Jarný slovenský Febiofest

Už po dvanásty raz sme mohli v Bratislave vidieť kvalitný výber z veľkej medzinárodnej prehliadky filmu, televízie a videa, ktorú v Prahe založil a organizuje Fero Fenič. Pár filmov videli diváci aj v Košiciach, Prešove, Banskej Bystrici, Martine, Žiline a Nitre. Už tradične ponúkol festival možnosť zhliadnuť aktuálne české snímky a utvoriť si obraz o pomere kvantity a kvality v českej kinematografii. Netradičným je jarný termín, množstvo kinosál (deväť) a projekcií (107 filmov z 22 krajín). Od roku 2000, keď boli prvýkrát uvedené aj iné ako české filmy, narástol počet sekcií na dvanásť. Nebudem ich tu vymenúvať a glosovať, dovolím si ponúknuť vlastný divácky pohľad na to – subjektívne – najzaujímavejšie. Rýchly Hartley, pomalý Jarmusch Tento rok sa do Febiofestu zapojila aj Česká televízia – TV obrazovka sa stala jedným z pláten a naše obývačky ďalšou kinosálou. Dramaturgia si dokonca trúfla uviesť film experimentátora a jedného z popredných tvorcov americkej nezávislej kinematografie Hala Hartleyho – Kniha života (1998). 31. 12. 1999 sa Ježiš Kristus (v elegantnom obleku) poslednýkrát vracia na Zem, aby uskutočnil Apokalypsu. Na letisku odpustí hriechy modliacemu sa žobrákovi, z úschovne si vyzdvihne notebook a klikaním na ikony začne otvárať sedem pečatí. Asistuje mu Mária z Magdaly v podaní rockerky PJ Harvey, autorky hudby k filmu. Okrem očakávanej spoluúčasti Diabla objavia sa aj nečakané problémy. Najhorším je súboj s právnickou firmou, ktorá posledný súd zabezpečuje. Ježiš začne podliehať pochybnostiam, je prístupný vyjednávaniu, je mu ľúto mladej ženy v bare... Nakoniec volí nekanonické riešenie, podobne ako pri prvom príchode v Kazantzakisovej verzii (sfilmovanej Martinom Scorsesem – Posledné pokušenie Krista, USA 1988). Hartley debutoval v roku 1989 filmom Neuveriteľná pravda a odvtedy vybrusuje a vylepšuje svoj provokatívny štýl. Ostentatívne kladie nepríjemné otázky, minimalisticky spracúva veľké i banálne témy. Pracuje so stabilnou hereckou skupinou (M. Donovan, B. Sage, P. Poseyová), jej členom vkladá do úst literárno-filozofické dialógy, vyžaduje zdržanlivý prejav. Pohybujú sa v klaustrofobických priestoroch, kamera sleduje ich pohyb, no obraz je značne fragmentarizovaný, s množstvom detailov a nečakaných prestrihov. Obraz sa vyznačuje pokrivenou a sploštenou perspektívou, farebným vrstvením, posunmi, spomaľovaním, trhanosťou a rozostrovaním. Zvláštny druh eliptického rozprávania charakterizujú scény, ktoré začínajú uprostred repliky, gesta alebo akcie postavy. Aj najnovšia snímka Dievča z Monday (2005) začína náhle uprostred scény, v chaose veľkomesta. Žánrovo je to dystopia so znepokojivým množstvom reálií dnešných Spojených štátov. Osoby, ktoré sa stali pre režim (korporátnu totalitu priestorovo obmedzenú na niekoľko sklených vežiakov) nebezpečné, prípadne sa nejako previnili, sú za trest umiestnené ako učitelia-dozorcovia na stredné školy. Deti pri vstupe musia odovzdať zbraň, prejsť cez detektor kovov a prehltnúť tabletku na oslabenie vnímania. Sex slúži na zvyšovanie hodnoty na burze (ľudské ego je najdôležitejšou komoditou) a Thoreauov Walden je zakázanou literatúrou. Z formálneho hľadiska dominuje princíp opakovania celých sekvencií. Pomáha divákovi usporadúvať si videné. Ten – rovnako ako hlavné postavy, mimozemšťania z planéty Monday – len ťažko preniká do mechanizmov pretechnizovanej society a do motivácie konania odľudštených postáv. Minuloročný Febiofest priniesol portrét Krzysztofa Kieślowského, ktorého filmy Náhoda, Amatér, Dvojaký život Veroniky či Tri farby ma fascinovali vo filmových kluboch v polovici 90. rokov rovnako, ako nenápadné diela kráľa amerického nehollywoodskeho filmu od začiatku 80. rokov až podnes – Jima Jarmuscha. Teraz sa naskytla jedinečná príležitosť zopakovať si zážitok a doplniť celok aj dosiaľ jediným u nás neuvedeným filmom, debutom Trvalé prázdniny z roku 1980. Mladučký Aloysius Parker sa bezcieľne potuluje po New Yorku. Nemá domov, školu, prácu. Bez dôvodu i vysvetlenia odchádza od priateľky, stretáva sa s bláznami a pochybnými indivíduami, vedie absurdné rozhovory. Dva a pol dňa z jeho života časovo rozčleňujú len zmeny oblečenia. Je jasné, že takto to ide už týždne, ba možno mesiace. Napokon toho má už dosť a za peniaze získané krádežou auta odchádza do Paríža. Touto cestou sa po štúdiu literatúry a filmu vydal aj sám Jarmusch. K inšpirácii svojím učiteľom, u ktorého absolvoval krátkym filmom Nový svet, Nicholasom Parkerom, i Johnom Cassavetesom pridal európske skúsenosti s dielami francúzskych tvorcov novej vlny. Prerazil filmom Čudnejší ako raj (USA, Nemecko 1984), nakrúteným na materiál, ktorý mu venoval Wim Wenders po tom, čo ho ušetril pri výrobe Stavu vecí. Nedobrodružná cesta Maďarky Evy, jej bratranca Willieho a jeho parťáka Eddieho sa mení na nudnú dovolenku, ktorá hovorí melancholicko-humorným štýlom o vytriezvení z tzv. amerického sna. Už tu sa ustálili a kanonizovali Jarmuschove originálne postupy. Bočný, panoramatický pohľad pomaly jazdiacej kamery, ktorá si udržiava odstup od postáv. Detaily si tak vyberáme sami. Tento postup obrátil v sérii krátkych filmov, v roku 2003 zhrnutých do celovečerného Káva a cigarety, kde detail na tváre debatujúcich i na titulné základné drogy-pochutiny vyberá kamera. Dej sa rozvíja v nedramatických momentoch, ktoré v živote treba len nejako vydržať. Čo by iní filmári vystrihli, z toho Jarmusch skladá svoj minimálny príbeh. A na čo by sa tamtí zamerali, to vynecháva: napríklad potenciálne atraktívnu a dramatickú scénu úteku z väznice v ďalšom strastiplnom putovaní antihrdinov za priateľstvom... Aj pri tvorbe filmu Mimo zákon (1986) má filmový štáb tvorený priateľmi pripomínať garážovú kapelu, príbehy zámerne pôsobiť bezvýznamne a obsadenie nehercov amatérsky. Po Spevoch Maldororových z debutu, pesničke I put a spell on you Screamin´ Jay Hawkinsa (neskôr si zahral v Tajomnom vlaku hoteliéra) hrá aj tu literatúra (Whitman, Frost; potom v Mŕtvom mužovi Blake...) a hudba (v prvých štyroch snímkach autor John Lurie, v ďalších najmä Tom Waits, najnovšie Neil Young a RZA) dôležitú rolu. Prvý režisérov farebný film Tajomný vlak (USA, Japonsko 1989) – tri paralelné príbehy jedného dňa a noci v lacnom hoteli v Memphise a v jeho okolí – je metafilmom o spôsobe narácie i vytvárania významu a jedným zo zakladajúcich diel novej gramatiky pohyblivých obrázkov. Príbehy sa pretínajú miestne i časovo, sú postmodernou verziou Canterburských poviedok (postavy novodobých pútnikov – zvedavých japonských turistov Jun a Mitzuka – prechádzajú Chaucerovou ulicou). Všetko sa krúti okolo kráľa rock ´n´ rollu Elvisa Presleyho. Názov jeho piesne je názvom filmu a motív vlaku zasa odkazuje na štruktúru diela. Každé kupé, podobne ako hotelové izby, je odlišným mikrosvetom, no smer pohybu týchto mikrosvetov je rovnaký. Cestu od nevinnosti ku skúsenosti Jarmusch podrobnejšie rozpracoval v halucinačnej verzii najpopulárnejšieho žánru amerického filmu – vo westerne Mŕtvy muž (USA, Nem. 1995) s Johnnym Deppom v úlohe postmortálnej mysterióznej postavy. K žánrovému filmu sa svojrázne vyslovil aj gangsterkou Ghost Dog – Cesta samuraja (USA, Fr., Nem. 1999). Schopnosť povedať veľa na malom priestore poviedky osvedčil Jarmusch v piatich etudách filmu Noc na Zemi (USA 1991). Los Angeles, New York, Paríž, Rím a Helsinky predstavil synekdochicky prostredníctvom telefónnych búdok, obyčajných uličiek, kaviarní, dej v uzavretých priestoroch taxíkov tentoraz neelipticky. Východisková situácia: v noci jazdia po meste takmer len taxíky. V tomto filme staré, obyté, podobne ako ich vodiči a pasažieri, z ktorých niektorí majú za sebou najhorší, iní vcelku normálny deň. Dominuje téma cudzincov, imigrantov, ktorí si ťažko hľadajú svoje miesto na Zemi. Pristavím sa ešte pri snímke Káva a cigarety (USA, Japonsko, Taliansko 2003), ktorá vznikla pospájaním piatich krátkych filmov z rokov 1986, 1989 a 1993 a dokrútením šiestich epizód. V nich dostali zatiaľ najväčší priestor hollywoodske hviezdy. Cate Blanchett, Alfred Molina či Bill Murray hrajú pod vlastnými menami akoby seba, ale predsa len nie seba... Teda sú tými slávnymi hercami, zároveň však majú fiktívne charaktery a problémy. Strieľajú si zo seba s veľkým pôžitkom. Minimálne s takým, aký im spôsobujú káva, cigarety, ale aj čaj. České filmy a Zelenka Tradične najpočetnejšie zastúpenie mali na Febiofeste nové české filmy. Prvýkrát sa dali u nás vidieť dokumenty Pátranie po Ester Věry Chytilovej a Cesta Jasminy Blaževičovej, hrané filmy Krv zmiznutého (Milan Cieslar) či Žralok v hlave, hraný debut animátorky Marie Procházkovej s Oldřichom Kaiserom v role čudáka. A práve na čudákov a šialencov sa špecializuje obdivovateľ Jarmuscha Petr Zelenka, tentoraz aj názvom svojho nového filmu Príbehy obyčajného šialenstva. Zelenka vyštudoval scenáristiku na pražskej FAMU a režírovať sa naučil až v praxi. Priznáva, že spočiatku nevedel, aký široký má byť záber a či sa naň podarí ďalší nastrihnúť. Etabloval sa fiktívnymi dokumentmi (v tomto Jarmuscha predbehol, hoci Rok koňa z roku 1997 o Neilovi Youngovi nie je fiktívny a Zelenka sa inšpiroval jeho názvom pri Roku diabla) o hudobných skupinách Visací zámek 1982 – 2007 (1993), Mňága – Happy End (1996) a o Jarkovi Nohavicovi – Rok diabla (2002). Najväčší divácky ohlas mali Knoflíkáři (1997), Jarmuschovou Nocou na Zemi inšpirovaná oslava jedinečnosti zvláštnych ľudí. V Príbehoch obyčajného šialenstva (ČR, Nem., SR 2005), voľnej adaptácii vlastnej úspešnej divadelnej hry, Zelenka perspektívu obracia a problematizuje. Výnimoční jedinci trpia nestálosťou partnerských vzťahov, ktoré sa javia – podobne ako v Ondříčkových Samotároch (Zelenka napísal scenár) – náhodnými a dočasnými spojeniami. Nostalgia za starými dobrými časmi komunizmu je v prípade staršej generácie pochopiteľným spomienkovým optimizmom na roky mladosti. Pre mladých, tridsiatnikov, je možno recesiou a návratom do bizarnej krajiny detstva, ale azda aj vyjadrením túžby po jednoznačnom svete a jednoduchých receptoch na úspech. Po zúžených možnostiach, ktoré oslobodzujú od nevyhnutnosti voľby. Autorský tím, štáb zložený z priateľov, nám vo filme ukazuje, akou katastrofou sa stáva potenciálna naplniteľnosť všetkých snov v dnešnom zmenšenom svete. A tak neobyčajní ľudia túžia byť obyčajnými. Z bohatej ponuky Febiofest 2005 priviedol na Slovensko legendu poľského filmu. Andrzej Wajda predstavil výber zo svojich najlepších snímok, spomeniem aspoň Popol a diamant (1958) a Nevinných čarodejníkov (1960) – film o mladých ľuďoch, ktorí sa ostentatívne hrajú na slobodomyseľných, no zakrývajú tým svoju bezradnosť a prebúdzajúce sa city. Podobný námet majú filmy Sedmikrás-ky (ČR 1966) a Zmluva s diablom (SR 1967). Z ázijskej kinematografie sa mi podarilo zhliadnuť film Metropolis (Japonsko 2001) – anime verziu nemeckej nemej klasiky– a originálny, no veľmi krutý psychoanalytický thriller Old Boy (Južná Kórea 2003). Severská kinematografia ponúkla Poviedky z kuchyne (Nórsko, Švédsko 2003) režiséra Benta Hamera. Začínajú ako absurdná komédia, no postupne sa poľudšťujú, vychýlená situácia sa pôsobením ľudského tepla vracia do normálu, žánrovo sa film posúva k jemnej melodráme. Možno ho už vidieť v našich kinách. Dvanásť filmov, ktoré som si z programu Febiofestu 2005 vybral, spája motív cesty – v podobe potuliek, hľadania, blúdenia, úniku. Motív vody a protiklad chaosu a chladu na jednej a ľudského tepla a zmierenia na druhej strane. Vďaka filmovým zážitkom človek prekoná aj väčšie príkoria, ako nepohodlné sedadlá a nefungujúcu klimatizáciu v niektorých sálach. Autor sa živí čítaním