Kam sa podeli peniaze na dôchodky?

Jedným z najčastejších argumentov navrhovateľov dôchodkovej reformy je finančná neudržateľnosť starého dôchodkového systému. Tento problém sa údajne prejavuje úbytkom peňazí vo fonde dôchodkového zabezpečenia Sociálnej poisťovne a tým, že dôchodky sú v porovnaní so mzdami z roka na rok nižšie. Varovné sú aj demografické prognózy, podľa ktorých má v nasledujúcich desaťročiach na jedného pracujúceho prispievateľa do dôchodkového systému pripadať čoraz viac poberateľov – dôchodcov. Ako príčiny týchto problémov sa najčastejšie uvádzajú nepriaznivý demografický vývoj obyvateľstva, rast nezamestnanosti a vyhýbanie sa plateniu odvodov. Analýza spomínaných problémov a ich príčin je však často nedôsledná.

Je faktom, že fond dôchodkového zabezpečenia má zhoršujúcu sa bilanciu príjmov a výdavkov. V roku 1998 nemohla Sociálna poisťovňa vytvoriť z príjmov dostatok zdrojov na krytie dôchodkov, a preto musela začať čerpať zo zdrojov naakumulovaných v predošlých rokoch. V roku 1999 sa už zdroje dôchodkového fondu vyčerpali úplne, preto sa pristúpilo k tzv. krížovým dotáciám, teda ku krytiu deficitu dôchodkového fondu z peňazí nemocenského a o rok neskôr aj rezervného fondu Sociálnej poisťovne. Hlavnú príčinu tohto stavu však netreba hľadať v parametroch priebežného systému.

„Šetrný“ štát

Najzávažnejším faktorom, ktorý vplýval na pokles finančných prostriedkov vo fonde dôchodkového zabezpečenia, bolo postupné znižovanie platieb štátu za tzv. svojich poistencov. Okruh osôb patriacich do kategórie „poistenec štátu“ sa postupne zužoval, ale do roku 2003 do nej stabilne patrili napríklad študenti vysokých škôl, vojaci a osoby starajúce sa o deti do určitého veku. Kým v roku 1994 štát platil poistné na dôchodkové zabezpečenie svojich poistencov z vymeriavacieho základu vo výške 90 % minimálnej mzdy, v roku 1997 to bolo z vymeriavacieho základu už len vo výške 10 % z minimálnej mzdy! Vyjadrené v konkrétnych sumách: v roku 1994 zaplatil štát Sociálnej poisťovni 5,3 mld Sk , potom platby klesali a v roku 1997 dosiahli rekordne nízkych 0,54 mld Sk (pozri tabuľku)! V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že za nezodpovedné krátenie verejných výdavkov na dôchodkový systém nebola vinná iba slovenská vláda. V tomto smere na páku tlačili predovšetkým silné medzinárodné finančné inštitúcie, ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka, ktoré – a túto súvislosť si dobre všimnime – neskôr u nás presadzovali práve prijatie dôchodkovej reformy. Za rozkotúľanie peňazí určených na dôchodky teda celkom jednoznačne nemohla podstata a nastavenie priebežného dôchodkového systému, ale nezodpovedné správanie vlády a medzinárodných finančných inštitúcií.

Dôchodky stále nižšie...

Druhým údajným indikátorom problémov dôchodkového systému je pokles tzv. miery náhrady, teda pomeru dôchodku ku mzde. Zatiaľčo medzi rokmi 1991 a 1992 predstavoval dôchodok 54 % z priemernej mzdy, v roku 2003 to bolo už len cca 45 %. Prvou skutočnosťou, ktorú si však treba uvedomiť, je to, že až do roku 1993 boli dôchodky vyplácané zo štátneho rozpočtu. Znamená to, že neboli viazané na sumu účelovo vybraných peňazí a o ich výške, resp. valorizácii sa rozhodovalo politicky. V parlamente sa mohli politici ľubovoľne rozhodnúť, koľko dajú na dôchodky. Politika síce vplývala na valorizáciu aj potom a vlastne až donedávna, ale poslanci už museli do úvahy brať stav financií v dôchodkovom fonde. Vo svetle týchto faktov sa rekordná výška miery náhrady z rokov 1991 a 1992 nejaví ako nič viac než dôsledok epizódnych rozhodnutí. O celkovom stave, prípadne kríze dôchodkového systému nevypovedá absolútne nič. Od roku 1993, keď sa začalo rozdeľovať na dôchodky viac-menej z toho, čo sa na ne odviedlo, sa miera náhrady výrazne nemenila – osciluje okolo hodnoty 46 %. Inou skutočnosťou, ktorú treba pri poklese miery náhrady vziať do úvahy, je zákonom stanovený spôsob výpočtu dôchodku. Tento výpočet bol statický a nereagoval na rast miezd. Dôchodky síce boli valorizované, ale očividne nie dostatočne. Nedostatočná valorizácia má dva dôvody. Prvým je, že sa o nej rozhodovalo politicky, v parlamente, a nejestvovala politická vôľa alebo silný tlak spoločnosti na dostatočné zvýšenie dôchodkov. Druhým faktorom bola skutočnosť, že nebolo z čoho dôchodky dostatočne zvyšovať. A tu sa musíme vrátiť k momentu, keď štát drasticky znížil platby za svojich poistencov, a tak pripravil dôchodkový fond o značné množstvo prostriedkov.

Pes je zakopaný inde

Pri podrobnejšom pátraní sa teda opäť možno dopracovať k úplne iným, prozaickejším príčinám uvádzaných problémov. Hovoriť o kríze dôchodkového systému v súvislosti so zhoršujúcou sa bilanciou dôchodkového fondu a s poklesom miery náhrady je účelové a zavádzajúce, pretože problémy vznikli nie pre vnútorné parametre systému, ale pre ohrozenie zvonka. Na ich vznik mal istotne nepriaznivý vplyv rast nezamestnanosti. Tu však nejde o fenomén priamo spätý s nastavením dôchodkového systému. Nový systém nezamestnanosť takisto nerieši, čo nakoniec netvrdia ani tvorcovia reformy. Ďalej, je absolútne jasné, že za vznikom doterajších problémov nestál nepriaznivý demografický vývoj. V 90-tych rokoch sa u nás na trh práce dostali silné ročníky z populačného „boomu“ 70-tych rokov. Hrozbu môže predstavovať iba ak možný budúci nepriaznivý demografický vývoj, ale ten presne rovnako ohrozí aj „zreformovaný“ dôchodkový systém. O tom však až v budúcom čísle.

Znižovanie platieb štátu za tzv. svojich poistencov na dôchodkové zabezpečenie

Autor je analytik Priatelia zeme - CEPA