Zatiaľ úspešný diktátor
Nie je ťažké byť diktátorom. Ani v čase, keď najmocnejší muž najmocnejšej krajiny cestuje po svete a v Pobaltí či Zakaukazsku hlása demokraciu. Stačí sa stať dôležitým spojencom vo „vojne proti teroru“, a celú vnútornú opozíciu možno pohodlne preklasifikovať z „bojovníkov za demokraciu“ na „teroristov“. Keď sa pred niekoľkými dňami rozhorelo ozbrojené povstanie na východe Uzbekistanu v údolí Ferghana, zdalo sa, že ďalšia postsovietska republika nastúpila na farebnú cestu zvrhnutia svojho autokrata. Ak však v nasledujúcich dňoch vládla v mestách Andijan, Pakhtabad a iných nejaká farba, bola to krvavo červená – uzbecké ozbrojené sily, verné prezidentovi Islamovi Karimovovi, utopili demonštrácie a nepokoje v krvi, keď zabili až 700 ľudí. Moskva pohotovo vyhlásila zmasakrovaných povstalcov za prívržencov Talibanu. Washington sa snažil o „vyvážený prístup“ a od vládnych jednotiek i povstalcov žiadal pokoj. Pre zavraždených demonštrantov, ktorých proťajšky v Gruzínsku či na Ukrajine tak rýchlo podporil, dal ústami hovorcu Bieleho domu len odporúčanie, aby sa o zmenu „snažili mierovými spôsobmi“. Londýn síce kritizoval porušovanie ľudských práv, no nie zas príliš, aby nenahneval veľkého spojenca na druhom brehu Atlantiku. A väčšina európskych vlád sa snažila tváriť, že sa v podstate nič vážne nedeje. Učenlivý... Islam Karimov, kríženec sovietskeho aparátčika a znovuzrodeného nacionalistu, z ktorého vzišiel postsovietsky diktátor, totiž našiel fungujúci recept na to, ako ostať pri moci. Domáce obyvateľstvo v ňom nezohráva takmer žiadnu rolu – dôležití sú vonkajší spojenci. Keď Spojené štáty vyhlásili po 11. septembri 2001 svoju „vojnu proti terorizmu“, uzbecký prezident sa ponáhľal naskočiť na správny vlak a už 5. októbra 2001 povolil americkým jednotkám vstúpiť na jeho územie. Základňa v Karshi-Khanabáde sa stala pre USA dôležitým oporným bodom pri útoku na Taliban. A americké jednotky tam zostali doteraz – tisíce vojakov a personálu tvoria most pre pokračujúce operácie v Afganistane a zbierajú „spravodajské informácie“ o teroristoch. Islam Karimov dostal aj „bonus“ – v roku 2002 len Spojené štáty poskytli jeho režimu (bolo by zavádzaním napísať Uzbekistanu) pomoc vo výške 500 miliónov dolárov, z toho 120 miliónov tvorila vojenská a 80 miliónov bezpečnostná pomoc. Po kritike, ktorú taká rozsiahla pomoc diktátorskému režimu vyvolala, sa veľká väčšina ďalšej pomoci skryla do rozpočtu Pentagonu a tak poskytli Spojené štáty minulý rok oficiálne „len“ 21 miliónov dolárov, skutočnú sumu je však ťažké odhadnúť. Okrem toho, Washington nie je sám – vojenskú základňu má v Uzbekistane aj Nemecko (Termez), ktoré ju využíva pre svoje jednotky operujúce v Afganistane pod vlajkou NATO, a „spravodajské informácie“, ktoré svojimi účinnými metódami získava Karimovova polícia, využíva aj Veľká Británia. A to najlepšie nakoniec – hoci je heslom dňa „šírenie demokracie a ľudských práv“, západné krajiny túto agendu v Uzbekistane akosi „pozabúdajú“ šíriť. ...brutálny... Uzbekistan má vážny problém. Začiatkom 90. rokov sa pokúsilo Karimovovu vládu zvrhnúť Islamistické hnutie Uzbekistanu, ktorého cieľ je vytvoriť v Strednej Ázii Turkestanský kalifát (po vzore talibanského Afganistanu), a to dalo uzbeckému diktátorovi šancu označiť za „islamských fundamentalistov“ všetku opozíciu. Bezprostrednou príčinou vypuknutia nepokojov vo Ferghanskom údolí bol súdny proces s 23 miestnymi podnikateľmi, ktorí boli obvinení z podpory zakázanej islamskej organizácie Akramija, ktorá zas mala podporovať zakázané islamské politické hnutie Hizn ut-Tahrir, údajne napojené na al-Kajdu. Podľa miestnych zdrojov obvinení podnikatelia počuli o Akramiji prvýkrát až pri vypočúvaní. Akramija vraj nie je žiadna fundamentalistická organizácia, rovnako ako Hizn ut-Tahrir, ktoré vraj nemá žiadne kontakty na al-Kájdu (za teroristickú organizáciu ho neuznávajú ani Spojené štáty). To však neznamená, že obvinení by sa nakoniec aj tak nepriznali – Uzbekistan má viac ako 99-percentnú „úspešnosť“ v usvedčení zatknutých a má tiež vyšetrovateľov, ktorí s veľkou fantáziou a radi používajú mučenie. Masové povstanie, ktoré proces vyvolal, totiž nevypuklo kvôli „mimoriadnej popularite“ obvinených, alebo „mimoriadne prefíkane zosnovanému“ sprisahaniu islamistov. Bolo reakciou na nedemokratickú, skorumpovanú a ekonomicky mimoriadne neefektívnu vládu prezidenta Karimova. Mučenie oponentov režimu i podozrivých vo väzniciach, potvrdené správami OSN i Human Rights Watch, je len špičkou ľadovca (aj keď mimoriadne brutálnou – v roku 2002 boli napríklad v neslávne známom väzení Jaslik za živa uvarení Muzafar Avatov a Husnidin Alimov). V krajine nemôžu fungovať opozičné politické strany, sloboda slova, tlače, či združovania je neznámym pojmom, panuje v nej obrovská podzamestnanosť a bieda a v strachu z rastu opozície štát obmedzuje aj súkromnú ekonomickú iniciatívu. V takýchto podmienkach je demokratizácia „pokojnými prostriedkami“, ktorú odporúča Biely dom, mimoriadne krutou iróniou. ...no nie večný Spolupráca v „boji proti terorizmu“ nie je jediným dôvodom, pre ktorý hľadajú zapálení šíritelia demokracie „vyvážený prístup“. Pre Spojené štáty je základňa v Karshi-Khanabáde dôležitá aj zo strategického hľadiska – spolu s pozíciami v Iraku a Afganistane a inde je ďalším z oporných bodov obkľučujúcich nielen Irán, ktorý to má v Bielom dome „nahnuté“, ale celý región Blízkeho a stredného východu bohatý na ropu. Mozaika sa stáva kompletnejšou s ďalším kamienkom – na jar získali americké firmy kontrakt na vybudovanie ropovodu, ktorý by odvádzal ropu zo Strednej Ázie cez Afganistan až k pakistanským pobrežným terminálom. Vo svetle tejto skutočnosti je jasnejšie, že „demokracia“ a „ľudské práva“ nie sú o nič principiálnejšou podstatou zahraničnej politiky USA, než boli, povedzme, počas studenej vojny – účelovo používaným bičom na nevyhovujúce režimy. Paradoxom je, že hoci posledné nepokoje v Uzbekistane neboli „militantne islamistické“ či „antizápadné“, tie ďalšie už také môžu byť. Rovnako, ako v Egypte či Saudskej Arábii, stoja obyvatelia pred voľbou – na jednej strane majú nedemokratický a neschopný režim podporovaný vonkajšími mocnosťami, na strane druhej nejasný (a preto omnoho príťažlivejší) sen „islamskej spoločnosti“, do ktorého si ľudia môžu premietnuť všetky svoje nenaplnené ašpirácie.
