Výstražný odkaz živým

Kniha lorda Russella Kliatba svastiky odhaľuje pravú tvár nemeckého fašizmu, a preto som si ju po rokoch opäť prelistoval. Otriasajúco, ale pravdivo poukazuje na zločiny, ktorých sa dopustili nemeckí fašisti v druhej svetovej vojne, vzbudzuje odpor proti akejkoľvek forme fašistickej diktatúry. Usvedčujúce materiály z rôznych procesov proti fašistom, svedecké výpovede očitých svedkov o neľudskom zaobchádzaní so spojeneckými vojakmi a vojnovými zajatcami, o pirátskych kúskoch hitlerovských ponoriek, popravách spojeneckých letcov, týraní a usmrcovaní nevinných občanov i rukojemníkov – to sú fakty, o ktoré sa autor v knihe opiera. Zozbieraný materiál umožňuje nazrieť do plánov bezohľadnej vojny, do života (ak to vôbec životom možno nazvať) v koncentračných táboroch smrti, do zákulisia „konečného riešenia“ židovskej otázky. Kniha osvetľuje mnohé zločiny, ktorých sa fašisti dopustili proti ľudskosti v rozpore s medzinárodným právom. Ako vôbec mohol tak nízko klesnúť národ, ktorý dal ľudstvu Goetheho, Beethovena, Schillera, Schumanna, veľa vynikajúcich ľudí a kultúrnych hodnôt? Tento úpadok nemožno datovať iba od vzniku druhej svetovej vojny. Začína sa obdobím, keď v Nemecku umožnil fašistom zdôvodniť prípravu vojny rasovou teóriou. Jeden z popredných fašistických „rasových vodcov“ Rosenberg vypracoval fanatickú teóriu, ktorá sa opierala o krajný mysticizmus. Podľa tejto teórie sa ľudstvo delilo na dve rasy: nižšiu a vyššiu – na „rasu pánov“ a „rasu otrokov“. Ideológovia nemeckej panskej rasy týmito teóriami zdôvodňovali politiku útočnosti. Rasovú teóriu, ktorá je lživým výmyslom plným nenávisti k ľuďom, nanucovali jej tvorcovia ako jediné „krédo“. Zákony vydané fašistickou vládou hrozili trestom každému, kto by Rosenbergovým šialeným „teóriám“ neveril. A napriek tomu, že veda dokázala neopodstatnenosť týchto rasových teórií, fašisti z nich robili také závery, že nemali obdoby v histórii ľudstva. Výchova od útlej mladosti, škola, rodina a napokon armáda a celý verejný i súkromný život sa viedol v duchu nemeckej svetovlády, v duchu nenávisti proti všetkému, čo nebolo nemecké. Spolu s rasistickou teóriou panskej rasy pôsobila aj teória „životného priestoru“. Čo bolo jej cieľom, je jasné. Vyvolať v sfanatizovanom dave dobyvačné chúťky, súčasne odviesť pozornosť a hnev ľudí od pravých vinníkov, ktorí mali v Nemecku na svedomí zložitý hospodársky vývoj po prvej svetovej vojne. Nemeckí rasistickí ideológovia mali v úmysle zviesť celý nemecký národ a tých, čo sa vzpierali, terorizovali a napokon uvrhli do koncentračných táborov. Hitler niekoľko rokov pred vojnou napísal: „Silnejšia rasa vyženie slabšie rasy, pretože životný pud vo svojej konečnej forme prekoná nezmyselné prekážky tzv. humanity jednotlivcov, aby kliesnil cestu pre humanitu prírody, ktorá ničí slabých, aby urobila miesto silným.“ Taký je však zákon džungle. Nie div, že pri svojom postupe Hitler spôsobil toľko biedy a utrpenia, toľko skazy a smrti. Ako uskutočňoval tieto plány? Nemecko bolo rozdelené na niekoľko správnych oblastí, z ktorých každá sa nazývala Gau. Každá oblasť mala politického vodcu – gauleitera, ktorý bol za svoju oblasť zodpovedný priamo führerovi. Oblasť sa ďalej delila na okresy, mestské a vidiecke okrsky, bunky a bloky. Nacistický funkcionár zasahoval do života občana v každom ohľade, no najväčším tyranom bol najmenší z nich – blockwart. On to bol, kto špehoval každú domácnosť, on to bol, kto mal špicľa v každej rodine; prostredníctvom jeho osoby nacistická propaganda ťažko doliehala na každého jednotlivého občana. Takto bol prostredníctvom neho každý nemecký občan spojený s führerom – a takých ľudí bolo pol milióna. Prostredníctvom nich držal Hitler v hrsti celú ríšu. Situácia po vypuknutí druhej svetovej vojny sa ešte zhoršila. Presná kontrola každého jednotlivca sa plnila dôslednejšie; kontroloval sa nielen život, ale aj vedomie a myslenie. Druhá svetová vojna vyostrila zbesilosť hitlerovského aparátu, majúceho pred sebou jediný cieľ – svetové panstvo, svetovládu. Preto sa páchali všetky tie vojnové zločiny, ktoré neboli náhodnými javmi, vyvolanými jednotlivými fašistickými pohlavármi. Išlo tu v podstate o hrozný zločinecký plán, ktorý hitlerovci už vopred vypracovali a uskutočňovali podľa presných rozkazov a nariadení prostredníctvom svojich organizácií dôsledne, metodicky, v nevídaných rozmeroch. Všetky tieto zločiny boli podstatnou časťou nacistického chápania totálnej vojny a vykonávali ich podľa vopred uvážene vypracovaného plánu na terorizovanie a drancovanie obyvateľstva napadnutých a obsadených krajín, ako aj na odstránenie živlov, ktoré by sa mohli postaviť proti nemeckému výboju a nacistickému panstvu. Ak by sme chceli roztriediť zločiny, ktorých sa nemecké velenie v druhej svetovej vojne dopustilo, mohli by sme ich zhruba rozdeliť na dve skupiny. Prvá skupina zahrňuje zločiny spáchané v bojových akciách, prípadne po nich, rátajúc do toho aj pirátske kúsky hitlerovských ponoriek na mori a ukrutnosti páchané na vojnových zajatcoch. Do druhej časti by sme mohli zaradiť ukrutnosti páchané na obyvateľoch obsadených krajín, otrockú prácu, koncentračné tábory a „konečné riešenie“ židovskej otázky. *** Bezohľadné vedenie vojny proti nepriateľovi nemalo priniesť iba jeho porážku v boji, na fronte, ale jeho úplné morálne a fyzické zničenie. Stovky a stovky prípadov, v ktorých nemeckí vojaci na priamy rozkaz svojich najvyšších veliteľov nezachádzali s vojnovými zajatcami tak, ako to stanovuje medzinárodné právo, prerokoval norimberský tribunál. Vyhlásenie Medzinárodného tribunálu v Norimbergu okrem iného hovorí: „je dokázané, že strieľanie neozbrojených vojnových zajatcov bolo v niektorých divíziách Waffen-SS všeobecne zaužívanou praxou.“ Aj dokumenty, ktoré sa po vojne našli, svedčia o tom, že nacistickí pohlavári sami podnecovali Nemcov páchať násilnosti na zajatcoch. Ide predovšetkým o vojnových zajatcov – spojeneckých letcov, zostrelených nad územím Nemecka. Sám Goebels v časopise Volkisches Beobachter zo dňa 29. mája 1944 píše: „Iba použitím strelnej zbrane môžeme chrániť životy nepriateľských letcov, zostrelených počas bombardovacích útokov. Ináč by týchto mužov zabilo tak ťažko trpiace obyvateľstvo.“ Ale nemecké úrady sa nijako nesnažili chrániť týchto letcov, ktorí sa mali pokladať za vojnových zajatcov. V jednom z obežníkov, ktorý rozposielal gauleiter južného Westfálska Albert Hoffmann všetkým okresným náčelníkom, starostom a policajným úradníkom svojej oblasti, sa píše: „Letci bojových bombardovacích lietadiel, ktoré boli zostrelené, sa zásadne nemajú chrániť pred hnevom ľudu. Očakávam, že všetky policajné osoby odmietnu poskytnúť ochranu týmto gangsterom. Úrady, ktoré budú jednať v rozpore s cítením ľudu, budú sa musieť zodpovedať mne. Všetkých policajných a žandárskych dôstojníkov treba ihneď informovať o mojom stanovisku.“ Samozrejme, že takéto podnecovanie neostalo bez následkov. V rokoch 1944 – 1945 nemeckí civilisti podnikli niekoľko útokov na spojeneckých letcov, s ktorými sa malo zaobchádzať ako s vojnovými zajatcami. Mnohých z nich lynčovali obyvatelia alebo postrieľali policajti. A toto všetko sa dialo napriek tomu, že Haagská konvencia stanovila pravidlá o právach a povinnostiach vojnu vedúcich strán pokiaľ ide o vojnových zajatcov, s ktorými súhlasili aj Nemci. Článok 4 tejto konvencie hovorí: „Vojnoví zajatci sú v moci nepriateľskej armády, a nie v moci jednotlivcov, ktorí ich zajmú. Musí sa s nimi ľudsky zaobchádzať.“ Všetky tieto zločiny, ktoré spáchalo nemecké velenie a nemecká armáda, sa ešte znásobili po vypuknutí vojny medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom. Na túto vojnu robilo vrcholné velenie osobitné prípravy. Už v marci 1941, tri mesiace pred vypuknutím konfliktu, zvolal Hitler poradu, kde pred význačnými hodnostármi hovoril o svojich všeobecných predstavách o tejto vojne, o cieľoch a metódach, ktoré sa v nej majú použiť. Povedal, že to bude vojna ideologická, ktorej cieľom bude vyhladenie „aziatského barbarského boľševizmu“. Táto vojna sa taktiež mala odlišovať od vojny na západe a vojenská česť tu nemala mať miesto. Hitler vtedy povedal, že boľševizmus v Červenej armáde živia politickí komisári, prideľovaní k sovietskym vojenským útvarom, preto treba likvidovať práve ich. Ďalej povedal: „Komisári nebudú bojovať čestne a ich osud nebude podliehať jurisdikcii žiadneho vojenského súdu.“ Hitler takto svojím rozhodnutím odsúdil už vopred na smrť všetkých politických komisárov tri mesiace pred začiatkom vojny so Sovietskym zväzom. Politickí komisári boli riadnymi príslušníkmi armády a ako takí mali právo, aby sa v prípade zajatia zaobchádzalo s nimi ako s vojnovými zajatcami. Je zaujímavé, ako sa stavalo vrchné velenie nemeckej brannej moci v „Smerniciach pre zaobchádzanie s politickými komisármi“, ktoré boli vydané v júni 1941. Hovorí sa v nich, že politickí komisári budú zle zaobchádzať s nemeckými zajatcami, nemajú sa pokladať za vojakov a nevzťahuje sa teda na nich ochrana medzinárodného práva. Smernice hovoria, že sa má proti nim zakročiť čo najprísnejšie a bez ďalších prieťahov. To znamená, že všetkých zajatých politických komisárov bude treba okamžite likvidovať. Tento rozkaz, ktorý vydal Keitel na Hitlerov pokyn, podpísal a rozposlal všetkým útvarom nemeckej armády poľný maršal von Brauchitsch. Podľa tohto rozkazu pokračovalo vraždenie politických komisárov po celý čas vojny proti sovietom, a to na celom fronte. Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu nazval tento rozkaz „systematickým plánom vraždenia“. A o tom, že takýmto plánom aj v skutočnosti bol, svedčia údaje, ktoré potvrdzujú, že nemecké armády v Rusku povraždili veľa komisárov. Počet obetí začal klesať až vtedy, keď nacisti začali ustupovať a na vykonávanie tohto rozkazu nemali už čas. Ani ostatní sovietski vojaci neboli na tom lepšie. Nemeckí vojaci a dôstojníci – okrem iných ukrutností páchaných na nich – odoberali všetkým zajatcom teplý odev i v tých najkrutejších mrazoch. V decembri 1941 pri Smolensku Nemci popravili 200 vojnových zajatcov, ktorých nechali pochodovať cez mesto nahých a bosých. V malej dedinke Popovke nemeckí vojaci nahnali 140 zajatcov do stodoly, ktorú následne podpálili. Pri Leningrade zasa Nemci použili pri ústupe výbušné strely a zabili 150 sovietskych zajatcov, ktorých najskôr bili a mučili. Podmienky sovietskych vojakov v nemeckých zajateckých táboroch boli hrozné. Na niektorých miestach zabíjali zajatcov po tisícoch. V iných táboroch zomieralo denne až 200 zajatcov od hladu, na týfus, úplavicu alebo zmrznutie. Zajatcov, ktorí vydržali začiatočné ukrutnosti, posielali do koncentračných táborov smrti v zázemí. Na takúto cestu ich bez jedla a vody napchali do uzavretých železničných vozňov, kde boli uväznení niekoľko dní. Od prvého až po posledného dňa vojny páchali Nemci takéto ukrutnosti na zajatcoch v rozpore so všetkými pravidlami medzinárodného práva. *** Civilné obyvateľstvo obsadených krajín trpelo predovšetkým mukami, ktoré na ňom páchali fašisti v koncentračných táboroch. Už dávno pred vpádom do Poľska roku 1939 sa v ríši plne využíval systém koncentračných táborov. Každého, kto len v najmenšom prejavili opozíciu proti novému režimu, znemožnil takýmto spôsobom. Mnohých tam uvrhli na „prevýchovu“, ale väčšina z nich sa už nikdy nedostalo na slobodu. Neskoršie, keď už fašisti okupovali cudzie územia, sústreďovali tam predovšetkým ľudí odvlečených z obsadených území. Aj samotné podmienky v táboroch sa očividne zhoršili. Jedna zo zajatkýň, pani Salvesenová, takto popisuje svoje dojmy, keď uvidela tábor: „Bolo to, akoby som pozerala na obraz pekla – nie preto, že by som videla, že sa deje niečo strašné, ale preto, že som vtedy po prvý raz videla ľudské bytosti, na ktorých som nemohla rozoznať, či sú to muži alebo ženy. Mali dohola ostrihané vlasy a vyzerali chudé, špinavé a nešťastné. Ale nie toto ma najviac zarazilo; zarazil ma výraz ich očí. Ich oči môžem popísať iba ako mŕtve oči.“ Čo bolo cieľom tábora, ako to mysleli s „prevýchovou“, svedčí jedna z výpovedí ďalšej zajatkyne: „Celým systémom tábora sa sledoval iba jeden cieľ, a to zničiť našu ľudskú podstatu a ľudské svedomie; slabšie osoby upadli na samé dno mravného a fyzického úpadku, všetky nízke zvieracie pudy sa uvoľnili, zatiaľ čo ušľachtilejšie city boli potlačené a nemali možnosť sa prejaviť. Aj tie silnejšie, ktoré sa dostali z tábora živé, sú poznačené neprirodzenými vlastnosťami, ktoré sa nikdy nevymažú.“ Keď návštevník prechádzal miestnosťami koncentračného tábora, všade ho prenikal pach smrti. Jedným z vojnových zločinov, na ktorý sa bude dlho spomínať, bolo zničenie Lidíc a vyvraždenie veľkého počtu obyvateľov ako odveta za zavraždenie protektora Čiech a Moravy H. Heydricha. Nacisti vyvraždili ľudí a domy zapálili. Keď zostali stáť iba holé múry, zrúcali ich tak, aby nezostala kameň na kameni. Rumovisko odstránili, zem zorali a ohradili ostnatým drôtom, aby tam naveky zostala ľadom ležiaca pustatina. Medzi najstrašnejšie zločiny fašistov nepochybne patrí „riešenie“ židovskej otázky. Prenasledovanie židov v krajinách, ktoré Nemci napadli a okupovali, dialo sa skutočne vo veľkom rozsahu, ale nemohlo to prekvapiť nikoho, kto poznal program nacistickej strany, ktorého štvrtý bod znel: „Iba príslušník rasy môže byť občanom. Príslušník rasy môže byť len ten, kto je z nemeckej krvi bez ohľadu na jeho vierovyznanie. Preto nijaký žid nemôže byť príslušníkom rasy.“ Konečným cieľom „riešenia“ židovskej otázky bolo vyhladenie židov. Nacistický politik a vojnový zločinec K. H. Frank o tom napísal: „Samozrejme, nemôžeme všetky vši a všetkých židov zničiť za jeden rok, ale postupom času sa tento cieľ dosiahne.“ A vyhladzovanie sa začalo. Jedno z najväčších židovských get bolo vo Varšave. Bývalo tam 400-tisíc židov. V apríli 1943 sa začala likvidácia tohto geta a už 16. mája mohol esesácky generál Stroop hlásiť svojim nadriadeným, že varšavské geto nejestvuje. Na sedemdesiatich piatich stranách správa popisuje každý deň tejto akcie. Tu sú výňatky, ktoré najlepšie hovoria, ako sa proti židom postupovalo: „Odpor, ktorý kládli židia, bolo možné zlomiť iba bezohľadným a energickým nasadzovaním úderných oddielov vo dne v noci (...) Preto som sa rozhodol zničiť celú židovskú štvrť tak, že som dal zapáliť každý blok. Židia potom vychádzali zo svojich úkrytov a dier. Nezriedka zostali v horiacich domoch až dovtedy, kým horúčava a strach, že zhoria za živa, ich neprinútili, aby zoskočili z horných poschodí, keď predtým pohádzali na ulicu matrace a iné čalúnené predmety. So zlomenými údmi sa ešte stále pokúšali preliezť cez ulicu do budov, ktoré ešte nezhoreli (...) Uchýlili sa dokonca do podzemných stôk, ale po prvom týždni ich pobyt prestal byť pre nich príjemný aj tam. Muži z Waffen-SS alebo ženisti Wehrmachtu odvážne vliezli cez otvory kanálov, aby dostali odtiaľ židov na povrch (...) Vždy ich bolo treba vyhnať stadiaľ dymom. Veľké množstvo židov, ktorých počet nemožno zistiť, sme vykynožili tak, že sme vyhodili do vzduchu podzemné stoky a skrýše...“ Takto sa teda okrem koncentračných táborov, kde denne hynuli stovky a tisíce židov, „riešila“ židovská otázka. *** V druhej svetovej vojne fašisti spáchali hrozné zločiny. Zdá sa to až neuveriteľné. Ale len tým, ktorí nikdy nepočuli dupot nacistických čižiem alebo búchanie gestapa na dvere, ktorí nevideli, ako zastrelili ich príbuzných, priateľov či susedov, ktorým neodviedli z domova uprostred noci synov a dcéry, aby ich už nikdy nevideli – len tým sa toto všetko môže zdať neuveriteľné. Autor je publicista