Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Áno

V tomto momente je istotne známe, v Národnej rade sa bude ratifikovať európska ústavná zmluva. Prvá európska ústavná zmluva, ktorá očividne nenadchýňa, nerozdeľuje, nemobilizuje, nevyvoláva veľké diskusie. Možno ste nejaké predsa zachytili. Kto však diskutoval? Neoliberálni a konzervatívni fundamentalisti a pár nacionalistov.
Počet zobrazení: 2208

V tomto momente je istotne známe, v Národnej rade sa bude ratifikovať európska ústavná zmluva. Prvá európska ústavná zmluva, ktorá očividne nenadchýňa, nerozdeľuje, nemobilizuje, nevyvoláva veľké diskusie. Možno ste nejaké predsa zachytili. Kto však diskutoval? Neoliberálni a konzervatívni fundamentalisti a pár nacionalistov. Samozrejme, nediskutovali sami. Na fóra si pozývali aj predstaviteľov politickej reprezentácie dnešnej vlády, respektíve našich zástupcov v Európskom parlamente. Takáto debata však vyzerala trochu zvláštne. Tí prví povedali, aký je predkladaný dokument zlý, a druhí im na to prikývli s malou výhradou: „Ale...“. Ale, musíme tento dokument prijať, veď ako by sme vyzerali, ústave je predsa len kompromisom všetkých krajín... Ústava je len prechodné obdobie... Ústava sa bude meniť... Parlamentná konzervatívna pravica okrem KDH sa za svoj postoj akoby ospravedlňovala, liberáli a parlamentná ľavica skoro vôbec nediskutovali. Samozrejme, s občasnou výnimkou komunistov, ktorí internacionalizmus vymazali zo slovníka a pre ktorých je Európa koncept, na ktorý si ešte nezvykli. Kto teda túto ústavu, ktorá sa má tento týždeň prijať (a takmer isto bude prijatá), prediskutoval? A s kým? Kto ju naozaj chcel? Občania sa na tejto debate nezúčastnili. A možno je správne, že sa do diskusie vedenej neúprimnými politikmi nenechali vtiahnuť. Niekde podvedome cítia (aspoň to naznačujú prieskumy), že spájanie sa Európy je dobrou vecou, že Európska únia potrebuje nové pravidlá, prispôsobené zmenenej situácii. Je však zlé, že neprebieha takmer žiadna verejná diskusia o tom, k čomu by mala únia v budúcnosti smerovať – a neprebudila ju ani euroústava. V prípade akýchkoľvek zádrheľov, ktoré sa nevyhnutne dostavia, totiž bude pre extrémistov ľahké vyťahovať to povinné: „My sme vám to hovorili...“ Aj pri chýbajúcej diskusii a všetkých možných výhradách, ktoré môžeme mať k procesu, ktorým predbiehalo jej schvaľovanie v parlamente, však základná otázka ostáva: ako sa k euroústave postaviť? Mnohí sme si ju predstavovali inak. Mohla ísť ďalej v budovaní európskej identity dovnútra i navonok. Mohla byť odvážnejšia v budovaní efektívneho celku, v ktorom sa nedostatočná kapacita národných štátov v globalizovanom (nielen ekonomickom) prostredí premieta do presunutia kompetencií na európsku úroveň. Lenže ako to už v živote býva, nie všetko je úplne podľa našich predstáv, a preto si musíme vystačiť s kompromisom odzrkadľujúcim dobu. Aké sú v krátkosti argumenty za prijatie tejto euroústavy? A prečo by ju (hovoriac s trochou humoru) mali prijať aj euroskeptici? Jedným z dôvodov, prečo sa spustila diskusia o tom, ako sa má Európa a jej právne ukotvenie vyvíjať, bola kritika euroskeptikov, že v nej vládne neprehľadná zmes vzťahov a dokumentov. Predložená ústavná zmluva predstavuje pokrok. Ak by sme použili úplne jednoduché kritérium – počet strán základných dokumentov klesol rádovo niekoľkonásobne. Ústava sa snaží riešiť aj „demokratický deficit“, ktorý bol EÚ často vyčítaný. Európskemu parlamentu dáva možnosť zasahovať do fungovania Únie v oveľa väčšej miere než doteraz. Aj národné parlamenty si posilnili svoju kontrolnú a legitimizačnú úlohu. Zasadnutia Rady ministrov sa stali verejnými, a tak sa zvyšuje aj transparentnosť rozhodovacieho procesu. Okrem toho bol vytvorený inšitút európskej petície, ktorou si môže jeden milión občanov vynútiť od Únie, aby začala konať v oblasti, ktorú považujú za dôležitú. Lieči sa aj stála fóbia euroskeptikov z toho, že Európska únia smeruje k superštátu. Ak by sa zakladal štát, tak by sa ústava zaobišla bez mnohých technických detailov, ktoré by boli riešené následne zákonmi či inými reguláciami. Tento dokument je však medzinárodnou zmluvou, do ktorej si každá členská krajina presadzovala vlastné priority. Aj preto neobstojí ako argument mávanie euroústavou v jednej ruke a ústavou USA v druhej a ich vzájomné porovnávanie – vytvárame „Spojené štáty európske“? Bolo by to fajn – ale to si určite nemyslia tí, ktorí tento „argument“ používajú. Štvrtou kritikou je strach z veľkých krajín. V súčasnosti je v Únii viac malých štátov ako veľkých a nový dokument presne definuje právomoci Únie voči členom, definuje váhu jednotlivých členských krajín a vytvára dostatočné blokačné mechanizmy, ktoré by zabránili „hegemónii obrov“. Samozrejme, ústupky euroskeptikom (či EÚ-kritikom) nie sú jedinou príčinou, pre ktorú je dobré ústavnú zmluvu ratifikovať. To by bola zvláštna argumentácia. Ústavná zmluva totiž hlavne sumarizuje dosiahnutý pokrok v integrácii a pripravuje Úniu na to, aby bola akcieschopná aj v novom prostredí, aby bola schopnejšia reagovať na nové výzvy. Charta základných práv EÚ je potvrdením doterajšieho pokroku, vďaka ktorému Európa buduje demokratický, sociálne kohézny a environmentálne citlivý spoločenský model, ktorý je hlavne výsledkom povojnového politického a spoločenského konsenzu. Je takmer zbytočné zaoberať sa tvrdením o „nadprávach“ obsiahnutých v Charte. Okrem toho, že vychádzajú z ľudskoprávnych dokumentov a ich podstatná časť (minimálne v prípade Slovenska) sa už nachádza v legislatíve členských krajín, približujú súčasne európsku integráciu občanom, robia z nej projekt prekračujúci hranice politických elít. Pozitíva sa prejavia aj vo fungovaní Únie. V konečnom dôsledku síce bude záležať od politickej vôle jednotlivých členov a od ich aplikácie nového dokumentu v praxi, no zjednodušenie rozhodovacích procesov a jasnejšie definovanie kompetencií je prínosom samo osebe. Zjednotením právnych subjektivít spoločenstiev do jednej právnej súbjektivity Únie sa sprehľadní jej medzinárodnopolitická pozícia, čo spolu s inštitucionálnym predpokladom na rozvoj spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorý predstavuje ustanovenie európskeho ministra zahraničných vecí, vyrieši minimálne symbolicky Kissingerovu dilemu o telefónnom čísle, na ktoré treba volať, ak potrebujete „názor Európy“. Nakoniec sa predsa len vrátime k argumentu pre eurospekptikov – ústavná zmluva obsahuje klauzulu umožňujúcu vystúpenie členskej krajiny. Štáty, ktoré sa s európskou integráciou nestotožňujú (respektíve ktorých politické elity často zneužívajú EÚ na vnútropolitickú agendu), tak konečne získajú legitímnu možnosť rozhodnúť sa, ako ďalej. A za toto rozhodnutie budú niesť zodpovednosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama