Joseph Pulitzer
(Dokončenie z minulého čísla) Daň za úspech The World sa čoskoro stali novinami s najväčším nákladom v krajine. V roku 1885 bol Pulitzer zvolený do Snemovne reprezentantov, ale po niekoľkých mesiacoch rezignoval. O dva roky neskôr založil noviny Evening World. Úspech však Pulitzerovi priniesol aj nepríjemné spory s ostatnými vydavateľmi. Vydavateľ konkurenčných novín New York Sun označil Pulitzera za „Žida, ktorý zaprel svoju rasu a náboženstvo“. Táto kampaň jeho protivníkov bola namierená na znepriatelenie židovskej komunity v New Yorku proti denníku The World. Okrem toho Pulitzera trápil zrak. V roku 1890 ako 43-ročný odišiel z vedenia The World a nikdy sa do redakcie nevrátil. Vtedy už bol prakticky slepý a navyše ho trápila ťažká depresia. Podľahol chorobe, vďaka ktorej bol neznesiteľne citlivý na hluk. Pulitzer odcestoval do zahraničia, vyhľadával špecialistov a odborníkov, ktorí by mu mohli pomôcť. Bol však neúspešný, a tak ďalšie dve desaťročia svojho života musel stráviť vo „zvukotesných hrobkách“, ako ich sám nazval – na svojej jachte a v rezidencii v New Yorku. Počas týchto rokov, hoci často cestoval, vždy riadil redakcie svojich novín. Počas rokov 1896 až 1898 sa Pulitzer nechal zviesť do tvrdého konkurenčného zápasu s vtedajším novinovým magnátom číslo jeden, povestným Williamom Randolphom Hearstom (1863 – 1951), ktorý zaviedol na trh žltú, teda bulvárnu tlač. Kalifornčan Hearst v roku 1895 získal kontrolu nad novinami Journal, ktoré založil v roku 1882 Josephov brat – Albert Pulitzer. Noviny mali skromný náklad až dovtedy, kým ich v roku 1895 neodkúpil Hearst. A tak musel žiť Joseph Pulitzer s faktom, že noviny, ktoré sa stali jeho hlavným konkurentom, mali pôvod v jeho vlastnej rodine. Joseph a Albert sa na nejaký čas odcudzili, pretože Joseph považoval rozhodnutie svojho brata za ľahkovážne. Irónia sa tu však nekončí. Obaja, Pulitzer aj Hearst, boli outsidermi, keď prišli do New Yorku. Ich noviny (The World aj Journal) apelovali na to, čo predtým tlač ignorovala. Hearstovým odkúpením Journalu sa začala najdramatickejšia éra konkurenčného boja v histórii žurnalistiky. Hearst nešetril žiadny výdavok, ktorý by pomohol zvýšeniu výtlačkov jeho novín. Veľká časť jeho úspechu však spočívala v imitovaní Pulitzera. Hearst prebral nápadné titulky z The World a urobil ich väčšie a výraznejšie. V celých novinách dominovali bezvýznamné, ale senzačné príbehy. Navyše Hearst znížil cenu Journalu na 1 cent a zvýšil počet strán. Jeho Journal sa očividne neobmedzoval nielen v honbe za senzáciami, ale ani vo vykonštruovaných správach. Hearst dokonca zlákal aj Richarda Feltona Outcaulta, karikaturistu, ktorý dovtedy tvoril populárny kreslený seriál „Yellow Kid“ (hlavná postavička bola žltá) v novinách The World. Pulitzerovou reakciou bolo najatie Georgea B. Luksa, ktorý pokračoval v tvorbe „Yellow Kid“ namiesto Outcaulta. Tu vznikol pojem „žltá žurnalistika/tlač“ („yellow journalism“), ktorý odvtedy pomenúva bulvárnu tlač s povrchným obsahom a nevkusnou úpravou. Keď sa Kubánci vzopreli Španielom, Pulitzer a Hearst jeden druhého predbiehali v šľahaní urážok na účet Španielska. Udalosti medzi Kubou a Španielskom sa stali pre obe noviny (The World aj Journal) vzrušujúcim námetom. Pulitzer a Hearst zápasili ako o dušu. Honba za senzáciami praktikovaná oboma novinami dostala názov „revolverová žurnalistika“. „Bol to ohromný boj, ktorému utrpenie na Kube iba dodávalo veľmi vítanú muníciu,“ napísal istý novinár. Hearst v tomto boji nesporne viedol. Po štyroch mesiacoch vojny Pulitzer ustúpil pred tým, čo je dnes známe ako „žltá žurnalistika“. The World sa stali triezvejšie a zdržanlivejšie a slúžili ako vplyvný redaktorský hlas pre záležitosti demokratov. Z pohľadu historikov Pulitzerov pád do „žltej žurnalistiky“ prevážili jeho úspechy v službe verejnosti. Viedol odvážne a často úspešné kampane proti korupcii vo vláde a v obchode. Pulitzerov boj sa končí, ale prínos ostáva V roku 1909 The World odkryl falošnú platbu 40 miliónov dolárov Spojených štátov amerických Francúzskej spoločnosti Panamského prieplavu. Vláda obvinila Pulitzera z krivého obvinenia prezidenta Theodora Roosevelta a bankára J. P. Morgana. Pulitzer odmietol odstúpiť a The World pokračoval vo „vyšetrovacej žurnalistike“. Súd napokon zavrhol obžalobu a Pulitzerovi tlieskali za víťazstvo v mene slobody tlače. V máji 1904, keď obhajoval koncepciu novinárskej školy, Pulitzer napísal: „Naša republika a tlač môžu spoločne rásť, ale aj upadať.“ Pulitzer bol celý život zanieteným bojovníkom proti nečestnosti vlády a korupcii. Nebál sa ničoho. Ani chátrajúceho zdravia. Vedel, že v živote nemožno nič stratiť. Jeho príbeh je klasickou americkou „story“. Prišiel do Ameriky bez jediného centu, a keď 29. októbra 1911 umieral na svojej jachte na infarkt, manželke Kate s úsmevom zašepkal: „Splnil som si chlapčenskú túžbu po dobrodružstve.“ Pulitzer je pochovaný na Woodlawnskom cintoríne v Bronxe v New Yorku. Pulitzer vo svojej poslednej vôli napísal: „Hlboko sa zaujímam o vývoj a povýšenie novinárskej profesie. Strávil som ňou svoj život, považujem ju za šľachetnú a prisudzujem jej s ničím neporovnateľný význam pre jej vplyv na myslenie a morálku ľudí.“ V roku 1912, rok po Pulitzerovej smrti, bolo založené štúdium žurnalistiky na Kolumbijskej univerzite. Nasledoval tak Alfreda B. Nobela (1833 – 1896), objaviteľa dynamitu, ktorý si v poslednej vôli tiež želal založenie Nobelovej nadácie s oceneniami. Vďaka Josephovi Pulitzerovi vznikli nielen novinárske štipendiá, ale aj novinárska cena, ktorá nesie jeho meno. Joseph Pulitzer zostane navždy v dejinách americkej a svetovej žurnalistiky zapísaný ako zdatný vydavateľ a zakladateľ investigatívnej žurnalistiky. Smrť Pulitzera – smrť jeho novín? Joseph a Kate Pulitzerovci mali dvoch synov – Ralpha (1879 – 1939) a Jospeha (1885 – 1955). Pulitzerov syn Joseph zdedil zlý zrak po otcovi. Obaja jeho synovia boli tiež novinári a vydavatelia, rovnako ako jeho vnuk – Joseph Pulitzer, Jr. (1913 – 1993). V roku 1931 Pulitzerovi synovia predali New Yorské noviny reťazcu Scripps-Howard. Evening World sa spojil s new- yorským Telegramom. Denník Post-Dispatch pod vedením jeho syna Josepha a neskôr jeho vnuka Josepha Pulitzera jr. (ktorý prevzal rodinnú štafetu v roku 1955 po smrti svojho otca) bol opakovane ocenený za vynikajúcu novinársku i verejnú službu. Udržiaval pulitzerovskú tradíciu nezávislého liberalizmu. Joseph Pulitzer jr. pokračoval v investigatívnej žurnalistike novín St. Louis Post-Dispatch, ktoré získali päť Pulitzerových cien vrátane ceny za komentár a úvodnú karikatúru. Joseph Pulitzer jr. žil v St. Louis, v štáte Missouri. Bol známym milovníkom a zberateľom umenia. Dokonca zorganizoval značný počet kurzov histórie umenia na Harvarde. Joseph jr. študoval na Harvarde, ale nie žurnalistiku... Vyštudoval históriu a štátnu správu. Ako uviedol v roku 1978 v istom interview: „Môj otec veril, že cesta, ako sa naučiť byť novinárom, je začať robiť túto prácu, a nebol vtedy nadšený žurnalistickými školami... Otec si myslel, že cestou k žurnalistike je reálne riešiť všetky problémy, ktoré by mal novinár očakávať, ako vytvárať ich na pôde školy.“ Pulitzerova cena Joseph Pulitzer venoval 2 milióny dolárov ako dotáciu pre ocenenia. Prvá Pulitzerova cena bola udelená 4. júna 1917 pod dohľadom poradnej komisie, ktorej zverili tento mandát. V roku 1920 bola udelená Pulitzerova cena za odhalenie praktík Ku Klux Klanu. Podmienky na udeľovanie cien stanovil Joseph Pulitzer vo svojej poslednej vôli v roku 1904. Vtedy uviedol, že sa budú udeľovať v deviatich kategóriách, z ktorých štyri boli novinárske. Ale pretože si uvedomoval, že sa novinárska aj vydavateľská branža búrlivo vyvíja, nechal vo svojich inštrukciách pomerne značný priestor na potenciálne zmeny. Na tie od roku 1917, pochopiteľne, veľakrát došlo. V roku 1922 bola pridaná cena za karikatúru, v roku 1942 za fotografiu – tá bola v roku 1968 rozdelená na fotografiu reportážnu a spravodajskú (a v roku 1995 boli zo súťaže výslovne vyradené všetky fotografie, s ktorými sa akokoľvek počítačovo manipulovalo). Čo sa týka nenovinárskych cien, v roku 1922 bolo zavedené ocenenie za poéziu, v roku 1943 za hudbu a v roku 1962 za literatúru faktu. Nenovinárskych kategórií je sedem: päť cien je za knihy (próza, poézia, literatúra faktu, životopis či autobiografia, americká história), jedna za divadelnú hru a jedna za klasickú hudbu. Prihlášky komisia prijíma do konca januára na Kolumbijskej univerzite, kde sa o finalistoch rozhoduje. Obvykle sa ich zhromaždí okolo dvoch až troch tisíc. Autori textov či fotografií nemusia byť Američania, ale podmienkou je, aby prihlásené diela vyšli v ktorýchkoľvek amerických novinách s maximálne týždennou periodicitou. V každej zo štrnástich novinárskych kategóriách rozhoduje päťčlenná až sedemčlenná porota, ktorá všetky prihlásené diela skúma. Medzi porotcami sú novinári, šéfredaktori, vydavatelia a učitelia žurnalistiky z Kolumbijskej univerzity. Konečný verdikt vyslovuje 77 porotcov. Víťazi sú oznámení spravidla deň pred výročím Pulitzerových narodenín. Administrátor cien oznamuje v každej kategórii meno víťaza plus dvoch finalistov – a tie oznamujú tlačové agentúry vždy presne o pätnástej hodine východného času. Naposledy – v roku 2004 – bola Pulitzerova cena udeľovaná v 14 novinárskych kategóriách. Kategórie boli z nasledujúcich oblastí: spravodajstvo (úderné, odhaľujúce, vysvetľujúce, investigatívne, národné, medzinárodné), fotografia (odhaľujúca, reportážna), komentár, kritika, karikatúra, úvodník, reportáž a služba verejnosti. Autorka je študentka Katedry žurnalistiky na FF UKF v Nitre Zdroje en.wikipeadia.org, www.pulitzer.org, www.mako.hu, encypk.sme.sk (Havran, M.: Pulitzer Joseph. In: SME, 10. 4. 2002), encypk.sme.sk (Havran, M.: Socha slobody. In: SME, 06. 8. 2004), www.jedensvet.sk, www.kirjasto.sci.fi, www.mediar.cz, www.onlineconcepts.com, www.spartacus.schoolnet.co.uk, www.bartleby.com, www.chickenology.net
