Pád Berlína

Na sklonku vojny, okrem narastajúceho vojenského tlaku Spojencov, začali mať čoraz katastrofálnejší dosah aj prejavy Hitlerovho „vojvodcovského génia“. Po relatívnom úspechu nacistickej ofenzívy v Ardenách, podľa niektorých historikov führer predpokladal, že sa Angloameričania už nezmôžu na nejakú významnejšiu ofenzívnu akciu.
Počet zobrazení: 1835
10_2-m.jpg

Na sklonku vojny, okrem narastajúceho vojenského tlaku Spojencov, začali mať čoraz katastrofálnejší dosah aj prejavy Hitlerovho „vojvodcovského génia“. Po relatívnom úspechu nacistickej ofenzívy v Ardenách, podľa niektorých historikov führer predpokladal, že sa Angloameričania už nezmôžu na nejakú významnejšiu ofenzívnu akciu. Vzápätí dal rozkaz presunúť väčšinu nacistických síl na Východ. Mohlo to mať aj inú príčinu. Rátal s tým, že nepochybné rozpory, ktoré boli medzi Angloameričanmi a Sovietmi, môžu nakoniec viesť k ich ozbrojenému konfliktu medzi nimi a nacistické Nemecko by sa ocitlo vo výhodnom postavení „tretieho“. Hitler však pozabudol, že Angloameričania viedli vojnu aj proti Japonsku, ktoré malo ešte dosť síl na to, aby ešte bojovalo veľmi dlho. Ich vojnu proti Japonsku mohla definitívne rozhodnúť až intervencia ZSSR. Táto okolnosť zatiaľ tlmila rozpory medzi západnými spojencami a Sovietmi. Jar 1945 Stačil jediný pohľad na mapu a bolo jasné, že osud nacistického Nemecka je rozhodnutý. Nacisti na vrchole svojej moci mali pod kontrolou skoro celú západnú Európu (s výnimkou Veľkej Británie, Švajčiarska a Švédska, vo formálne neutrálnom Španielsku a Portugalsku boli fašistické režimy) a na Východe sa nacisti dostali do blízkosti Moskvy, Leningradu, rieky Volgy a na predhorie Kaukazu. Lenže na jar 1945 územie pod kontrolou nacistov vyzeralo ako presýpacie hodiny, na severe nacisti síce ostávali v skoro celom Nórsku, Dánsku, značnej časti Holandska, pri Severnom mori a dokonca ešte aj na území ZSSR v tzv. Kurónskom kotle, na juhu držali Bavorsko, väčšinu Rakúska a severné Taliansko. Lenže v strede bol už iba úzky krčok, medzi Sovietskou armádou a Američanmi ostávalo už iba 150 km. Hitlerov rozkaz, aby sa väčšina nacistických síl presunula proti Sovietom, umožnil Angloameričanom rýchly postup, niekedy až 80 km denne. Hoci Hitler vydal rozkaz vytvoriť Volksturm (domobranu), ktorého jednotky tvorili starci a pätnásťroční mladíci, Nemci na Západe nekládli tvrdší odpor aj preto, že dávali prednosť okupácii Angloameričanmi. Angloameričanom sa podarilo postúpiť hlboko do územia, ktoré malo patriť k sovietskej okupačnej zóne, najvýznamnejším mestom v tejto oblasti bolo Lipsko. Americký generál Omar Bradley už začal snívať o tom, že útok sa zavŕši v Berlíne. Lenže v Magdeburgu Spojenci narazili na nečakane tuhý odpor. Mesto sa zmenilo v hŕbu rozvalín a nacisti vyhodili do vzduch strategicky významný most na ceste na Berlín. Klamlivý horoskop Čím viac sa zhoršovala vojenská situácia, tým viac Hitler veril, že príde zázrak, ktorý zvráti priebeh vojny. Nacistická propaganda sľubovala „zázračné zbrane“. Nepochybne to mali byť raketové strely. Vyvíjala sa dokonca raketa, ktorá mala zasiahnuť dokonca severnú Ameriku. Vedú sa však spory, či nacisti mali možnosť vyrobiť a použiť nukleárnu zbraň. Nepochybne sa začal v tejto oblasti výskum. Kľúčovú úlohu však zohralo, že britskí výsadkári a nórski partizáni zničili závod na výrobu ťažkej vody, bez ktorej nemôže fungovať atómový reaktor. Nedávno sa však zjavili správy, že možno na jar 1945 nacisti v priestore istého koncentračného tábora vyskúšali nukleárnu zbraň. Ak by to aj bola bývala pravda, nešlo o atómovú bombu sily, ktorá neskôr zničila Hirošimu a Nagasaki, ale iba nukleárny granát, ktorého prípadné použitie by nemalo podobný psychologický a vojenský dopad. Jedným z posledných nacistických celovečerných filmov bol opus, ktorý opisoval záver Sedemročnej vojny. Ruské vojská už dobyli Berlín, pruský kráľ Friedrich už mal pripravený jed, nečakane však prišla správa, že zomrela ruská cárovná Katarína a jej slabomyseľný syn okamžite uzavrel mier s Pruskom. Hitler si nechal veľmi často predčítať pasáže z knihy historika Carlyla, kde sa opisovali tieto udalosti. 14. apríla 1945 zomrel americký prezident Roosevelt. Lenže nemecká tlač pod Goebbelsovým vedením urobila novému americkému prezidentovi Trumanovi povestnú „medvediu službu“, články komentujúce jeho nástup naznačovali, že na rozdiel o svojho predchodcu je dôsledný antikomunista, dokonca s antisemitskými postojmi. Bolo veľmi naivné si myslieť, žeby články podobného typu viedli k rozpadu koalície, hoci si ich v Moskve veľmi dobre prečítali. Hitler o dva týždne neskôr musel urobiť to, čo chcel spraviť pruský kráľ. Agónia Berlína Sovietske vojská obkľúčili Berlín 25. apríla 1945, keď dobyli strategické Seelovské výšiny. Už som svojho času písal o tom, že Stalin sa snažil vyvolávať nevraživosť medzi maršalmi Žukovom a Konevom, hoci podobná nevraživosť bola príčinou katastrofy ruských vojsk v prvej svetovej vojne. 27. apríla 1945 sa Konevovi vojaci dostali na Labe do kontaktu s americkými vojakmi. K žiadnym nedorozumeniam nedošlo. Krčok spájajúci obe časti území pod nacistickou kontrolou bol preťatý. Nik už nemohol pochybovať, že je to koniec. Vtedy velitelia nacistických vojsk v Taliansku (ešte za Hitlerovho života) podpísali kapituláciu. O kapitulácii uvažovali aj Hitlerovi najvernejší, Goering a Himmler. Goering však prejavil nebývalú naivitu. Keď sa začala druhá svetová vojna, Hitler verejne oznámil, že za svojich nástupcov menuje Goeringa a Hessa. Po tom, čo Hess za dodnes úplne neobjasnených okolností odletel do Veľkej Británie, Goering sa stal jediným korunným princom. Po tom, čo sa Berlín ocitol v obkľúčení sovietskymi vojskami, Goering oznámil Hitlerovi, že si určite uvedomil, že nemá voľnosť konať, a keďže svoje právomoci presunul na Goeringa, mal by súhlasiť s tým, že práve on bude rokovať o mieri. Hitler tento telegram rozzúril, dal príkaz Goeringa zatknúť a popraviť a za svojho nástupcu vymenoval admirála Doenitza. Podobne führer reagoval, keď sa dozvedel, že „verný“ Heinrich Himmler, „ríšsky vodca SS“, sa pokúšal nadviazať kontakty so Spojencami prostredníctvom predstaviteľa Medzinárodného červeného kríža švédskeho grófa Bernadotta. Boje o Berlín Berlínčania si už skúsili svoje, hlavné mesto nacistickej ríše už spojenci bombardovali viac ráz. 21. apríla 1945 spoznali nový zvuk, ktorý sa nepodobal ani na padajúce bomby, ani na rachot protileteckej obrany. Boli to delostrelecké granáty. Berlínčania si síce trocha navykli na bombardovanie, ale granáty dopadali každých päť sekúnd. Na obyvateľov to malo zdrvujúci psychologický dopad. Čoskoro sa mesto ocitlo na pokraji smrti. Prestalo fungovať zásobovanie vodou a plynom. Posledné vydanie nacistických novín Voelkischer Beobachter vyšlo 26. apríla 1945. Zastavila sa mestská doprava, pretože ulice boli zavalené ruinami. Postup Sovietskej armády už nemohlo nič zastaviť. Nemecké velenie sa dostalo do chaotického stavu, jedni velitelia rušili rozkazy iných. Spoľahlivo nefungovalo ani spojenie medzi jednotkami. Čím viac postupovali sovietske vojská do centra mesta, tým bol odpor nacistov slabší. Napríklad sovietske tanky si veľmi ľahko poradili s barikádami. 28. apríla už Sovieti boli v centre mesta. Hitlerova samovražda znamenala aj konečný pád mesta. Západní autori často opisujú, ako sa sovietske vojská správali v dobytom meste. Lenže títo vojaci si veľmi dobre spomínali, ako sa v ich vlasti predtým správali nacisti. Potom sa sovietske velenie všemožne snažilo vojakov skrotiť. Sovietska okupačná správa sa snažila v hŕbe rozvalín zaviesť poriadok, obnoviť zásobovanie. Až do júna 1945 bol Berlín pod výlučnou sovietskou správou. Americké, britské a francúzske vojská do mesta vstúpili po Postupimskej konferencii. Mesto bolo rozdelené na štyri zóny, čo už o niekoľko rokov bolo zdrojom viacerých politických kríz. Niekoľko koncov vojny Pred rokom 1989 sa nielen u nás, ale v celej východnej Európe ako Deň víťazstva oslavoval nie 8. máj, ale 9. máj. Kedy sa vlastne skončila druhá svetová voja v Európe? Už som spomínal, že za Hitlerovým chrbtom kapitulovali nacistické vojská v Taliansku, kde kapitulácia vstúpila do platnosti 2. mája 1945. 4. mája 1945 predstavitelia nemeckej armády podpísali podobnú kapituláciu na Montgomeryho veliteľstve v Lüneburskom vresovisku a týkala sa nemeckých vojsk v severozápadnej Európe. Admirálovi Doenitzovi, ktorého štáb sídlil v mestečku Flensburg na hraniciach v Dánsku, sa podarilo doručiť Hitlerovu závet, ktorým ho menoval za svojho nástupcu. Keď sa nová hlava Nemecka dozvedela o Hitlerovej smrti, bolo jasné, že jediný významný akt, ktorý jej ostáva podpísať, je kapitulácia Nemecka. Rokovania o kapitulácii krajiny sa konali v Eisenhowerovom štábe v Remeši. Kapitulačný akt bol podpísaný 7. mája 1945. V tomto štábe sa nachádzal aj zástupca Sovietskej armády, ktorého podpis sa tiež ocitol na kapitulačnom akte. Toto však vyvolalo Stalinov hnev a kapitulácia Nemecka musela byť znova podpísaná 8. mája v Berlíne. Takže za Deň konca druhej svetovej vojny by mohol byť považovaný už 7. máj. Napriek podpisu kapitulačného aktu ostávala na území Čiech a Moravy veľká armádna skupina pod velením maršala Schoernera. Tá sa odmietala podriadiť kapitulačnému aktu, pretože jej príslušníci sa nechceli dostať do sovietskeho zajatia. Útek nacistov na Západ skomplikovalo Pražské povstanie. Cez Prahu viedli komunikačné línie, ktoré chcel použiť Schoerner. Nemci zúrili a v Prahe sa rozpútali boje, ktorým napríklad padla za obeť časť Staromestskej radnice. Ostávala otázka, kto oslobodí Prahu. V Plzni boli americké vojská, ktoré sa mohli do Prahy dostať veľmi rýchlo. Lenže Sovieti trvali na tom, že do Prahy bude môcť vstúpiť iba Sovietska armáda. To sa kvôli tvrdému odporu Schoernerových vojsk podarilo až 9. mája. Môžeme sa iba dohadovať, aký vplyv na osudy Československa by mala okolnosť, keby boli Prahu oslobodili Američania. Generál Patton síce chcel rozkázať americkým vojskám, aby prerazili z Plzne do Prahy, napriek všetkým možným politickým rizikám, ale Eisenhower mu tu jednoznačne zakázal. Pravda, odpor Schoernerových vojsk trval aj po oslobodení Prahy a k ich kapitulácii došlo až 11. mája. Lenže aj po tomto dátume kládli odpor niektoré jednotky príslušníkov SS. Tých už však nečakalo zajatie, ale pretože nerešpektovali rozkaz ku kapitulácii, zaobchádzalo sa s nimi ako s banditmi.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984