Trkotárium

V súvislosti s nedávnym najväčším pohrebom v dejinách som si v denníku Sme so záujmom prečítal niekoľko článkov od Mirka Tódu, ktorý nás o najčerstvejších udalostiach informoval priamo z Vatikánu. Zaujal ma záver článku Kardinál: Náš milovaný pápež nám žehná, ktorý končil takto: „V tom čase už na Námestí svätého Petra zostávalo len niekoľko stoviek veriacich, tony odpadkov a vo vzduchu zvláštna atmosféra. Tú o niekoľko hodín neskôr zalial aprílový dážď.“ Zalial aprílový dážď. Veľmi krásne, pôsobivé slová, dôstojné zakončenie textu. Ako keby som počul The Clash z roku 1982: „Some day a real rain will come and wash all scum off the streets...“ Tony odpadkov. Podmanivé. Námestie svätého Petra, zahltené tonami odpadkov. Autor možno ani netuší, ale v tých tonách opadkov, o ktorých sa vo svojom článku zmienil, je vyjadrená podstata kresťanov. Veď si len pozrime, ako vyzerá dnešný svet. Najväčšmi kričí alarmujúci nedostatok ohľaduplnosti, prejavujúci sa úplne všade: v životnom prostredí, v privátnych medziľudských vzťahoch, v ekonomike, v politike... Presný opak toho, čoho sa údajný zakladateľ kresťanstva dožadoval. Kresťania sa teda nezapreli ani v Ríme, ani v deň pohrebu svojho najuctievanejšieho pastora. Odpadkami, teda tým, že neboli schopní si ich služne vziať a zanechať po sebe čisto, dokázali, že je im ľahostajná nielen posvätnosť Ríma, ale aj ich úcta k zosnulému pápežovi bola len zovňajšková. Ako ostatne takmer všetko v živote dnešných kresťanov. Ježišovo učenie, ten bezbranný ázijský pacifizmus, zapôsobil na duše Európanov ako pumpa: nízke pudy zdanlivo zostali potlačené, aby potom explodovali v „plnej nádhere“ v kolonializme, v priemyselnej revolúcii, v konzumnej spoločnosti. Prijatím kresťanstva ako keby sa všetko stalo ešte horším, než bolo. Resentiment nikdy tak po svete nekosil ako pod znamením kríža. Obhajcovia kresťanského života hovoria, že bez vplyvu cirkvi by sme boli ako zvieratá. Naozaj? A možno naozaj, naozaj by sme takí boli; pravdepodobne by sme asi boli menej úlisnými, menej farizejskými čiže aj menej sofistikovanými katmi. Štatistiky hovoria, že na Slovensku sa ku katolicizmu hlásia dve tretiny obyvateľstva. Sedemdesiat percent. Počul som už aj vyššie číslo: deväťdesiat percent. Nech je už presný údaj akýkokoľvek, nikde nevidím aplikáciu kresťanských hodnôt v praxi. A tak mi má vychádzať zjednodušenie, že čím viac kresťanov, tým väčšia duchovná bieda?