História vzbury

Keby si Halina Pawlovská vybrala za tému svojej talkshow vzburu, charakterizovala by ju štýlom: búriť sa môže človek proti konvenciám, vzbúri sa more pred búrkou, vzbúria sa nám hormóny, vzbúria sa deti rodičom, otroci vykorisťovateľom...
Počet zobrazení: 1376
14_camus-m.jpg

Keby si Halina Pawlovská vybrala za tému svojej talkshow vzburu, charakterizovala by ju štýlom: búriť sa môže človek proti konvenciám, vzbúri sa more pred búrkou, vzbúria sa nám hormóny, vzbúria sa deti rodičom, otroci vykorisťovateľom... Pokiaľ má však dnešný čitateľ viac času na zamyslenie, určite mu neunikne dielo predstaviteľa francúzskeho existencializmu Alberta Camusa (1913 – 1960), autora úspešných románov Mor a Cudzinec, ktorý sa v súčasnosti pripomína slovenskému čitateľovi rozsiahlym filozofickým dielom Vzbúrený človek. V ňom na otázku, proti čomu sa človek vlastne búri, odpovedá: človek sa búri proti lži a proti útlaku, búri sa proti údelu a celému stvoreniu, pričom má na zreteli základný cieľ svojej vzbury a tým je zmena. Základnou požiadavkou vzbury však nie je totálna sloboda, lebo popiera neobmedzenú moc každého nadradeného. Camus esejistickým štýlom prináša vcelku komplexný pohľad na podoby vzbury, ktorej dôvody sú odlišné nielen v jednotlivých obdobiach, ale aj civilizáciách. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že pojem vzbury má zmysel iba v kontexte zá- padoeurópskej spoločnosti a na tú autor prihliada predovšetkým. Výber témy odôvodňuje tým, že vzburu považuje za jeden zo zásadných rozmerov človeka, a tak ponúka prierez jej historickým vývinom, ktorý sám interpretuje a demonštruje na konkrétnych príkladoch. Camus rozlišuje tzv. metafyzickú vzburu a vzburu historickú. Mojím zámerom bude stručne sprostredkovať ich základné motívy, a to v chronologickej postupnosti ako ich nachádza Camus v dejinách ľudstva. Metafyzická vzbura – protest proti klamstvu a zločinu ľudskej existencie V západnom svete je história vzbury prvotne spätá s históriou kresťanstva, pretože Kristus prišiel vyriešiť dva hlavné problémy – zlo a smrť, ktoré sú problémami vzbúrencov. Ďalšími pojmami spojenými s touto oblasťou autorovho záujmu sú, ako inak, nihilizmus, skepsa, (sebe)vražda či absurdita, obsiahnuté v ľudskej skúsenosti a ústiace k revolučným postojom v duchu smrti. Jestvujú totiž vzbúrenci s túžbou zomrieť a tí, čo chcú zabíjať. Podľa Camusa sú to však stále jedni a tí istí. Za prvého teoretika absolútnej vzbury uvádza markíza de Sade, ktorého sleduje v jeho postupných negáciách. Sade popiera človeka a Boha v mene sexuálneho pudu, Boha vníma ako zločinné božstvo, vraždu ako boží atribút. Camus čitateľom o- svetľuje Sadeho postoj k vražde, ktorú prijíma vtedy, pokiaľ človek vraždí v stave vášnivosti. Odmieta však trest smrti, ktorý je vraždou motivovanou pokojnou rozvahou a aktom „ctihodného úradného výkonu“ (s. 38). Podľa biografických poznatkov o Sadovi treba uznať, že v duchu vzbury nielen tvoril, ale aj žil. Iným prípadom je Rimbaud, ktorého Camus označil za básnika vzbury, ale „len“ dielom, nie životom. To však trochu predbiehame. Nemožno vynechať obdobie romantizmu a jeho ambície hovoriť s Bohom ako rovný s rovným, či uprednostňovať zlo a individualitu. Pre romantického hrdinu dobro splýva so zlom, ale napriek nietzscheovskému ovzdušiu Boh ešte nie je mŕtvy. Demonštruje to na Dostojevského Ivanovi Karamazovi. Ten Boha odmieta ako princíp lásky, odmieta spásu, lebo aj keby Boh existoval (teda pripúšťa, že nemusí byť mŕtvy), Ivan by ho neprijal, pretože Boh je nespravodlivý. Nietzscheho Boh však už mŕtvy je, čo vyplýva aj z jeho názoru o Kristovom posolstve, ktoré nevidí vo viere, ale v skutkoch. To vysvetľuje aj jeho kritický postoj k Novému zákonu, kde rovnako ako od Pavla po koncily sa dáva prednosť viere pred skutkami. Nietzscheho revolta ústi do askézy a vzbúrenec sa stane Bohom vtedy, keď sa každej vzbury zriekne. Revolučné hnutie ako logický následok metafyzickej vzbury Ekvivalentom prvej historickej vzbury je vzbura otroka a už s ňou súvisiace vraždenie ľudí. Ďalším stupňom revolučného vraždenia sú kráľovraždy, od ktorých je už len krok k bohovraždám. Za myšlienkou o smrti kráľa stál Saint-Just, ktorého Camus porovnáva s Heglom, odkazujúc na jeho dialektiku. Jedným z jej aspektov je aj pripodobovanie vzťahu pán – otrok ku vzťahu starého boha a človeka. Za bohovraždou stojí úsilie človeka nastoliť kráľovstvo na Zemi, ktorého bohom sa stane človek. Za vraždou kráľa stojí zas myšlienka, že keď kráľ je poverený, aby mal vo svetských záležitostiach, teda vo veciach spravodlivosti, božské poslanie, a preto, ak popierame Boha, musíme zabiť kráľa. A tu sa dostávame k téme terorizmu, ktorý je tiež istou podobou vzbury. Za rok jeho zrodu uvádza Camus rok 1878, kedy Vera Zasuličová zastrelila sankt-peterburského gubernátora, čím rozpútala vlnu represálií a atentátov. Teroristi sú v záujme vlastného bytia pevne odhodlaní zabíjať alebo zomrieť. Camus však eviduje aj tzv. ohľaduplných vrahov, ktorí zabíjali len „pravú“ obeť bez ohrozenia života iných ľudí v jej prítomnosti. Camus neobišiel ani predstaviteľov tzv. iracionálneho teroru – Mussoliniho a Hitlera, ktorých zaradil do histórie vzbury len z toho dôvodu, že Mussolini sa dovoláva Hegla, Hitler Nietzscheho a obaja ilustrujú v dejinách niektoré proroctvá nemeckej ideológie. Podľa Camusa je však Hitler azda jediným prípadom tyranie, po ktorom nič nezostalo. V rámci racionálneho teroru predstavil Camus Marxov historický determinizmus. Marxovo proroctvo pokladá za revolučné, lebo je zavŕšením hnutia negácie, ktoré začalo vo filozofii osvietenstva. Vzbura a umenie Aj umenie môže poskytnúť pohľad na obsah vzbury, práve ono nás privádza ku koreňom revolty. Podľa Camusa, revolúcia a umenie 20. storočia sú poplatné rovnakému nihilizmu a žijú v rovnakom rozpore. Revoltu umelca vidí vo vzťahu umelca k realite a spôsobu, akým ju stvárni. Toto stvárňovanie (tvorbu) prirovnáva k tvorbe Boha a za literárny žáner, ktorý sa rodí práve s duchom vzbury, považuje román. Na záver Na záver som svojvoľne, ale z vnútornej potreby vybrala pár Camusových slov o tom, ako sa môže človek vyrovnať s tým, že vraždil: „Vzbúrený človek má len jednu možnosť, ako sa zmieriť s tým, že sa dopustil vraždy: prijať vlastnú smrť a obetovať sa. Zabije a zomiera, aby bolo jasné, že vražda je neprípustná.“ Pripomína to známe: Ži a nechaj žiť – v tom prvotnom slova zmysle. Ten, kto zabil, si už na začiatku vybral vlastnú cestu smrti. Autorka vyštudovala slovenčinu a estetiku (Camus, A.: Vzbúrený človek. Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984