Čoraz viac ľudí je tajne sledovaných

Koncom apríla tohto roku spustila koalícia mimovládnych organizácií kampaň upozorňujúcu na nebezpečenstvo, ktoré hrozí ľudským právam a slobode presne z tých iniciatív, ktoré ich vraj majú chrániť. Britská Statewatch, Americká únia občianskych slobôd z USA a kanadská Medzinárodná monitorovacia skupina pre občianske práva spolu so sto ďalšími mimovládnymi organizáciami upozorňujú na to, že všetci žijeme v stále viac kafkovsko-orwellovskom svete. Orewellovskom preto, že stále efektívnejšie metódy sledovania obmedzujú súkromnú sféru jednotlivca, kafkovskom preto, lebo jednotlivec má čoraz menej práv voči „moci“ a „moc“ sa musí čoraz menej zodpovedať verejnosti. Zasahovanie do súkromia ľudí Je to často opakovaná fráza, no 11. september 2001 zmenil svet. V rovine prístupu k moci a jej efektívnosti ho zmenil vo dvoch smeroch. V zahraničnej politike bola znovu legitimizovaná sila ako nástroj a jediný skutočný limit zahraničnej politiky a medzinárodné právo, pravidlá platné pre všetkých hráčov, boli suspendované – teroristi nie sú subjektom medzinárodného práva, pravidlá vyhlásenia vojny a jej vedenia sa v „špeciálnych“ prípadoch nemôžu uplatňovať, silnejšie krajiny majú právo (teda už nielen možnosť) rozhodovať o pravidlách, ktoré už nie sú globálne ani trvalé. Zatiaľ čo sú zmeny v zahraničnopolitickej oblasti často diskutované, dokonca aj spochybňované, zmeny vo vnútropolitickej sfére sa nezriedka dejú potichu – a o to nebezpečnejšie môžu byť. Charakterizovať by sa dali čoraz väčšou kontrolou štátnej moci nad životom ľudí, obmedzovaním ich súkromnej sféry a čoraz menšou zodpovednosťou štátnej moci voči občanom – a to aj vo formálne demokratických krajinách. Rozširuje sa šedá zóna, v ktorej už občan nie je úplne občanom, v ktorej demokracia a osobná sloboda nie sú konečným princípom, ale odňateľným bremenom stojacim v ceste napĺňaniu iných, „vyšších“ cieľov. A ak sa hovorí o štátnej moci, netreba si predstavovať nejakú abstraktnú silu, ale konkrétnych ľudí, záujmové skupiny, ktorí vždy túto abstraktnú moc realizujú konkrétnym spôsobom. Zvyšovanie schopnosti štátnej moci zasahovať do životov jednotlivca sa prejavuje mnohými spôsobmi – stále dokonalejšími technológiami identifikácie ľudí, vytváraním informačných bánk a sietí, vďaka ktorým možno sledovať pohyb človeka či zistiť, kde sa nachádza a čo robí, zhromažďovaním informácií o všetkých ľuďoch alebo minimálne o ľuďoch štatisticky patriacich do skupiny so „zvýšeným rizikom výskytu teroristov“. Ale predovšetkým dehumanizáciou celého procesu, keď si už len samotné množstvo sledovaných, zbieraných a vyhodnocovaných informácií vyžaduje, aby bol proces automatizovaný. Vlády prichádzajú s mnohými vysvetleniami, prečo je také niečo nutné a prečo to vôbec nie je nebezpečné – ten, kto je nevinný, sa nemá čoho báť; technológia je objektívnejšia než ľudia; je to nutná ochrana pred existujúcimi hrozbami, a teda aj nutná obeť; práve tieto kroky nás urobia všetkých bezpečnejšími, čo je nevyhnutná podmienka na naplnenie osobnej slobody. Všetky tieto argumenty sú však spochybniteľné. Nevinný označený za podozrivého Skúsenosti všetkých predchádzajúcich „honov na čarodejnice“ ukazujú, že takéto misie nezvyknú byť veľmi citlivé k nuansám ľudských pohnútok a konania. V sieťach stredovekej inkvizície, komunistických čistiek, McCarthyovskej antikomunistickej hystérie a mnohých podobných iniciatív uviazli ľudia nevinní dokonca aj podľa zvrátených štandardov, ktoré vtedajšia súdna moc uplatňovala. Reg Whitaker, historik zaoberajúci sa McCarthyovskými procesmi v USA, k tomu hovorí: „Bol v tom len malý či dokonca žiaden záujem o jednotlivcov ako takých. Jednotlivci boli vo svojej komplexnosti a rôznosti pre byrokratov komplikovaní a nevyspytateľní. Byrokrati sa museli zaoberať veľkým množstvom prípadov a univerzálnymi kategóriami. Zložky boli uhladené, jednoduché a použiteľné na špeciálne účely, na ktoré boli určené... Samozrejme, bolo možné, že sa stanú chyby, že informácie sa ukážu v niektorých prípadoch nepravdivé, že nevina sa pomýli s niečím iným...“ Je možné namietať, že tento problém sa vyrieši, ak kontrolu nad celým procesom preberie technológia. Programy nemajú predsudky, nemajú záujmy, nebývajú unavené či nepozorné – proste nie sú náchylné všetkým tým kognitívnym a analytickým nedostatkom, ktoré znehodnocujú objektivitu ľudského úsudku. Nie je to zďaleka také ideálne. Programy totiž bežne vyhľadávajú informácie podľa princípov, ktoré definoval v konečnom dôsledku len človek, podľa rovnakých človekom definovaných princípov ich spracúvajú a vyhodnocujú a predovšetkým sú omnoho menej schopné brať do úvahy špecifické okolnosti, pretože pracujú (hoc aj s veľmi jemne definovanými) všeobecnými kritériami. A v takých prípadoch sa opäť môže stať, že nevinný je označený za podozrivého (či v horšom prípade vinného) len preto, že vyhovuje akémusi štatisticky určenému „modelu viny“. Ak je celý proces automatizovaný, potom sa stráca aj možnosť opravy. Masívne zhromažďovanie informácií o ľuďoch Ešte vždy je možné tvrdiť, že všetky tieto riziká sú nevyhnutnou obeťou za to, že si chránime „demokraciu“, „ľudské práva“ či „našu civilizáciu“. Ak však použijeme tento argument, je tiež potrebné jasne povedať, aká je to cena, ktorú treba platiť. V súčasnosti už totiž nejde len o zefektívňovanie infraštruktúry na zhromažďovanie spravodajských informácií či manažment špecifických rizík, ale o masívne zhromažďovanie informácií všetkého druhu: kto kam cestuje, o čom hovorí v telefóne, čo píše v e-mailoch, aké stránky si prezerá na internete. A navyše o celej populácii. Každý je podozrivý. Oficiálne majú byť tieto informácie použité len na vyhodnotenie rizika teroristického útoku. To je totiž ospravedlniteľný dôvod – hlavne vo svete po 11. septembri 2001 a 11. marci 2003. Súčasne je však celý proces zberu a vyhodnocovania vyhlásený za prísne tajný, a tak má verejnosť minimálnu možnosť jeho kontroly. Ak by sme pozmenili známy výrok – moc korumpuje, nekontrolovaná moc korumpuje nekontrolovateľným spôsobom. A čo je najhoršie, podobne ako preventívne útoky, suspendovanie medzinárodného práva a spoliehanie sa na silu, ani všetky tieto kroky ohrozujúce slobodu jednotlivca nezvyšujú podstatne jeho bezpečnosť. Vytvárajú len ilúziu bezpečnosti, ktorá je o to nebezpečnejšia, že sa zamieňa za realizáciu skutočných krokov, ktoré by hrozbu terorizmu znížili – od cielenej snahy preklenúť priepasť, ktorá sa otvára medzi komunitami imigrantov a „domácim“ obyvateľstvom v mnohých bohatých krajinách, až po pomoc pri riešení politických, ekonomických i sociálnych problémov v chudobnejšej časti sveta. Nebezpečné je tiež oslabovanie demokratických inštitúcií, ktoré majú chrániť slobodu a práva jednotlivca. Ekonomické záujmy v pozadí Pocit ohrozenia šírený štátnou mocou a používaný ako ospravedlnenie jej krokov oslabuje spoločnosť, rozdeľuje ju, a tak ju, paradoxne, robí zraniteľnejšou presne voči tým hrozbám, proti ktorým má byť ochránená. Natíska sa otázka, prečo sa realizuje politika, ktorá je tak očividne nesprávna. Konšpiračné teórie by za tým videli jasne formulované záujmy a majstrovské plány na „ovládnutie človeka“. Skutočnosť je však omnoho komplikovanejšia – opísané procesy sú totiž výsledkom (často nezamýšľaným) rozhodnutí prameniacich z čiastkových záujmov kohosi v mocenskej hierarchii, nesprávne analyzovanej situácie či konsenzu medzi rôznymi hráčmi. Politické elity chcú vyzerať, že majú situáciu pod kontrolou, že si svojou aktivitou zaslúžia súhlas ľudí s vlastnou vládou, a súčasne využívajú situáciu na upevnenie vlastnej moci (samozrejme, „v najlepšom záujme ľudu“). Pre ekonomické záujmové skupiny je omnoho lukratívnejšie dodávať sledovacie satelity či skenery na letiská, než podporovať dialóg medzi kultúrami alebo poskytovať rozvojovú pomoc... Výsledkom je systém, v ktorom sú ľudia vedení k tomu, aby vymieňali vlastnú slobodu za ilúziu bezpečnosti. A to ich robí v skutočnosti stále zraniteľnejšími. Medzinárodná kampaň proti masovému sledovaniu: Vytváranie globálnej infraštruktúry pre masovú registráciu a sledovanie – http://www.i-cams.org/ICAMS1.pdf