Reklama
Reklama

Gulášový blairizmus

Tretie volebné víťazstvo britských labouristov pod vedením Tonyho Blaira prinieslo ich predsedovi menej slávy a menej radosti, ako by sa mohlo zdať. Ako človek a politická osobnosť stratil dôveru značnej skupiny občanov. Prečo ho potom znovu volili? Presvedčil ich blahobyt a hospodárska prosperita.
Počet zobrazení: 899

Tretie volebné víťazstvo britských labouristov pod vedením Tonyho Blaira prinieslo ich predsedovi menej slávy a menej radosti, ako by sa mohlo zdať. Ako človek a politická osobnosť stratil dôveru značnej skupiny občanov. Prečo ho potom znovu volili? Presvedčil ich blahobyt a hospodárska prosperita. Úspechy ekonomiky Spojeného kráľovstva vynikajú v porovnaní s inými členmi Európskej únie, najmä s Nemeckom a Francúzskom. V ostrovnej monarchii sa nezamestnanosť drží pod hranicou piatich percent, čo jej francúzsko-nemecký tandem s dvojnásobne horšou štatistikou neskrývane závidí. Priaznivé pomery na britskom pracovnom trhu účinkujú ako magnet na mobilné profesionálne a demografické vrstvy obyvateľstva nových členských krajín EÚ. Londýn im od začiatku otvoril vstupné brány a ani jedna strana neoľutovala. Cez kanál La Manche sa neprehnala tsunami vlna východoeurópskych migrantov a tie desiatky tisícov, ktoré prichádzajú, zapĺňajú zväčša miesta, o ktoré je medzi domácimi nezamestnanými mizivý záujem. Plnšie peňaženky majú prakticky všetci obyvatelia Veľkej Británie vrátane tých chudobnejších. Vďačia za to prispôsobením sa novým sociálnym pomerom liberálnejšej ekonomiky. Tá – povedané vo dvoch bodoch – A) stimuluje ľudí na hľadanie zamestnania a B) poskytuje dostatočné množstvo pracovných príležitostí. O ich štruktúre a kvalite by sa už dalo diskutovať. Najmä o tom, či zanikajúce a zvyčajne slušne platené miesta v priemysle môžu byť plne nahradené otvárajúcimi sa príležitosťami v službách. V postindustriálnej ére však postihuje podobný osud všetky najvyspelejšie krajiny sveta. Výrobné prevádzky sa odsúvajú z USA i zo západnej Európy a záleží na každej krajine, čím ich nahradí. Ako prví sa na nové pomery museli učiť adaptovať Američania, konkrétne milióny prepustených a nezamestnateľných priemyselných robotníkov. Absorbovalo ich mravenisko príležitostí v sektore služieb. Ten má mzdovým rozvrstvením podobu pyramídy a väčšina miest na základni je platená horšie ako v priemyselno-výrobných odvetviach. V dôsledku toho pracujú ľudia viac hodín ako predtým, aby si udržali želateľnú životnú úroveň. V tomto ohľade Američanov usilovne dobiehajú ich transatlantickí bratranci a dnes už štatistiky potvrdzujú, že Briti pracujú dlhšie ako ich susedia za Britským kanálom. Kontinentálnu západnú Európu to znepokojuje a spôsoby, ako tomu čelia a predchádzajú, sa rôznia. Rigorózna sieť práv a povinností podľa Zákonníkov práce sa flexibilizuje oboma smermi – nahor i nadol. Prvou cestou sa snažia kráčať napríklad škandinávske krajiny rozvíjaním vzdelanostnej ekonomiky a najprogresívnejších odvetví (s maximálne možnou pridanou hodnotou) výroby i služieb. Druhá, menej náročnejšia cesta zostáva tým ostatným... Odhaduje sa, že za osem rokov pôsobenia prvých dvoch Blairových vlád zaniklo v Británii okolo milióna miest v priemysle, čo sa však kompenzovalo rozmachom služieb i otváraním miest vo verejnom sektore. V tomto ohľade sa recepty britskej vlády líšia od amerických praktík. Blair neodhodil úplne cez palubu verejný sektor. Jedným z princípov jeho tzv. Tretej cesty je zefektívniť verejné služby zavádzaním prvkov riadenia ziskových spoločností. Tony Blair vycítil, že odštátňovanie a dereguláciu môže uskutočňovať len po určitú mieru únosnosti. Celý tento trend spustila už v 80. rokoch legendárna šéfka konzervatívcov Thatcherová. Po troch desaťročiach škrtania, zoštíhľovania, reštrukturalizácií a iných metód už nezostalo v roku 2005 veľa priestoru na prevratné inovácie. Blair sa ocitol tento rok na križovatke. Mohol sa vybrať cestou, ktorú v rôznej miere propagovali konzervatívci, a plne otvoriť dvere privatizácii zdravotníctva, školstva a dôchodkového systému. Prieskumy verejnej mienky ho však varovali, že by tým príliš znervóznil voličské masy. Priemerný občan sa adaptoval na dôsledky deregulácie britského hospodárstva a na jeho hybridnú podobu medzi stavom v USA a na Starom kontinente, ale nechce prijímať všetko spoza Veľkej mláky. Blair sa preto pred voľbami správne rozhodol zahnať tieto obavy a staviť na deklarovanie udržania verejného zdravotníctva, školstva a dôchodkového systému, i keď v partnerstve so súkromným sektorom. Opoziční konzervatívci lákali sľubmi ďalšieho odštátňovania a znižovania daní. Labouristi argumentovali, že ak je verejný sektor efektívny a nie márnotratný, môže byť hradený z daní. V tom im dali voliči za pravdu, pretože pred mrhaním a rozpočtovo-výdavkovou nedisciplinovanosťou nie sú imúnne ani korporácie. Víťazstvo labouristov, aj keď menej výrazné ako v roku 2001, svedčí o tom, že ak sa ľuďom dobre darí, ak nemajú prázdne peňaženky a hrnce, prepáčia svojim voleným zástupcom prehrešky v oblasti etiky v politike. Blair ich pred dvoma rokmi vedome zavádzal pri argumentovaní o účasti Británie na invázii do Iraku a prepojil kroky svojej krajiny na medzinárodnej scéne s nepopulárnym superveľmocenským postupom USA. Vynára sa paralela s gulášovým kádárizmom ľudovodemokratického Maďarska. Pokrivkáva, ale má niečo do seba. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama