesta ani v dnešnej spoločnosti, ktorá chce byť demokratická. S takýmito maniermi jednotlivcov, ktorým chýba čo i len štipka súdnosti a úcta k tomu, čo povojnové generácie vytvorili (nielen komunisti), je však k demokracii ešte veľmi ďaleko. Milan Bušo, Báhoň
