Dôchodky s ručením obmedzeným
Jednou z najčastejšie spomínaných výhod sprivatizovaného dôchodkového systému je osobné vlastníctvo dôchodcovských úspor. Peniaze odvedené z výplaty už neskončia v anonymnej Sociálnej poisťovni, ktorá z nich vyplatí dôchodok niekomu, koho nepoznáme. Poputujú na osobný dôchodkový účet sporiteľa a ostanú jeho zákonným majetkom. Lenže nakoľko bezpečné sú tieto úspory? Ministerstvo práce tvrdí, že bezpečnosť vášho dôchodku je prvoradá. Štát vraj zaviedol v sporení na dôchodok prísne pravidlá, ktorých dodržiavanie podlieha piatim stupňom kontroly. Peňazí na účte sa dôchodková správcovská spoločnosť (DSS) „nebude môcť dotknúť“. Keby sa ich predsa „dotkla“, nastupuje absolútna štátna garancia. Hoci ubezpečenia znejú presvedčivo, môže nastať situácia, keď by sa viac oplatilo úspory na dôchodok schovať pod podušku. Investovať riskantne a zároveň bezpečne Dôchodkový systém pred reformou bol dávkovo definovaný, kým zreformovaný systém je definovaný príspevkovo. V dávkovo definovanom systéme bol zákonom určený vzorec na výpočet dôchodkovej dávky – výška penzie bola teda vopred istá. V prípade, že by príspevky nedokázali pokryť výdavky na vypočítané dôchodky, rozdiel mal doplatiť štát. Riziko niesol „sponzor“ dôchodkového programu, teda celá spoločnosť, presnejšie povedané – jej produktívna časť. V súčasnom systéme istota vopred vypočítateľného dôchodku nie je – presne je určená iba výška príspevku, ktorý zamestnanec odvádza. Jeho peniaze budú DSS investovať na trhu s cennými papiermi. Problém je v tom, že vývoj tohto trhu je vratký a investovať na ňom je značne riskantné. Nasporená suma nielenže nemusí stúpať, ale môže klesať. Vývoj na trhu s akciami sa nedá predpovedať, a tak nie je možné nikomu zaručiť výšku dôchodku. Podľa zákona za úspech investícií neručí ani štát ani DSS. Stačí si všimnúť zákonom vyžadované varovania na reklamách dôchodkových spoločností. Kto vlastne ručí za čo? Za výšku vášho dôchodku po 30 rokoch sporenia teda štát neručí. Ručí za to, aby bola činnosť DSS v súlade so zákonom. Štát stanovil pravidlá, ktoré budú podliehať piatim stupňom kontroly. Tie majú tvoriť Úrad pre finančný trh (ÚFT), audítor, depozitár, vnútorná kontrola DSS a občan. Za relevantné však možno považovať maximálne prvé dva stupne. Depozitár totiž môže akurát dohliadať na to, aby sa na uložené peniaze nesiahalo, s destináciou investícií alebo s výškou výnosu však nemá nič spoločné. Vnútornú kontrolu DSS tvoria jej zamestnanci, preto možno o ich objektívnosti pochybovať. No a možnosti a schopnosti väčšiny občanov kontrolovať výkon DSS sa podobajú kontrole investičných fondov v prvej vlne kupónovej privatizácie. Pri obmedzení rizika zlého investovania je dôležitá metóda benchmarkingu, teda porovnávanie výnosnosti jednotlivých fondov. Pokiaľ sa nebude dať rozdiel medzi výnosmi dôchodkových fondov rôznych spoločností objektívne zdôvodniť, bude DSS povinná uhradiť tento rozdiel z vlastných peňazí. Na to, aby sa tak stalo, bude dohliadať ÚFT. Toto môže byť účinný mechanizmus, no vo dvoch prípadoch je bezzubý. V prvom prípade sa môže stať, že viacero fondov investuje do rovnakého portfólia s rovnakým rizikom. Spočiatku sa im to môže zdať lákavé, ale investícia sa nemusí podariť a výnosnosť viacerých fondov klesne naraz. Podobná situácia nastane aj v prípade, keď kapitálové trhy prepadnú na regionálnej alebo celosvetovej úrovni. V oboch prípadoch klesne výnosnosť všetkých fondov rovnako – rozdiel medzi výnosmi bude minimálny napriek tomu, že priemerná výnosnosť fondov klesne niekoľkonásobne. Riziko výkyvov na kapitálových trhoch a riziko investovania do portfólia s rovnakým rizikom teda metóda benchmarkingu znižuje minimálne, resp. vôbec nie. Kaníkova brožúra podvádza ľudí Ešte treba spomenúť situáciu, ktorá nastane, keď neúspešný fond nebude mať dosť peňazí na uhradenie rozdielu vo výnose alebo keď DSS poškodí peniaze na osobných účtoch porušením zákona. V takomto prípade ručí za nasporené peniaze štát prostredníctvom Sociálnej poisťovne. Podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení ručí za škodu v plnom rozsahu, ale maximálne do výšky 50 % zostatku svojho rezervného fondu solidarity. O výške náhrady rozhodne súd. Ako vidno, peniaze sporiteľa nie sú uložené tak bezpečne, ako tvrdí Kaníkovo ministerstvo. Podľa jeho informačnej brožúry pre občanov má štát garantovať aktuálnu nasporenú sumu na osobnom účte do výšky 100 %. Toto je ďalšie riziko, ktorému môže byť jednotlivec vystavený. Z hľadiska celej spoločnosti to znamená, že za priaznivých okolností (dobrá situácia na kapitálových trhoch, výhodné investovanie) profitujú DSS a spoločnosť z toho nič nemá. Keď však súkromná spoločnosť spraví prešľap, dôsledky ponesú občania – škoda sa totiž uhradí z peňazí nás všetkých, lebo do rezervného fondu prispievame iba my, nie DSS. Presne podľa neoliberálneho princípu „privatizácia zisku, socializácia rizika“. Autor je expert OZ Priatelia Zeme - CEPA Hľadáte viac informácií o rizikách dôchodkovej reformy? Kliknite na www.priateliazeme.sk/cepa/dochodky.
