Kráľ ľudového smiechu

"Smiech je rovnako univerzálny ako vážnosť: mieri na svet ako celok, na dejiny, na celú spoločnosť, na svetový názor. Je to druhá pravda o svete, ktorá sa vzťahuje na všetko, nič nie je vylúčené z jej zorného poľa. Je to akýsi sviatočný aspekt celého sveta vo všetkých jeho momentoch.“ Autorom uvedeného citátu je vynikajúci ruský literárny vedec a znalec ľudovej kultúry stredoveku a renesancie Michail Michailovič Bachtin. Jeho „univerzálna“ myšlienka bude leitmotívom nášho nasledujúceho uvažovania nad dielom geniálneho predstaviteľa francúzskej renesančnej prózy Françoisa Rabelaisa, ktorý spomenutého bádateľa nadlho hlboko zaujal napriek tomu (či práve preto), že je „najťažší zo všetkých klasikov svetovej literatúry. Zato však jeho dielo, správne rozlúštené, leje svetlo späť na tisícročia vývinu ľudovej zábavnej slovesnosti, ktorej je on sám v oblasti literatúry vynikajúcim interpretom. Osvetľujúci význam Rabelaisa je zásadný: jeho román sa musí stať kľúčom k málo preskúmaným a takmer úplne ignorovaným bohatým klenotniciam ľudovej zábavnej tvorby. Ale predovšetkým treba vedieť s týmto kľúčom narábať.“ Pootočme ním teda spolu s Bachtinom prvý raz a zalistujme si v Rabelaisovom veľkolepom románe Gargantua a Pantagruel, plnom neviazanej veselosti, bujarých nápadov a neskutočných výmyslov, ktoré autor súka akoby z rukáva. No hneď „skraja“ a po netradičnom oslovení „veľactení pijani a vy, veľavážení venerici,“ nám spisovateľ kladie na srdce, aby sme za jeho demokritovským smiechom videli aj múdrosť filozofa. Rabelais nabáda na poctivé čítanie, lebo len tak pochopíme, že „korenie obsiahnuté vo vnútri je celkom inej ceny, než sľubovala schránka,“ čiže žartovné názvy spisov ako Korhelisko, O dôstojnosti rázporkov, O hrachu s údeninou cum commento a podobne. Rabelaisovo odporúčanie predchádza prvej z piatich kníh jeho románu, v ktorej opisuje „hrôzyplný život veľkého Gargantuu, otca Pantagruelovho“. Gargantua je pravdepodobne meno juhofrancúzskeho pôvodu a znamená veľké hrdlo alebo žráč. Rabelais vychádzal z ľudovej povesti, ktorá sa stala základom „Kroník“ o Gargantuovi, vydaných v Lyone roku 1532. Gargantua je v nich synom Grandgousiera a Gargamelly z rodiny obrov, ktorých stvoril čarodej Merlin, aby slúžili kráľovi Artušovi. Po mnohých dobrodružstvách a víťazstve nad Artušovými nepriateľmi ho odniesli do krajiny víl a to vo veku dvesto rokov, tri mesiace a štyri dni. Rabelais zachoval niektoré hrdinove vlastnosti i niektoré epizódy, no literárne vysoko vynikol nad slohovo topornú predlohu. Bachtin označil Rabelaisov román za najsmelšie dielo svetovej literatúry. A určite tým nemyslel len na bohatú fantáziu a šťavnatý jazyk autora. Víťazstvom nad strachom je jeho karnevalové chápanie sveta a schopnosť preniknúť do najhlbšej podstaty ľudovej smiechovej kultúry. A sme pri druhom pomyselnom pootočení kľúča k porozumeniu Rabelaisovho diela, no predovšetkým jedinečnej atmosféry, ktorou je priam presiaknuté. Je to atmosféra slávnostná – sviatočnosť stredovekého karnevalu, ktorý oslobodzoval od nábožensko-cirkevného dogmatizmu, od mystiky i od posvätnej úcty. Bola to všeľudová zábava, kde smiech chápaný ako druhá prirodzenosť človeka stál v protiklade k vážnosti kresťanského kultu a svetového názoru, k „stálemu kvasu pokory a zbožného strachu“, ako to uvádzajú obhajcovia obľúbeného „sviatku bláznov“ v apológii z 15. storočia. Dvojaký aspekt chápania sveta a ľudského života však nachádzame už vo folklóre prvotných spoločenstiev, kde popri vážnych mýtoch jestvovali aj mýty smiechové a potupné, popri hrdinoch ich parodickí dvojníci. V podmienkach predtriedneho spoločenského zriadenia boli oba aspekty života – vážny i smiechový – zrejme rovnako posvätné, rovnako „oficiálne“. Potvrdzujú to niektoré obrady z neskoršieho obdobia, ktoré si zachovali autentické prvky. V rímskom štáte napríklad triumfálny ceremoniál takmer rovnoprávne obsahoval oslavu i vysmiatie víťaza a k pohrebnému aktu okrem oslavného oplakávania patrilo aj zosmiešnenie nebožtíka. Po nástupe triedneho zriadenia smiechové formy ustupujú a ako neoficiálny prejav sa stávajú dominantnou súčasťou ľudovej kultúry. Takýto ráz majú antické karnevalové slávnosti, predovšetkým rímske saturnálie, a také sú aj stredoveké karnevaly. Práve „temný“ stredovek paradoxne dokazuje fenomenálnosť humoru a smiechu, ich prirodzenosť a nevykoreniteľnosť. K veľmi populárnym formám zábavy patrili zvláštne „sviatky bláznov“, ktoré sa konali na sv. Štefana, na Nový rok, v deň Neviniatok, v deň Zjavenia Pána, vo sviatok Jána Krstiteľa. Tieto slávnosti sa pôvodne odohrávali v kostoloch a boli legálne, neskôr len pololegálne a ku koncu stredoveku už úplne zakázané, pretrvávali však naďalej na uliciach a v krčmách vo forme rozmarného veselia. Ľudová smiechová kultúra bola najviac skoncentrovaná a umelecky pochopená vo svojej najvyššej renesančnej etape – čiže v tvorbe Françoisa Rabelaisa. Jeho dielo, samozrejme, prekračuje rámec stredovekého veselia, na pozadí ktorého sa až s prekvapivou ostrosťou, no s bravúrou excelentného rétora vyjadruje k najhorúcejším súdobým otázkam francúzskej renesancie a reformácie. Rabelais si napríklad vyrovnáva účty so Sorbonnou, baštou scholastiky a najväčším nepriateľom humanistov a evanjelikov, tou Sorbonnou, ktorá mu dala skonfiškovať grécke spisy a odsudzovala jeho knihy. Spisovateľ sa viac ráz vysmieva mnohým dobovým učencom – najmä tým zo spomínanej liahne – a považuje ich spôsob myslenia a výkladu za neživotný, meravý, dogmatický a skostnatený. Nazýva ich sofistami, niekde prípadne „bláznivými starosvetskými táralógmi“, pretože „ich vedomosti sú nezmyselné a ich múdrosť je len prázdnym táraním, ktoré mrzačí dobré a ušľachtilé duše a kazí celý kvet mladosti“. Rabelais ohuruje – najmä pri presvedčivej argumentácii – encyklopedickou znalosťou dobových reálií. A týka sa to aj rôznych foriem zábavy, povedzme hier s kockami a kartami, ktorých výpočtu venoval takmer jednu celú kapitolku, kde počet hier podľa rozličných vydaní jeho románu kolíše medzi 214 – 240. Rabelaisov hlavný hrdina prvej knihy Gargantua rád hrával sekvenciu, prím, durcha, šnaps, mariáš, pikardiu, kaláber, chudáka, namrzenú, makao, na buksičku, na ťuhíka, na fičúra, na uštipni ma do ucha, na buchnáty, na osolený zadok, na bláznivé kefy atď. Prirodzene, mnohé z groteskných hier sú vymyslené, no i táto enumerácia potvrdila všestranný prehľad autora, ktorým viac ráz dokumentoval svoju fundovanosť v oblasti vedy, techniky, umenia, filozofie, práva, ale aj ľudskej duše a ľudských rozmarov. Rabelais sa často odvoláva na rôzne autority – z minulosti i súveké, cituje učencov, ktorých výroky rád paroduje, pravidelne uvádza a podľa potreby si prispôsobuje príklady z antickej mytológie, gréckej filozofie či z Písma svätého. K výbave spisovateľa patrí ovládanie mnohých jazykov, medzi ktorými určite nechýbala gréčtina, latinčina, hebrejčina a chaldejčina. Rabelais na druhej strane s obľubou používa makarónčinu, čím skarikoval spotvorovanie francúzštiny, ktorá v tom čase prechádzala prudkým kvasom, odrážajúcim hlboké spoločenské a kultúrne premeny v období renesancie a reformácie. Rabelais vedel obdivuhodne narábať s jazykom a jeho slovesný výraz na prvý pohľad prekvapuje neobyčajným bohatstvom slovníka. Nie náhodou sa vo francúzskej literatúre považuje popri Victorovi Hugovi za najväčšieho vládcu slova. Je zaujímavé, že klbko spisovateľovho života sa na viacerých miestach zauzľuje, ba niekde aj pretrháva, čo historici riešia šalamúnskym výrazom „pravdepodobne“. A tak sa dokonca už pri prvom základnom údaji dozvedáme – či dohadujeme, že François Rabelais sa „pravdepodobne“ narodil roku 1494 na majeri La Deviniére neďaleko mesta Chinon, kde bol jeho otec advokátom. Mladý Rabelais sa spočiatku vzdelával v benediktínskom opátstve, potom vo františkánskom kláštore, kde ho trápili scholastickou výchovou, ktorú tak kruto zosmiešnil v Gargantuovi. Skončil mníšsky noviciát a stal sa biskupským tajomníkom. Navštevoval univerzitné prednášky, potom sa na čas jeho stopa stráca. Neskôr študuje na lekárskej fakulte a stáva sa lekárom v lyonskej nemocnici. Dobrú znalosť ľudského tela potvrdil pri podrobnom a terminologicky presnom opise zranení svojich románových postáv, čo však s ohľadom na slabšie žalúdky nebudeme dokumentovať ukážkami. Koniec koncov Rabelais svoje najznámejšie diela písal najmä pre radosť – napríklad pre potešenie chorých, ktorým venoval Pantagruela, vydaného roku 1533. Až o rok na to vychádza Gargantua, hoci garde týchto kníh sa pri ich spoločnom uvedení obráti – a to pre prosté rešpektovanie dejovej následnosti. Po zintenzívnení prenasledovania protestantov, ku ktorým sa ako humanista Rabelais hlásil, spisovateľ balansoval na hrane spoločenského pádu. Vyhol sa mu až na základe svojich konexií. Najskôr si udržal priazeň kráľa Františka l., a potom si ju získal aj u jeho nástupcu Henricha II. Rabelais vydáva ďalšie sromány, no daňou za nestálosť vtedajšej spoločensko-politickej situácie bolo ich odmietnutie parlamentom a aj sorbonnskou univerzitou. Rabelais si musí hľadať ochranu u svojich dobrodincov, žije v Métach a dva roky v Ríme. Nakoniec sa stáva farárom. Tesne pred smrťou sa pod vplyvom choroby vzdáva tohto povolania. Umiera „pravdepodobne“ v Paríži koncom roku 1553 alebo začiatkom roku 1554. Mieru rozkolísanosti poznania Rabelaisovej biografie vyvažuje jednoznačné presvedčenie o neprekonateľnosti jeho vrcholného diela. Tento nadčasový význam akoby anticipoval už zaujímavý údaj svedčiaci o úspechu „Kroniky gargantuovskej“. V úvode druhej knihy románu sa totiž dozvedáme, že tlačiari z nej za dva mesiace predali údajne viac, ako sa za deväť rokov kúpilo biblií. Povzbudený úspechom nám autor ponúka ďalšiu kroniku, obsahujúcu mnohé opisy „hrozných skutkov a hrdinských činov Pantagruela“. Rabelais sa aj tu od prvopočiatku svojsky uchádza o čitateľovu pozornosť, ktorú stimuluje priam výhražným hyperbolickým podčiarkovaním pravdivosti svojho príbehu: „Tak ako sa ja vydávam s telom i dušou, s útrobami aj s črevami do rúk stotisíc košov poriadnych diablov, ak v celom príbehu čo len jediným slovom luhám, takisto nech vás páli oheň svätého Antona, nech vás mece zrádnik, hrom a mor nech vás zohaví, nech vás drapne červienka, nech sa vám zadok vnútri zapáli ružou hustou ako kravská srsť, zosilnenou ortuťou; a nech na vás ako na Sodomu a Gomoru padne síra, oheň a skaza, ak neuveríte všetkému, čo vám porozprávam v tejto Kronike!“ Rabelais zveličuje, pretože chce dosiahnuť komický účinok, no pôdorys jeho románu je realistický. Spisovateľ umiestňuje dej do reálneho prostredia, aby uplatnil postrehy zo skutočného života. Rabelais poznal Francúzsko tak dobre ako neskôr kočujúci Moliére. Mal zmysel a sluch pre folklór, miestne zvláštnosti a legendy, príslovia, nárečia. Jeho oku nadaného pozorovateľa neušli typické postavy všetkých tried súdobej spoločnosti, ktoré zachytával v karikatúrnej podobe. Rabelais umne využíval aktuálne podnety ako inšpiráciu k ich umeleckému stvárneniu. Keď písal Pantagruela, Francúzsko práve sužovalo šesťmesačné sucho, a tak hlavná postava jeho ďalšej kroniky dostala meno po morskom diablikovi, vyskytujúcom sa v mystériách z 15. storočia, ktorý spôsobuje pijanom smäd tak, že im sype do úst soľ. Pochopiť pravého Rabelaisa znamená rezignovať na jeho silenú modernizáciu, pretože len očami vtedajšieho človeka nebudeme v spisovateľovom monumentálnom diele hľadať to, čo je preň nepodstatné či v horšom prípade znevažujúce. Treba sa takpovediac vrátiť niekde do stredoveku a nepohoršovať sa nad tým, čo bolo pre túto dobu typické a akceptovateľné, inými slovami – čo tvorilo základ ľudovej zábavnej kultúry. Toho zvláštneho druhu obraznosti, ktorý sa konvenčne nazýva groteskný realizmus. Základným prejavom groteskného realizmu bolo prekrúcanie všetkého vysokého, duchovného, ideálneho, abstraktného do materiálne telesného „dolu“, do sféry zeme a tela v ich nedeliteľnej jednote. Zem predstavuje princíp pohlcujúci, ale i rodiaci a obrodzujúci. V telesnej topografii „dolu“ znamená zadok, útroby a pohlavné orgány, ktoré boli vnímané ako záruka počatia a znovuzrodenia. Znižovaním, umŕtvovaním všetkého teda nedochádza len k negácii, ale aj k súčasnému klíčeniu a tvorbe nového, mladého, zdravého. „Znižovanie kope telu hrob pre nové zrodenie,“ výstižne to sformuloval Michail Bachtin. Telo sa tu pritom nechápe v zmysle individuálnej existencie, ale ide o spojenie „súkromného“ tela s rodiacimi útrobami zeme a ľudu – s kozmom, čím človek prekračuje vlastnú jedinečnosť. Tento princíp pretrváva aj v literatúre a umení obdobia renesancie, najúplnejšie u Rabelaisa. Aby sme skonkrétnili význam týchto slov, stačí si uviesť niekoľko kontroverzných názorov, ktorých nositelia merali Rabelaisa metrom svojej doby a zjednodušene povedané – nepochopili ho. Victor Hugo o ňom ešte pomerne zmierlivo hovorí ako o najväčšom básnikovi „tela“ a „brucha“. Hugov predchodca, francúzsky prozaik La Bruyére, pritvrdzuje slovník a Rabelaisov román označuje za „chiméru“, za „nerozlúštiteľnú hádanku, potvorské združenie jemnej morálky a špinavej skazenosti“. Spisovateľa nešetrili ani osvietenci, pre ktorých bol predstaviteľom „divého a barbarského 16. storočia“. Voltaire, známy svojím pichľavým jazykom, ho považuje za „filozofujúceho ožrana, ktorý píše len v opici,“ a je mu ľúto, že „človek takého ducha využíval rozum tak nedôstojne“. A takto by sme mohli pokračovať vo vymenúvaní ďalších a ďalších menej či viac útočných výpadov voči Rabelaisovmu románu, ktoré sú odrazom postupnej degradácie smiechu. Aj autori citovaných postojov sú preto len obeťou tohto procesu začínajúceho sa v 17. storočí, keď smiech stráca svoj priamy svetonázorový charakter – jeho pôsobenie sa zužuje na odmietanie a dogmatickú negáciu, jeho historickosť a univerzálnosť vyprcháva. Vytráca sa kladný a obrodzujúci pól smiechu, ktorý podmieňoval všetky prejavy ľudovej zábavnej kultúry stredoveku a tvorbu jej literárneho obhajcu Françoisa Rabelaisa. V Dejinách francúzskej literatúry z polovice 20. storočia sa píše, že Rabelais je vlastne posledným veľkým spisovateľom stredoveku a jeho dielo skôr geniálnym výkvetom stredovekého umenia než veľdielom renesancie. Toto tvrdenie sa dnes považuje za mylné a zavádzajúce, pretože v podstate odkazuje len na jeden rozmer spisovateľovej tvorby, respektíve jeho románu. Akoby Rabelaisov karnevalový ľudový smiech nebol aj smiechom humanistu, ktorý ním cielene útočí voči javom rozkladajúceho sa stredovekého feudalizmu. No na druhej strane jeho humanizmus nemožno stotožniť iba s kritikou scholastického učenia, súdnictva či požívačnosti mníchov, ktorí „nejedia, aby žili, ale žijú, aby jedli“. Rabelais podľa antického vzoru vyzdvihuje aj potrebu starostlivosti o človeka, veľký význam pripisuje vzdelaniu a výchove, čím sa stal jedným z pedagogických klasikov. „Pite vedu, pite pravdu a pite lásku.“ Toto je jeden z najčastejšie citovaných Rabelaisových výrokov, ktorý v zmysle renesančného hesla „carpe diem!“ – „využi deň!“ obracia pozornosť na plnohodnotné prežívanie pozemského života. Rabelaisov oslobodzujúci smiech je toho najlepším dôkazom a zároveň najschodnejšou cestou k pochopeniu jeho diela, dosiaľ v mnohom neobjasneného i záhadného. Za všetky nevyriešené tajomstvá spomeňme odborníkmi spochybňovanú autentickosť Piatej knihy románu Gargantua a Pantagruel. Aj samotný Rabelaisov život je však opradený legendami, k čomu prispelo i niekoľko nejasností týkajúcich sa základných biografických údajov, ktoré spisovateľovi životopisci nahrádzajú ich najpravdepodobnejšou verziou. Tú svoju a často riadne poprekrúcanú zasa prinášajú rôzni menej či viac zruční fabulátori, čo radi mystifikovali slávne osobnosti. Mnohé z ich vymyslených príbehov zľudoveli, čiže anonymne putovali z generácie na generáciu. Aj takto k nám – súčasníkom – dorazili stovky aforizmov o slávnych spisovateľoch, ktoré ich prevažne predstavujú ako duchaplných vtipkárov. Akákoľvek – aj vymyslená – veselá historka z Rabelaisovho života prispieva k dotvoreniu obrazu o tomto skutočnom kráľovi ľudového smiechu. Pridajme ako dôvetok nášho rozprávania jednu drobnú príhodu, ktorá tak korešponduje so spisovateľovým jazykom a myslením, že ju pokojne môžeme považovať za vierohodnú: François Rabelais vynikal noblesnosťou tela i ducha a jeho reč bola vždy vzorne vyberaná a uhladená. Raz sa ho však jeden z jeho priateľov opýtal, ako je to možné, že sa jeho romány hemžia šťavnatými výrazmi, ktoré tak kontrastujú s autorovou jemnosťou. „Čože ja za to môžem,“ zareagoval Rabelais, „ako ľudia v mojich knižkách rozprávajú? To je predsa ich vec a do toho sa im nepletiem.“ Autor je redaktor Slovenského rozhlasu a publicista