Slávnosti opakovania
Každá Johanidesova knižka je len ďalším konzervovaním rituálu čítania. Hoci na pozadí spisovateľových dlhočizných, priam debussyovsky lenivo sa vlniacich, skrúšene sa krútiacich, zavše enigmaticky (za)škrípajúcich viet cítiť akýsi neveľmi hlučný „morálny apel“, rozmer určitého stíchnutého, do seba silne uzavretého, jemnučko insitného filozofického pohľadu, v popredí i tak stále zostáva (holý) text pre čítanie a nie text pre poučenie. Rituál čítania sa nemôže uskutočniť v texte ľahko priechodnom. Johanidesove prózy, a nielen tie z posledných rokov, sú jednoznačne ťažko priechodné, hypnagogické, skôr len impresionistické, než expresionisticky-symbolisticky hĺbavé, hlbinne rozrušujúce či kontemplatívne. Je pravda, že Johanides vzbudzuje zdanie „dôležitej správy“, existencialisticky stiesňujúceho, varujúceho odkazu; v skutočnosti však práve takéto vyludzovanie zdania potvrdzuje autorovu dlhoročnú adoráciu vlastnej maniery. Aj s tou sa možno pôsobivo pohrať. A Ján Johanides takouto hrou rozhodne (nikdy) neopovrhne. Píše, aby živil svoj manierizmus. Jeho písanie žije len v manierizme a on zas len v písaní. Moje čítanie Johanidesa je však asi neporovnateľne povrchnejšie (rýchlejšie, rozriedenejšie), ako (husté) čítanie, ktoré na jeho texte „vykonáva“ odborník, literárny historik. Ten potom v Dejinách slovenskej literatúry III napíše o autorovi takto pekne: „Johanides nevyšiel v ústrety dobovému prahnutiu po rýchlom, hoci aj povrchnom zúčtovaní s minulosťou, ale rozpoznal svoju tematiku hlbšie pod ním a ako omnoho zložitejšiu. Svojho čitateľa sa od počiatku usiloval predovšetkým zbavovať ilúzií, že teraz už bude všetko priezračné a čisté, a adaptovať ho na situáciu, že vystúpenie ľudskej subjektivity na prvý plán diania a záujmu bude znamenať aj exponovanie jej nevypočítateľnosti, paradoxnosti, ba aj zatajených hriechov, podvodov a zločinov, ktoré akoby nemali väzby na dobu. Zrušenie priamočiarej dobovej determinácie a ´moralistický´ dôraz na to, že zločin spáchaný predkom v minulosti sa ´musí ´vypomstiť na nejakom potomkovi v budúcnosti, spôsobili, že jeho prózy sa stali ´ťažko´ čitateľnými.“ (s. 280) Existenčné otázky, ktoré sa vyplavujú vďaka témam lásky, nenávisti, zrady, zločinu, bolesti, osudových znamení, magična a boha, sa u Johanidesa nemenia už roky. Veď ani v Hmle na našej trpezlivosti: „Ale musím sa ti priznať, že som ho začala dokonale neznášať od jedného večera, keď som ho pristihla, ako sa nahlas modlí, nejako tak, pokúsim sa ti to zopakovať, voľajako takto ´Bože, sprav, Bože, ďalší krok, ako vtedy, v tom lietadle, lebo som už pochopil, že Tvojím úvodom, Tvojím prvým slovom, ktorým oslovuješ každého, je bolesť. Chcem ochutnať tú istú bolesť, aká bola vtedy tam hore znova, lebo bolesť, to je Tvoje prvé hlavné slovo a nasleduje to vytrženie, keď Ťa môže človek precítiť, keď zastane čas a vzápätí zase odchádzaš, ale tá nevýslovná slasť sa nedá porovnať s nejakou vecou, ktorú človek cíti na tomto svete. To je Tvoje prvé slovo: bolesť. Veriť – to je ako jednostaj, ustavične, stále dávať jednu a tú istú otázku a pritom trpieť a zároveň cítiť radosť, pretože utrpenie je rub stále tej istej otázky a zároveň i radosti.´“ (s. 41) Jediné, čo podlieha akým-takým metamorfózam, je autorova lexika. Zavše totiž pribudnú akési nové slová, ktoré okamžite udierajú do očí najmä preto, lebo ich funkčnosť, ich lokalizácia, ich spätosť s okolím zakaždým býva dosť pochybná. Lenže aj toto „vystavovanie“ slov, ich pochybnú „architektonickú“ opodstatnenosť, možno započítať medzi konštantné pôvaby typickej Johanidesovej prózy. Často nepravdepodobne potom vyznievajú kŕčovito vystrčené nevšedené slová, ktorými má byť vystihnutá nejaká situácia; rovnako nepravdepodobne pôsobí aj konanie postáv, ich repliky, vôbec ich plasticita. Sú to knižné, papierové postavy s podobne papierovými, alebo možno len staticky, neosobne, cez obrátený ďalekohľad vyrozprávanými osudmi. Johanidesova esejisticko-románová próza preto nie je priestorová; nepresahuje von z knihy do života. Netvrdím, že každá literatúra má mať pre mimoknižný život nejaké sugestívne, prevratné posolstvo. Veď nech len väčšinou slúži ako prostriedok trávenia času. Veď Johanidesova Hmla na našej trpezlivosti takúto službu aj spĺňa: čítate to (sympatické) syntaktické krúženie, cítite sa príjemne, utlmene, čas plynie, poučenia na vás nečíhajú, autorove filozofické otázky vás nevyrušia... Ale ani nezabavia. Johanidesova najnovšia kniha nie je ani poučná, ani zábavná. Ale ani bezcenná. Jej cennosť je skrytá; odkrýva sa iba v netušených okamihoch. Netreba si ich vynucovať, len pokorne podstúpiť autorom predpísaný (magický) rituál čítania. Každá ďalšia Johanidesova knižka je len ritualizovaním písania. Niektoré rituály svoju posvätnosť aj naďalej nestrácajú, kým niektoré zas potvrdzujú svoju tradovanú vyprázdnenosť. Ak mladý, spomaleného, nelineárneho čítania chtivý čitateľ, neznalý dávnejších (asi najranejších) Johanidesových próz a próz svetovej moderny, vezme do rúk Hmlu na našej trpezlivosti, pocíti dych čohosi nevšedného a odvážneho. Ak po tejto ešte stále čerstvej knihe siahne niekto, kto už mal príležitosť porovnať Podstatu kameňolomu (1965) a Nie (1966) s novelami ako Dívaj sa do modrých očí Londýna (2000) a Nepriestrelná žena (2002), bude vnímať len slávnosť opakovania. Slávnosť, na ktorej zo zaprášených, z nostalgie púšťaných platní tu a tam zachrapčí aj znesiteľná melódia. (Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti. Bagala – L. C. A., Levice 2005)
