Neorealizmus, otvorené dielo

Májové utorky Filmového klubu na Dvojke uvedú dva filmy Roberta Rosselliniho (8. 5. 1906 – 3. 6. 1977) Rím, otvorené mesto (1945) a Nemecko v roku nula (1947) a dva filmy Luchina Viscontiho (2. 11. 1906 – 17. 3. 1976) Posadnutosť (1947) a Zem sa chveje (1951).
Počet zobrazení: 1135
15_1-m.jpg

Májové utorky Filmového klubu na Dvojke uvedú dva filmy Roberta Rosselliniho (8. 5. 1906 – 3. 6. 1977) Rím, otvorené mesto (1945) a Nemecko v roku nula (1947) a dva filmy Luchina Viscontiho (2. 11. 1906 – 17. 3. 1976) Posadnutosť (1947) a Zem sa chveje (1951). Divákom sľubujú sondu do osobitej etapy modernej európskej kinematografie, do fenoménu, ktorý poznáme pod názvom taliansky neorealizmus. Čiže do prvej výraznej etapy povojnovej histórie filmového umenia. Pripomeňme si aj zvláštny kontext, v ktorom uvedené filmy vznikli a akým spôsobom sa stali určujúcimi dielami neorealizmu. V Mussoliniho štáte, rovnako ako v štáte Stalinovom či Hitlerovom, kládli veľký dôraz na kinematografickú politiku. V Taliansku už roku 1925 založili štátnu filmovú spoločnosť Instituto Luce, ktorá mala garantovať širšie ambície masovej kultúry. Výroba týždenníkov a výchovných filmov, neraz s inscenovanými udalosťami a manipulovanými informáciami, neskôr aj veľkofilmy z dejín starovekého Ríma, to všetko malo v prvom rade propagovať diktátorovu bombastickú víziu novej „tisícročnej rímskej ríše“. Preto po zriadení generálneho riaditeľstva pre kinematografiu pri Ministerstve propagandy vznikli ďalšie organizačné i produkčné centrá na podporu filmového prostredia. Vznikol benátsky festival (od 1932), bola založená filmová škola Centro Sperimentale di Cinematografia (1935) a v Ríme dokončili veľkorysú výstavbu moderných filmových ateliérov Cinecittá (1937). Medzi prvými pedagógmi i poslucháčmi Experimentálneho filmového centra nachádzame rad veľkých osobností talianskej kinematografie (De Santis, Antonioni). Rovnako z okruhu kritikov odborných periodík Cinema, Bianco e nero, či Sigira sa čoskoro mali stať významní predstavitelia neorealizmu (Cesare Zavattini, Luchino Visconti, Carlo Lizzani). Na stránkach časopisu Cinema (1943) Umberto Barbaro v súvislosti s filmom po prvý raz uviedol termín neo-realisimo a v rovnakom roku Antonio Pietrangeli uverejnil určitú formu manifestu neorealizmu, v ktorom zdôraznil, že poslanie filmu spočíva výlučne v realite, až po jej najcitlivejšiu rovinu, rovinu pravdy. Lenže „otca neorealizmu“ Roberta Rosselliniho by sme medzi nimi márne hľadali. Na prvý pohľad vyznieva až okato paradoxne, že jediné spojivo tu predstavuje šéfredaktor Cinema – Mussoliniho syn Vittorio. Už tridsaťročný Rossellini nakrútil tri krátkometrážne snímky pre Instituto Luce a hneď nimi upútal pozornosť režisérov konformujúcich sa s politikou vlády a podieľajúcich sa na jej propagandistických cieľoch. Po spolupráci na scenároch mohol pod supervíziou De Robertisa nakrútiť aj svoj prvý dlhometrážny film (Biela loď, 1941) Pri jednej z ďalších spoluprác sa roku 1943 dostal do otvoreného konfliktu s cenzúrou, ktorá po roku 1940 zosilnela a pre Rosselliniho nasledoval zákaz ďalšej práce pri filme. Z týchto aktivít Rossellini mohol neskôr zúročiť iba dôraz na dokumentárnosť hranej snímky, ozvláštňujúci detail a iné formálne prostriedky. V tom čase sa na Sicílii vylodili spojenecké vojská a Mussoliniho pri moci napokon udržali nemecké jednotky, ktoré obsadili severné Taliansko až po hlavné mesto. V široko utvorenom hnutí odporu získali rozhodujúce postavenie – podobne ako vo Francúzsku a v Anglicku – ľavičiarske zoskupenia. Pre porozumenie neorealizmu je rozhodujúci práve ľavičiarsky pohľad na osudy tisícov Talianov počas nacistickej okupácie v rokoch 1943 – 1944. Už dva mesiace po oslobodení Ríma v druhej polovici roku 1944 nakrúcal Roberto Rossellini v uliciach mesta a v skutočných bytoch film Rím, otvorené mesto. Pôvodne zamýšľaná krátkometrážna snímka o kňazovi, ktorého Nemci popravia pre účasť na akciách hnutia odporu sa rozrástla o príbehy ľudí z predmestia v posledných dňoch vlády fašistov. Scenáristi Sergio Amidei a Federico Fellini počas nakrúcania dopisovali nové scény aj s novými postavami. Rossellini pracoval s nízkym rozpočtom, krytým vlastnými prostriedkami. Zďaleka obišiel ateliéry hollywoodskych parametrov v Cinecittá, nakrúcal na troskách jednej totality príbehy kolaborantov aj „nenápadných“ hrdinov. Doslova šokujúca dokumentárnosť a zaujatie vypätého morálneho stanoviska spôsobili medzi filmármi významnú polemiku. Po uvedení filmu na festivale v Cannes (1946) kritici napísali, že dnes srdce filmu bije v Ríme (Jean Auriol), že boli svedkami udalosti rovnako významnej, ako bolo prvé premietnutie Kabinetu doktora Caligariho alebo Krížnika Potemkin (Georges Sadoul). Len Rosselliniho najskôr rozladilo, že film nevyvolal takmer žiadnu pozornosť, potom však pri publicistických rozhovoroch viackrát popisoval príhody z nezvyčajného nakrúcania, ktoré sa po dokončení jeho ďalšieho filmu Paisá (1946) stali základom legendy o novom umeleckom smere, a v rukách Zavattiniho aj dogmou teórie neorealizmu. „Hrôza“ z presného a podrobného scenára a čakanie na okolnosti, ktoré prihrá náhoda, to bola pre Rosselliniho cesta ako sa zbaviť „zvieracej kazajky“. Lenže v postulátoch Cesara Zavattiniho to už bolo zatracovanie všetkej „literatúry“, všetkého „vymysleného“. Faktami umenia mali byť iba fakty života a také mohli autenticky stvárniť iba neprofesionálni herci. Pravda, nad jeho extrémnymi názormi by sme celkom ľahko mohli mávnuť rukou, keby presne podľa nich neboli spolu s Vittoriom De Sicom nakrútili skvelé filmy Zlodej bicyklov (1948) a Umberto D (1952). Roberto Rossellini roku 1947 v prostredí rozbombardovaného Berlína nakrútil film Nemecko v roku nula. Vraždu a samovraždu chlapca vychovaného v zbožnej úcte k nacistickým ideálom Rossellini tematizoval ako zúfalé hľadanie pevného bodu. Hoci je to falošný, propagandou stvorený pevný bod, jeho strata vyvolá citové a intelektuálne zmätky, z ktorých niet východiska. Na sivej dlažbe ulice uprostred trosiek berlínskych domov sa dobrovoľne končí život sfanatizovaného mladíka, ale zároveň aj vraha chorého otca, otca, ktorý jednoducho nespĺňal patologickou ideológiou vsugerovanú predstavu o nacistickom nadčloveku. Po nakrúcaní v autentických exteriéroch Berlína sa Rossellini vrátil do Talianska, ktoré sa referendom vyslovilo pre vyhlásenie republiky. Ľudový demokratický front sa rozpadol, v štvorčlenej vládnej koalícii vedenej de Gasperim mala zastúpenie len novozaložená reformná Sociálnodemokratická strana. V tejto situácii sa Rossellini naplno otvoril jednému zo zdanlivo zasunutých impulzov a zároveň aj konštánt neorealizmu: všeobjímajúcemu humanizmu, hlbokému súcitu s utrpením ponížených a úcte k obetiam. Sám si ho pomenoval ako nič viac než morálne stanovisko, ktoré možno sústrediť do troch slov: láska k blížnemu. Vari najpregnantnejšie ich vložil do jedenástich príbehov čistej aj prostoduchej lásky a nevinnosti františkánskych mníchov z trinásteho storočia vo filme František, hlupáčik boží (1949). V tom čase, pravda, témy neorealizmu sa nedovolávali len prostredia protifašistického odboja. Postupne sa objavili zaujímavé varianty neorealistického štýlu v krutých príbehoch na okraji povojnovej spoločnosti. Osud jednotlivca stojaceho voči anonymnému a ľahostajnému davu, rovnako ako voči predstaviteľom moci, bol vizualizovaný ako trpký údel, ktorý narazil na bezcitnosť osudu. Podľa vrcholných „noriem“ neorealizmu síce prehovorili fakty (najmä) čiernej kroniky, a aj požadovaná sociálna zainteresovanosť, ale obžalovávaná spoločnosť sa na chudobnom juhu krajiny múdro pokúšala o pozemkovú reformu a čoskoro aj vďaka misii Jána XXIII. o zosúladnenie cirkevnej politiky so sociálnymi zmenami moderného štátu. V postupne sa meniacej situácii sa nenápadne objavilo dielo Luchina Viscontiho Zem sa chveje (1947). Vari všetky súhrnné teoretické práce o filmovom umení dvadsiateho storočia tento film uvádzjú ako vrcholné dielo povojnovej talianskej kinematografie. Nie náhodou, veď Visconti už roku 1942 nakrútil renoirovsky realistický film Posadnutosť, v ktorom uplatnil postupy nepochybne rozhodujúce pre kodifikovanie neorealizmu ako umeleckého štýlu. Táto skutočnosť neunikla ani fašistickej cenzúre a film skonfiškovala. Premietať sa mohol až roku 1944 po rozpade Mussoliniho štátu. V tom čase sa Visconti už zúčastňoval na realizácii dokumentárnej snímky Dni slávy (1945) o oslobodzovaní severného Talianska a neskôr odišiel na Sicíliu pripraviť sa na nakrúcanie filmu Zem sa chveje. Tento hraný dokument vznikol na priamu objednávku Komunistickej strany, ktorá ho zamýšľala využiť na agitáciu k nadchádzajúcim voľbám roku 1948. Išlo o prvú časť triptychu o vykorisťovaní sicilských rybárov, sedliakov z juhu a robotníkov v sírových baniach. Hoci Visconti zrealizoval len prvú časť, zároveň si splnil jedno z dávnejších predsavzatí, nakrútiť adaptáciu veristického románu Giovanniho Vergu Dom u mišpule. Luchino Visconti, dedič kniežacej slávy milánskej aristokracie sa filmovému umeniu upísal kurióznym spôsobom. Na benátskom festivale roku 1934 v nesúťažnej sekcii premietli jeho krátky film. Videl ho aj Gustav Machatý, ktorý v Benátkach prezentoval „škandálmi“ preslávenú Extázu (1933). Dôležité však bolo, že Machatý rozpoznal umeleckú potenciu a nezvyčajný kompozičný zmysel pre filmový obraz dvadsaťosemročného autora. Odporučil ho svojmu známemu producentovi v Londýne, ale napokon na projekt peniaze nezohnali. Pred návratom do vlasti sa Visconti zastavil v Paríži a medzi bohémami okolo Coco Chanel sa spoznal s režisérskym mágom predvojnového francúzskeho realizmu Jeanom Renoirom. Zostal pri nakrúcaní jeho filmov Na dne (1936) a Výlet do prírody (1937). Nepochybne si dobre všímal význam dlhých jázd, pri ktorých objektív kamery odkrýval krajinu postupne, ale rovnakým spôsobom aj interiéry a rôzne sociálne prostredia. Určite aj to, že skutočný zmysel im dávala až prítomnosť človeka. Dva roky spolupráce s ľavicovo angažovaným Renoirom zúročil Visconti po návrate do Talianska pri príprave Posadnutosti. Predlohou filmu bola dodnes viackrát adaptovaná kriminálka Jamesa M. Caina Poštár zvoní vždy dva razy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
05. máj 2011, 18:48
natočil Visconti v roku 1948

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984