Intertextuálna ironická hra

Cudzie telá v nás je zvláštna kniha. Slovo „zvláštna“ bolo prvé, ktoré mi napadlo po jej prečítaní. Použitie tohto nejednoznačného prívlastku možno pôsobí trocha alibisticky, tento úmysel v tom však nebol. Žiadna snaha vyhnúť sa priamočiaremu posúdeniu textu či obava z vyslovenia nejakého definitívneho hodnotiaceho súdu.
Počet zobrazení: 1374
15_cudzie_tela-m.jpg

Cudzie telá v nás je zvláštna kniha. Slovo „zvláštna“ bolo prvé, ktoré mi napadlo po jej prečítaní. Použitie tohto nejednoznačného prívlastku možno pôsobí trocha alibisticky, tento úmysel v tom však nebol. Žiadna snaha vyhnúť sa priamočiaremu posúdeniu textu či obava z vyslovenia nejakého definitívneho hodnotiaceho súdu. Jednoducho (tu) to slovo vystúpilo na povrch... zvláštna... a vzápätí aj jeho synonymá: neobyčajná, nevšedná, netradičná, záhadná, podivuhodná, nedefinovateľná, bizarná... „Smrť románu, autora, Boha, vlastného bytia, Freuda. Všetkého. Náhoda. Chaos. ŽIVOT NEMÁ ZMYSEL.“ Najskôr niekoľko čísel – celý príbeh sa odohráva počas deviatich dní. Za ten čas sa však stihneme vrátiť do blízkej i ďalekej minulosti troch rozprávačov – Mei, Andyho a Eugena. Mei je z tejto trojice jediné dievča (to len pre poriadok – mená môžu niekedy zvádzať k nesprávnym záverom). Má singapurské občianstvo, vyše dvadsaťjeden rokov a je právnička. Andy je Angličan, ktorý v Singapure učí angličtinu a práve ho zatkli za stávky na futbalové zápasy (ktoré sú v Číne ilegálne). Eugen je Číňan, Mein priateľ z detstva, ktorý dlhší čas žil v Holandsku (emigrácia), potom na univerzite v Anglicku spoznal Andyho, ktorého po návrate do Číny zoznámil s Mei. Traja mladí ľudia, každý s iným pohľadom na svet, s inými tajomstvami, inými problémami, ktorí hľadajú spôsob, ako najlepšie prežiť v spoločnosti, kde „dobrí trpia a zlí si žijú spokojne.“ Príbeh o jednom nespravodlivom zatknutí, ťaživom priznaní, obrátení sa na vieru, vražde a znásilnení sa odohráva v súčasnej Číne, kde sú ľudia, rovnako ako všade na svete, ovplyvnení popkultúrnymi ikonami a globalizáciou. „Dopila som dvanásty pohár Fanty. Oranžová je farbou šťastia a Fanta je jediný nápoj, okrem čínskeho čaju, ktorý sa na rodinných stretnutiach servíruje.“ Každý z priateľov okrem participácie na spoločnej dejovej línii (ktorou je Andyho zatknutie) predstavuje aj vlastný intímny príbeh, a to svojím osobitým jazykom, slovníkom, svojou súkromnou poetikou. Prostredníctvom týchto „spovedí“ si postupne skladáme mozaiku drobných životných príbehov, z ktorých každý je iný, a predsa čímsi podobný tomu druhému. Mei, Eugen aj Andy sa minimálne raz v živote ocitli v situácii, keď boli nútení pozastaviť sa nad zmyslom a príčinami konania svojich najbližších a pri tej príležitosti si kládli otázky zmyslu vlastnej existencie. V hraničných situáciách mali možnosť rozhodnúť sa – utiecť alebo zostať a vzdorovať. Útek sa javil vždy ako neperspektívny. „Všetci stále hľadáme niečo vonku. Ale ten problém je v nás, lebo vo vnútri sme mŕtvi.“ Odpovede a riešenia bolo potrebné nájsť inde. A možno trocha nečakane ich trojica priateľov hľadá vo viere. Nie však vo viere k životu, či k sebe samému, ale v úprimnej viere v Boha. Cudzie telá v nás sú totiž aj o Bohu. Práve tým je kniha zvláštna. Na pozadí bežných, ale aj krutých ľudských príbehov stojí akési osobné vyrovnávanie sa s Bohom, s otázkou viery v Neho. Postava Ježiša Krista sa stáva akoby ďalšou z románových postáv, ktorá síce nikdy priamo neprehovorí, významným spôsobom však život každého z priateľov ovplyvní. Vo viere možno postavy hľadajú akúsi rovnováhu k hmotnému a čoraz väčšmi sekularizovanému svetu moderného Singapuru, zároveň je však popkultúra 21. storočia úplne bežným javom ich konania, ich existencie, ich jazyka. Otázky a témy viery, ku ktorým sa Mei, Eugen či Andy vyjadrujú, nie sú prvoplánovými moralizujúcimi frázami (i keď niekedy sú tak formulované), tvoria akoby prirodzenú súčasť ich slovníka, ku ktorej sa vracajú nielen v krajných životných situáciách, ale čoraz viac preniká aj do ich každodenného rozhovoru. Na jednej strane tak môže byť kniha pokojne oslavou Božej lásky („Milujem Boha nie za to, čo mi dal, ale čím je.“), na druhej je ale vtipnou paródiou na rozličné prejavy modernej spoločnosti, napríklad aj na postmodernú filozofiu („Vďaka rozsiahlemu štúdiu primárnych a sekundárnych zdrojov som dospel k záveru, že väčšina kľúčových slov súvisiacich s postmodernizmom a postpostmodernizom sa začína na písmeno D, napríklad Derrida, dekonštrukcia, decentralizácia, diskurz, Donald (Bartheleme), dekadencia, dekompozícia, atď. Zdá sa, že západná civilizácia práve prechádza svojím obdobím „D“) Táto ambivalentnosť, nielen tém, ale aj jazyka jednotlivých postáv a dokonca aj charakteru postáv samotných, vytvára z knihy originálnu skladačku emócií, dialógov a ľudských profilov. Jednou z najzaujímavejších postáv je Andy, ktorý prejde aj najväčšou charakterovou premenou. Z ateistu-odpadlíka – to znamená z človeka, ktorý neverí v Boha, ale správa sa, akoby v neho veril – sa počas jednej noci stane hlboko veriaci mladý muž. Andy, ktorý nemal problém s vyslovením vety: „Boh a jeho pomocníci, napríklad Spiderman, vždy premôžu zloduchov a všetci budeme potom žiť šťastne až na veky vekov, amen,“ raz uzrel Jeho tvár („Ja som nechcel veriť tomu, čo sa stalo vtedy na brehu rieky, Boh sám, a čert ho ber, sa mi zjavil v plnej svojej nádhere.“) a odrazu ho naplnila Božia láska, „bezhraničná, slepá, obsesívna a nebezpečná.“ Andy pritom nikdy netúžil stať sa veriacim. Viera totiž nebola „in“. „In“ bol ateizmus, základ všetkých popkultúrnych symbolov. „Keby James Dean a Marilyn Monroe prestúpili na kresťanstvo, to by bolo po popkultúre.“ Andy netúžil po Bohu. Boh si ho však našiel. Sám. „A tak si ma pritiahol k sebe, hoci som ručal, škriekal, škriabal nechtami a kopal nohami.“ Hwee Hwee Tan hovorí o Bohu a kresťanstve práve tak prirodzene ako o sexe, fajčení trávy alebo pití alkoholu. Kombinuje témy zdanlivo nespojiteľné, áno, trochu provokuje a občas takmer pobúri, všetko však s takým nadhľadom, až sa mnohé z fráz hlavných postáv stanú pre vás časom kultové (ak ste napríklad študentom postštrukturalizmu). Ku knihe môžeme pristupovať viacerými spôsobmi – môžeme ju čítať ako detektívku (zbavia Andyho krivého obvinenia? nájde sa pravý vinník?), psychologický román (ako poznačí Mei skutočnosť, že bola v detstve znásilnená vlastným otcom? vyrovná sa Eugen so smrťou priateľa Charlieho?), mravoučný príbeh (akú úlohu zohráva v našom živote viera? je Boh pre človeka dôležitý?), alebo satirický román (ako vnímajú mladí ľudia súčasnú kultúru?). Kdesi za tým všetkým sa však, či chceme alebo nie, predsa len skrývajú hlbšie myšlienky, zaobalené tak, aby prilákali napríklad aj dnešných teenagerov. Citujem Andyho: „Život bol kedysi postavený na abstraktných pojmoch ako Láska, Česť a Mier, ale dnes má význam len to hmatateľné, to, čo je cítiť, to, čo sa dá ochutnať, čoho sa možno dotknúť, veci ako... spinky na papier alebo BigMac.“ A o tom to celé je. O zdanlivo tuctových vetách, tuctových problémoch, tuctových emóciách, ktorých pointa však v žiadnom prípade tuctová nie je. A náhodná poznámka v Andyho zošite z literárneho seminára sa odrazu javí ako veľmi výstižná: všetko je to len šikovná „intertextuálna ironická hra“. S čitateľom. S textom. S autorom. (Hwee Hwee Tan: Cudzie telá v nás. Porta Libri, Bratislava 2005)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984