Štúrovský inšpirátor A. B. Vrchovský

A. B. Vrchovský a Ľ. Štúr boli zakladateľské a organizátorské osobnosti romantického hnutia na bratislavskom lýceu. Ich vývin a pôsobenie však vytvárali dva možné prúdy v študentskom pohybe vznikajúcom pod tlakom domácich udalostí, ako aj pod vplyvom zahraničných podnetov. Štúr bol o tri roky mladší ako Vrchovský a pochádzal z vidieckej učiteľsko-vlasteneckej rodiny; po domácej príprave študoval na gymnáziu v Györi a na lýceu sa dostal do aktívneho života. Alexander Boleslavín Vrchovský (1812 – 1865) pochádzal z vlasteneckej rodiny skalických súkenníkov, ktorí patrili k zámožnejším mešťanom. Od začiatku 19. storočia vyrábali vo svojej dielni „kvalitnejšie výrobky ako ostatní súkenníci“. Ich predok Samuel Vrchovský ako mladý právnik a obdivovateľ francúzskej revolúcie sa dostal k uhorským revolučným jakobínom. V roku 1797 ho po odsúdení na sťatie omilostili a zomrel na Morave. Tajný spolok U Vrchovcovcov sa hovorilo po slovensky a ich Aloys bol aj predplatiteľom štúrovského zborníka Plody. Alexander študoval v rodnom mestečku, v Komárne a v rokoch 1825 – 1830 na bratislavskom lýceu, kde sa skoro ponemčil. V roku 1835 sa národne prebudil pod vplyvom tamojších slovanských študentov. Tam prišiel do styku s revolučnou poľskou a českou mládežou, ale aj s Chorvátmi a Slovincami. Medzi nimi pochopil potrebu národnej organizácie študentov, ich vzdelávania, zakladania knižníc a prípravy k väčším činom pri prebúdzaní národa, najmä zbieraním a propagovaním starobylých pamiatok, spisov, potom demokratizáciou spoločnosti a realizovaním hesla „Moc ať se mocou otíská“. Sníval o federácii slobodných slovanských republík. V auguste 1834 sa s Poliakmi zúčastnil na tajnej schôdzi v Brne a toho istého roku venoval desať zlatých v striebre Českému múzeu na vydávanie kníh. V rodnej Skalici založil čitateľský spolok a knižnicu a v októbri 1834, keď zistil, že na bratislavskom lýceu je „veľmi mŕtvo“, sa dohodol so Štúrom na aktívnej spolupráci. V apríli nasledujúceho roku poslal do lýcea z Viedne „pakl kníh srbských, poľských a ruských“ a v priloženom liste odporúčal im opustiť „ducha malicherného“, lebo „národ náš nad velkým dílem jest“, a tak im „déle neprospěje zahrávati a jen zabavovati se“, „třeba srdnatě zrak obrátiti na věc, ktorá někdy v budoucnosti miliony oblažovati má“. Zároveň v protiklade k dovtedajšiemu recitovaniu, spievaniu a vychádzkam do prírody navrhol rozdeliť sa „na vědecké třídy podle jedného každého vůli a schopnosti“, zakladať „slovanské kněhárně“, učiť sa „slovanským nářečím přede všemi řečmi“, „semena národních citů rozsívati“ a napokon aj pritiahnuť katolícku mládež z juristickej Akadémie. Koncom júna 1837 spolu s Červenákom a Ollíkom založil tajný spolok Vzájomnosť na spôsob poľského tajného spolku filomatov; bol tam prísny výber členov so znakmi „pořadnosti, stálosti a mlčenlivosti“. Roztržka so Štúrom Ľudovít Štúr bol spočiatku nadšený Vrchovského aktivitou aj plánmi, podľa Hurbanových spomienok bol Štúrovým miláčikom a ideálom. Ten ho v liste B. Štorchovi 21. 4. 1837 nazval vrelým, podnikavým, výrobným Boleslavínom a už v prvom ročníku Hronky 1836 „jménem prešporských Slovanú“ napísal naň 12-veršovú báseň Boleslavínu Vrchovskému, plnú úcty a obdivu. Vrchovského v nej videl modliaceho sa pod lipkou a bozkávaného vetríkom. Vtedy štúrovci radi počúvali pod lipkou reči a návrhy Vrchovského a oduševňovali sa nimi. Ale keď sa po roku Štúr s Vrchovským nezhodol a Vrchovský odišiel do Pešti, po siedmich rokoch 1843 Štúr napísal do českých Květov druhú báseň, spomienkovú a clivú, opakujúc v nej motív debát pod lipkou, proste nazvanú Boleslavínovi. Pripomenul ich rozídenie: Vrchovského „na dolní roviny“ za „chlácholivých štěstím“ a svoje „na horní končiny“. Teraz však v ťažšej situácii volá naňho: „vem štít, bychom vichřicu zdrželi“, lebo v prípade nešťastia „spolu se pod ní, drahý, pohrobíme“. Štúr teda poľutoval ich rozchod, hoci nenaznačil nejakú svoju sebakritiku, musel však myslieť na veľkú aktivitu a zdravé podnety od 1836, keď Vrchovský skončil viedenské štúdiá a na rok sa presídlil do advokátskej praxe v Bratislave ako koncipista. Od jesene 1836 do zimy 1837 trvala spoločná práca Štúra a Vrchovského, a to najmä na prípravách kollárovskej knižky vďaky veľkým Slovanom za ich iniciátorskú činnosť City vděčnosti. Malo to byť dvadsaťjeden ód a mali ich písať jednotliví štúrovci, ktorí mali byť potom kolektívne posudzovaní. Kritika jednotlivých básní bola pomerne ostrá, prijaté boli básne na Kollára, Belopotockého, Šiškova, Mickiewicza, Šafárika, Pavloviča. Vcelku však bolo prijatých len desať ód, takže nakoniec od publikovania knižky v jeseni 1837 odstúpili. Vrchovský vtedy posudzoval Štúrovu báseň na Šafaříka vo februári 1837 a kriticky k nej poznamenal: „Když původce o staré vlasti Slovanů pěje, velmi příhodně mohl básnírsky opis vlasti té podati, což by cenu práce nemálo zvýšilo a na čtenáře velmi účinkovalo.“ Knižočka však vyšla až roku 1959 a jej zostavovateľ V. Matula zverejnil v nej až trinásť oslavných básní. Stredobod nenávisti Štúr prijal Vrchovského koncepciu aktivity študentov, v liste C. Zochovi 14. 10. 1836 spomenul, že „Vrchovský navrhol organizačnú štruktúru republikánskeho spolku vedeného kolektívom výboru“. S ochotou prijal, keď sa Vrchovský 19. 11. 1836 prihlásil do Spoločnosti a už 21. 12. tam prednášal pojednanie O lásce k národu svému. Štúr zorganizoval pre srbských študentov knižnicu a dohliadal na ich aktivitu, dokonca chodil za nimi aj do Modry. V čase zákazu spolkov a ostarievania profesora J. Palkoviča štylizoval Vrchovský žiadosť Spoločnosti na dištriktuálny konvent, aby bol Štúr ustanovený za „námestníka profesora slovenskej literatúry“. Koncom 30. rokov spolu s Kollárom, Hodžom, Hurbanom, Tomášikom pripravil aj petíciu proti maďarizačným zákonom, no nestihli ju predložiť snemu, lebo bola zhabaná, hoci agitácia za ňu bola už v prúde v Liptove aj na Orave. Ale najvýznamnejším činom Vrchovského bolo založenie tajného spolku Vzájomnosť. Bol to radikálny spolok štúrovskej mládeže založený bez Štúra, lebo im pripadal umiernený. Iniciátormi boli aj P. V. Ollik a B. P. Červenák a cieľom spolku bolo „vzbuzování ducha národního a rozšiřování vzdělanosti v národě slovanském zvláště, ale mezi mládeží a lidem pospolitým“. V rokoch 1837 – 1840 vychádzal aj ich dvojmesačník Vzájomnostné listy vo forme osobných listov a správ, dvojmesačne zhrnutých do celku pre každého člena. Vstup do Vzájomnosti sa dial rituálne s prísahou, bozkom a podaním ruky. Jeho členmi sa postupne stali M. M. Hodža, Ctiboh Zoch, Tomáš Hroš, Samo Chalupka, J. M. Hurban, A. H. Škultéty, J. Šafárik, L. Paulini, J. D. Ondruš a i. Spolok pripravoval vydávanie časopisu Samolet, uvažoval o zorganizovaní zjazdu slovenskej inteligencie a o založení Matice slovenskej. Keď však koncom roku 1839 nastali v Budapešti protislovanské búrky, Chalupka už z opatrnosti pred maďarskou divokosťou navrhuje Vrchovskému svoje žiadané listy zničiť. Mal obavy najmä z „nevhodných výrazov a v listoch Červenákových o prepiatom vlastenectve a rodáctve“. Vrchovský bol už vtedy v Pešti a tam bol aj s Kollárom stredobodom šovinistickej nenávisti Maďarov. Očarený svetovým romantizmom Keď sa totiž v lete 1837, po jednoročnom pobyte v Bratislave, presťahoval do Budapešti, neprestal žiť národne uvedomelým životom, veď už v rokoch štúdií organizoval vo Viedni aj v Bratislave spoločenský a vzdelávací život prebúdzajúceho sa Slovenska. Viedenskí slovanskí vysokoškoláci žili romantickými ideálmi, podnecovaní Mickiewiczovou vysťahovaleckou tvorbou a tiež dielami z Byronovej krajiny a hrdinskými spevmi srbských guslarov. Vrchovský si vtedy obľúbil Byronovo dielo Chillonský väzeň, v ktorého hrdinovi videl svoj osud svedka národného úpadku a záhuby. Preto, keďže nemal básnické vlohy, preložil niekoľko častí tejto poémy v marci 1835 do zošitka. Okrem toho na jar 1837 predniesol na lýceu svoju úvahu O lásce k svému národu, v ktorej premyslene a aktuálne vykladal o povinnostiach človeka k národu. Národ mu je „množství lidu jedným původem a řečí spojených“, v ktorom má vládnuť „rozum a cit mravní“; práca sa má rozdeľovať a každý človek „jen jednu vědu vzdělává“. Človek má vykázané pole pôsobnosti, na ňom má pracovať a pestovať vlastenectvo a národnosť. Preto Vrchovský vysmieva kozmopolitov a odrodilcov, ktorí „lásku k národu za povinnost uznati nechtějí“. Časopis Hronka v treťom čísle roku 1838 uverejnil i výťah z pojednania O národním slovanském básnictví, ktoré dva roky predtým uverejnil v North-American Rewiew. Vrchovský bol vtedy dobre oboznámený s básnickým pohybom vo svete: videl nástup umelej tvorby, no u Slovanov ako jediných tvorcov zbadal rozvoj prostonárodnej tvorby, i to „jen mezi Srby a Dalmaty ve svém nejskvělejším rozkvětu a kráse“. Nemá časomieru a ani „jednu jedinkú stopu romantismu, tohto krásného květu křesťanství medzi národy německými“. Je teda zrejmé, že si vážil západný romantizmus, ale slovanské básnictvo vidí vcelku bez jeho vplyvu. Toho dokladom sú mu najmä „srbské národní zpěvy“. Je zaujímavé, že podobný pohľad na básnictvo mal aj Ľudovít Štúr, lenže Vrchovský ho len konštatoval ako fakt, kým Štúr ho videl ako smernicu slovanskej tvorby. Hádky o Byrona Vrchovský nenapísal viac pojednaní, ale aj z týchto dvoch vidno, ako fundovane uvažoval i videl skutočnosť. Našli sme aj jeho dve správičky z lyceálneho života v českých Květoch roku 1838, teda keď už žil v Pešti, i jeden podnetný článok o mladom dvadsaťštyriročnom organárovi z okolia Brezovej. Vrchovský to písal v čase, keď býval „v Budíně“ a zariadil si tiež advokátsku kanceláriu, do ktorej prišli pracovať spisovateľskí revolucionári slovenskí aj maďarskí: S. Petöfi, J. Kráľ. M. Jókai, Št. M. Daxner. Z Pešti udržiaval korešpondenčné styky s M. M. Hodžom, S. Chalupkom a aj s južnoslovanským ilýrcom St. Vrazom. 17. 3. 1839 mu vizionársky písal, že „věk slovanský se blíži, živlové hýbati se počínají“, a tak aj v jeho zbierke Djulabije by rád videl, keby „duchem slovanským více zavívali“. So S. Chalupkom si písal ako so svojím „největším důvěrníkem“, a tak mu často obstarával dejepisnú i beletristickú literatúru a viedol ho k básnickému „vyrumování dávných dějin našich ze zbořenin národního bytu našeho“. Chalupka si ho veľmi vážil a vysoko oceňoval. Vrchovský podnetnú úlohu pre našich štúrovcov zohrával už od Viedne, keď zbieral najmä poľské a ukrajinské piesne a básne, a Chalupkovi najmä ukrajinské dumky priblížil ako prostonárodný vzor. Takto Chalupka hľadal priliehavú formu pre svoje historické témy, žiadal pre ne pomyselný nápev pred zložením verša ako výhodu, lebo „zlatý věk pěsnotvorstva“ je tam, kde „se zpěvem básní“. Vrchovský mu preto stále vyhľadával na čítanie „něco ruské, horvatské anebo polské“. Inšpiroval tak básnika na tvorbu našich najpôsobivejších básní a poém s historickou tematikou. Ako ctiteľ Byrona zrejme zapôsobil na Kráľa, Kalinčiaka, Nezábudova aj Vozára, no so Štúrom sa zrazil v názore naň. Štúr vtedy začal vidieť slovanskú poéziu ako „harmóniu sveta“, ako „zväzok prírody a ducha“, a v tomto smere videl slovenskú poéziu v blízkosti srbskej a ukrajinskej a vzdialenej od svetového romantizmu. Byron bol mu nepokojný autor, ako vietor letiaci „na moria a svetom“ a vytvárajúci chaos a záhubu. „Ak pochytili sa s Boleslavínom do hádky o Byrona, išlo do živého!“ – zaznamenal J. M Hurban vo svojej knihe o Štúrovi. „Výtečný krasorečník Boleslavín so slzami v krásnych očiach počúval repliku Ľudovítovu, dokazujúceho hanobenie človečenstva, kresťanstvom posväteného a vykúpeného z témat oplzlej pohanskej romantiky, tým vzývaním premršteného poetu Západu.“ Zámožný advokát a statkár Štúr v tom čase vyžadoval v slovanskej poézii „čistú lásku“ a pokojný, harmonický obraz sveta, preto mu nebol úplne slovanský ani Mickiewicz, Puškin či Kollár. Vrchovský však nesúhlasil, ostal „v hlbine svojej duše nepresvedčený“ a duchovne sa vzďaľoval od autoritatívneho Štúra a jeho stúpencov. Od polovičky roku 1837 sa presídlil do Pešti, venoval sa tamojším Slovákom a dopisoval si s bratislavskými členmi Vzájomnosti. Žil ako „zámožný advokát a statkár“ v maďarskom prostredí a v šesťdesiatych rokoch sa pokúšal o „rozličné finančné transakcie a machinácie s nesplatenými vysokými pohľadávkami“, až v lete 1865 skončil svoj život vo vlnách Dunaja neďaleko Ostrihomu. S Vrchovským odišla zo slovenského prostredia osobnosť vysoko nadaná a kultivovaná, iniciatívny organizátor a inšpirátor národných akcií. Od študentských čias bol „polonofil revolučne naladený“ a do tichého bratislavského lýcea prinášal osviežujúceho ducha radikálneho myslenia. Preto vyvolával znepokojenie v ustálenejších stredných polohách a neustále viedol svoje okolie k akcii. Tak sa stal nečakanou revolučnou paralelou Štúrovho umierneného pohybu, preto sa nemohol so Štúrom vo všetkom zhodnúť a postupne vyvolával vnútorné rozpory. Bol však veľkým iniciátorom, bystrým dejateľom a dramatickým predbojovníkom. Bol aj viac tolerantný, čo Štúr nebol, a mnoho riskoval, čoho sa Štúr obával. Nakoniec obaja po revolučnom roku 1848 sa neuznaní vo svojich úsiliach stiahli do súkromia a tragicky ukončili svoj život. Michal Miloslav Hodža vo svojom liste Vrchovskému 13. 8. 1837, teda krátko po roztržke so Štúrom, napísal poučné a utišujúce myšlienky: „Umírni sobě, prosím Tě, v Tvé starostlivosti, tím nic nevykonáš. Vůbec poroučím Ti, abys nějak málo zflegmatičněl. Nebo jináče Tvůj duch skoro rozbije tu střepinu těla Tvého.“ Autor je publicista